Láska a iné starosti ✔️

7.časť

Izbe stále vládla tma, keď ma jemný dotyk na chrbte prebral z nepohodlného spánku. Zobudila som sa s tvárou vnorenou do vankúša a očami zalepenými od rozmazanej špirály. Okamžite sa mi mysľou prehnali na moment zabudnuté spomienky a žalúdok sa mi obrátil. Počula som Carin hlas, ako ma volá a zdvihla hlavu.

„Beca, čo sa, preboha, stalo?"

„Dylan... našla som ho... podviedol ma," šepkala som vysilene. Nedokázala som ani viac plakať.

„Panebože... a ja som ho celú cestu až sem ľutovala, že si ho na tom večierku nechala samého," neveriacky vydýchla. „Idem ho poslať do čerta," rozhodne sa postavila z usadenia na matraci a oddupotala preč. Keď sa vrátila, uistila ma, že sa o toho bezočivca postarala.
Kolená som si tisla k hrudi, viečka som mala opuchnuté a hrdlo smädné, no nepohla som sa. Nepohlo mnou ani Carino zobudenie sa na vedľajšej posteli a ustarostená otázka: „Spala si vôbec?"

Nemo som pokrútila hlavou.

Vzdychla, zdvihla sa do sedu a mrkla na hodiny. Vedela som, čo uvidí, sledovala som meniace sa minúty už hodiny. „Je takmer čas obeda, nezájdeme niekam spolu? Prídeš na iné myšlienky."

Súhlasila som, a tak sme o hodinu neskôr sedeli za stolom s taniermi chutnej, pariacej sa polievky. Rozhodla som sa vyžalovať: „Neverím tomu... zdalo sa mi, že ma má úprimne rád a odrazu... akoby sme spolu nestrávili žiaden čas, nepovedali si žiadne osobné veci a tajomstvá. Ja viem, že sme spolu ešte nespali, ale nenechala som ho predsa čakať tak dlho."

„Vhupla si do toho bláznivo, ale to nevadí. Lepšie odhaliť to skôr ako neskoro."

Pousmiala som sa: „Vieš, keď som ho vtedy spoznala, myslela som si o ňom to najhoršie a on do toho dal to všetko úsilie, aby si u mňa danú reputáciu vyžehlil. Prečo sa toľko snažil, keď to plánoval zahodiť?"

„Možno si tú snahu mýliš s výborným hereckým výkonom," odvetila. „Priznám sa ti, Rebeca, nečakala som, že začneš s kýmsi chodiť tak zhurta. Nikdy si sa mi taká nezdala."

Súhlasila som: „Nikdy som taká nebola. Zaprisahala som sa, že behom vysokej školy o žiadneho chlapca nezavadím... a potom prišiel Dylan. Dodnes si to nedokážem tak úplne vysvetliť, ale hrozne sa mi páčil. Hlavne počas toho večera na zápase. Bol neuveriteľný a potom, behom prechádzky sa z neho stal milý mladý muž s nežným pohľadom a nákazlivým smiechom. Nečakala som, že ma bude hocikto hocikedy tak veľmi priťahovať a nedokázala som ho odmietnuť."

„Páni," plnú lyžičku držala pred otvorenými ústami akoby zabudla jesť. „Hrá to vážne skvelo, ak dokázal ženu ako ty takto ľahko obalamutiť."

„Máš pravdu, neboli to nič než lži," odfrkla som si pobúrene. „Sama som si na vine, najlepšie bude zabudnúť na to všetko a pohnúť sa ihneď ďalej. Veď ani on sám nezaplakal a neboli sme spolu dlhšie ako úbohý mesiac."

„To je reč!" podporila ma moja kamarátka a konečne zmenila tému na niečo veselšie. Po obede sme sa zastavili v obchodnom centre kvôli nákupnej terapii. Behom prezerania si šatstva a rôznych doplnkov som statočne odmietala od Dylana prichádzajúce hovory a správy. Na Carino prosíkanie som sa poddala nátlaku a kúpila si pekné, nové šaty, bodkovanú blúzku a náušnice. Vracali sme sa ovešané taškami.

Práve som sa smiala na vtipnej poznámke, ktorú moja spolubývajúca utrúsila, keď odrazu som si kútikom oka všimla známe auto. Oň sa opierala zhrbená, tmavá postava. Cara si moju náhlu odmlku a prudké zastavenie všimla a opýtala sa: „Deje sa niečo?"

Hlavou som mykla dopredu: „Dylan."

„Ten má ale drzosť," sykla.

Nedokážem sa mu vyhýbať naveky, a tak som sa vystrela a rozhodla sa prejsť okolo neho priamo dnu do budovy internátu bez prehodenia jediného slovka. Avšak Dylan mal iné plány. Všimol si ma a vyštartoval priamo za mnou. Jeho vzhľad ma však prekvapil. So sivými kruhmi pod očami sa zdal unavený, pokožku mal bielu ako stena a vlasy mu neupravene odstávali. Vyzeral hocijak, len nie zdravo.

Pokúsila som sa okolo neho prešmyknúť, no zastavil ma stisk na predlaktí a následne zvrtnutie.

„Dylan, pusť ma!" spískla som.

„Nie, nepustím, dokiaľ mi nepovieš, prečo pre teba zrazu nejestvujem!" zrúkol zúfalo. Hľadel na mňa s toľkou bolesťou, až mi na sekundu obmäkčil srdce. Ihneď som okolo neho ale zdravým rozumom postavila pevné steny.

„Daj mi pokoj," nakázala som.

„Nič som predsa neurobil!" obraňoval sa.

Šokoval ma: „Nič si neurobil? To naozaj, Dylan?"
Nechápavo nakrčil obočie: „J-ja..." nedokázal sa odrazu vykoktať.

„Je koniec," ukončila som to a vytrhla si ruku z povoleného stisku. Spolu s Carou sme do našej izby doslova utiekli a hoci som si myslela, že viac nedokážem plakať, slzy sa zo mňa zase liali. Topila som sa v novej, nepoznanej bolesti.

Síce som sa bála nevítaných scén, do školy som chodiť musela, a tak som behom pondelkového rána radšej ostražito kmitala očami zo strany na stranu. Lenže na parkovisku pred areálom univerzity na mňa zakričal a zamával ktosi úplne nečakaný. Podišla som bližšie a pozdravila ho.

„Povieš mi, prosím ťa, čo sa medzi tebou a Dylanom stalo?" zaujímal sa Jacob.

„Prečo?" nerozumela som tomu. Bol natoľko zvedavý, až sem musel prísť, nájsť ma a vyzvedať?

„Od včera je ako vymenený a ide z neho strach. Rozbil polovicu našich tanierov, zlomil stoličku a mlčí ako hrob," rozhodil stratene rukami.

Uhla som smutným pohľadom: „Ak ti to nepovedal on, nemala by som ani ja."

„Nenaťahuj ma, Beca," zavrčal.

Zamračila som sa: „Všetko to bolo jeho rozhodnutie, nie moje a preto, nech sa ti prizná on. Ja ti nič nedlhujem," precedila som pomedzi zaťaté zuby a odišla. Stála som si za svojim.