Láska a iné starosti ✔️

6. časť

Ubehol mesiac. S Dylanom sme sa medzi ľuďmi stále objavovali spolu a moji priatelia, okrem Amy, si na to konečne začali zvykať. Dokonca nás ako dvojicu pozvali i na večierok. Lenