Láska a iné starosti ✔️

43. časť

Snáď sa vám časť bude páčiť :) Love u 

Ráno ako som vchádzala do triedy som si všimla Dylana v úplne zadnej lavici ako popíja kávu a hrá sa na mobile. Bol niečim veľmi zaujatý. Okolo neho boli položené jeho veci. Na stoličke napravo jeho taška a naľavo perá a učebnica.

Všimla som si jednu blondínku, stála na konci lavice a niečo mu vravela. Pri tom sa pohrávala s vlasmi. Chcela nadvihnúť jeho tašku ale Dylan ju chytil a tresol o stoličku. Dievčina sa nahnevala a zišla na stoličku hneď pred neho. Zabuchla som dvere, odkiaľ som sledovala scénku a vydala sa k zadnej lavici.

„Ahoj,“ povedala som nenápadne ale ani jeden si ma nevšimol. Po chvíli Dylan nahnevane zdvihol zrak. Prekvapene som cúvla o krok dozadu. Črty mu zmäkli a usmial sa na mňa dosť nervózne. Vzal tašku a hodil ju na zem za seba až sa opierala o stenu.

„Ahoj, srdiečko.... Ja, nespoznal.... Nespoznal som že si to ty. Poď,“ potľapkal vedľa seba aby som si sadla. Dievča na mňa nenávistne zazrelo a otočilo sa. Vzala si veci a premiestnila sa niekde dopredu ku kamarátke. „Otravuje ma odkedy som tu. A to je teda dosť dlho.“

„Prečo?“

„Neviem čo chce, snaží sa flir....“

„Nie. Ja myslím prečo si tu dlho,“ prerušila som ho.

„Nechcel som aby nás niekto podsadil.“

„Ale lavíc je tu veľa,“ poobzerala som sa po miestnosti. Mali sme tu niekoľko radov a nikdy to tu nebolo plné na prasknutie.

„To je jedno. Dosť slov, vynahraď mi víkend,“ sklonil sa ku mne sa silno ma objal okolo bokov. Zachichotala som sa a objala ho okolo krku. Dvoma palcami som mu blúdila po vlasoch a hrala sa s nimi. Asi mu vadilo že naše telá delilo ešte pár centimetrov a tak ma vydvihol a posadil si ma na kolená. Kým on pritláčal hlavu na moje plece ja som sa pozrela po triede. Veľa spolužiakov a spolužiačok sa na nás prekvapene pozeralo. Milo som sa usmiala a do líc sa mi nahnal rumenec. Dylan nadvihol hlavu a zahľadela som sa mu do očí. Začal ma bozkávať a v tom momente mi bolo všetko a všetci ukradnutí. Sedela som na ňom, pery sme mali spojené, spoločne sa hýbali a rukami som mu zašla pod tričko, no nechcela som mu ho vyzliecť. Zašla som dlaňou až na jeho svaly a pomaly po nich krúžila.

„Zavrite sa niekde keď máte chuť!“ ozval sa niekto a celá miestnosť vypukla do smiechu. Ešte viac som očervenela a prestala ho bozkávať. Odtiahla som sa celá roztrasená a usadila sa vedľa. Nikdy som nemala rada keď si zo mňa niekto robil srandu. Priam som to nenávidela. Deti na základnej škole sa mi pár rokov iba vysmievali odvtedy to nenávidím. Prekrížila som ruky a položila ich na lavicu. Nasledovala moja hlava, aby nikto nevidel moju tvár. Celá som horela od hanby a chcelo sa mi plakať. Asi som dobrá citlivka. Dylan ma pohladil jeho chladnou dlaňou po chrbte. Celú hodinu sme ani jeden neprehovorili. Sem-tam ma pohladil po vlasoch alebo chrbte ale to bolo všetko. Vedel že sa hanbím, no nepovedal to.

„Dnes mám zápas, semifinále. Je dosť dôležitý. Pôjdeš sa tam pozrieť alebo.... alebo ma nenávidíš za to čo som ti urobil na prednáške?“

„Teba sa nedá nenávidieť. Ja sa nehnevám, len nemám rada keď si zo mňa niekto uťahuje, to je všetko. Prídem tam. Teším sa,“ chytila som ho za ruku. Preplietol si so mnou prsty a vyšli sme spoločne do areálu. Pár deciek tam postávalo v skupinkách a bavili sa.

„Dobre tak o piatej som u teba. Zatiaľ sa maj,“ naklonil sa, rýchlo ma pobozkal a chcel odísť, no zastavila som ho.

„Hej! Čo to bol za bozk? Neboj, normálne ma pobozkaj,“ povzbudivo som sa usmiala. Neváhal ani sekundu. Priskočil ku mne, chytil do dlaní moju tvár a vtisol mi taký tvrdý bozk až ma zaboleli pery.

„Ahoj.“ Zachichotala som sa a namierila si to na ďalšiu hodinu.

V lavici ma so širokým úsmevom privítala Cara.

„Hádaj čo.“

„Neviem.“

„Dopočula som sa od Ryana že dnes je semifinále o pol šiestej. Veď vieš ako miluje basketball. Som si viac ako istá že tam ideš, nenechala by si frajera v paži v niečom takom dôležitom a oznamujem ti že idem s tebou!“ zasmiala sa. Super. Aspoň tam nebudem sama ale s kamarátmi a poriadne sa zabavíme.

 * * *

Presne o piatej po nás Dylan autom prišiel. Nasadli sme k nemu do Land Rovera. Nikdy nebol nervózny ale teraz som to zbadala. Celou cestou volant zvieral tak, až mu obeleli hánky. Nechcela som sa ho na to pýtať pred Carou a tak ešte počkám. Pred vstupom do haly som ju poslala aby obsadila miesta a vtedy som sa ho jednoducho spýtala: „Si nervózny?“

„Pravdu povediac hej,“ očami preblysol z jednej strany chodby na druhú. Objala som ho okolo krku a zašepkala. „Ak dnes vyhráš, pôjdem k tebe spať.“

„Tak to sa budem snažiť,“ silnejšie si ma pritiahol, pobozkal ma a utekal do šatne. Usadila som sa vedľa Cary na lavičku, ktorú vybrali spolu s chalanmi. Ešte tu nebola Sel a Amy, ale snáď čoskoro dorazia.

„Ja si myslím že Dylan dá viac ako desať košov,“ ozve sa Josh.

„Ja si myslím že až toľko nie,“ odpovie Ryan.

„Tak sa stavme, zbabelec.“ Ryan naňho škaredo zagánil a prikývol.

„Tak platí, o dvadsať babiek, nech to aj za niečo stojí.“ Práve keď to dopovedal vošla do haly Sel a pohľadom nás hľadala. Carina ruka vystrelila hore a mávala jej ako o dušu. V okamihu nás zbadala a utekala hore po schodoch k nám. Hráči ako stále vybehli do haly z jednej strany naši, z druhej hostia. Rozhádzali sa, dohodli stratégiu a začali hrať. Celý čas som sa smiala na Joshovi a Ryanovi. Pri každom Dylanovom koši Josh vykríkol a Ryan mrmlal. S Carou a Sel sme sa pár krát odfotili, hovorili sme si rôzne zábavné historky a iné veci. No nikdy som sa neprestala sústreďovať na zápas. Dylan dal 8 košov a tak Josh prehral dvadsať dolárov. Naši vyhrali tento dôležitý zápas o krásnych 12 bodov. Všetci okolo mňa sa tešili a ja s nimi. Mala som chuť odísť vyobjímať Dylana ale dav ho pohltil a už som ho nevidela. Amy neprišla, že vraj sa toho mala veľa učiť. To samozrejme nikto nežral a každý vedel kvôli čomu to skutočne je, ale nervy mi to nežralo.

Dylan vyšiel s partiou spoluhráčov. „Ahoj,“ pozdravil ma celý vysmiaty a silno ma stisol keď som sa mu rozradostená hodila okolo krku.

„Tak toto je tá tvoja kočka o ktorej stále básniš?“ ozval sa jeden chalan z partie.

„Hej, René toto je Rebeca. Rebeca, toto je René, Hunter a Zack,“ poukazoval na chalanov v takom veku asi ako ja. Všetci vyzerali šťastní, boli vysmiatí a s radosťou ma vyobjímali.

„Tento pako o tebe stále niečo točí. Už nám z toho odpadnú uši,“ zasmial sa Zack. Všetci boli vysoký, ako inak keď sú basketbalisti. Prevyšujú ma a tak moja hlava musela byť zdvihnutá. Hunter mal šikmé oči modrej farby, blond vlasy, ktoré boli dosť dlhé a nagelované, na chudej dlhej tvári sa mu pohrával úsmev. Obzrela som sa na Dylana so zdvihnutým obočím. Aj v tme, ktorú ničila iba lampa, som videla ako sa zahanbil. Zasmiala som sa a všetci, okrem neho tiež.

„Inak, gratulujem.“

„Vďaka, bolo to ťažké,“ odpovedal René.

„Myslím že by sme mali ísť, radi sme ťa spoznali Beca.“ Všetci sa pousmiali a rozlúčili sa s nami. Zack poklepkal s veľkou rukou Dylana po pleci. Jeho zhrbený chrbát bol razom napnutý. Preplietla som si s Dylanom prsty. Pustil tašku a prehodil si ma cez plece. Spískla som.

"A teraz ku mne!"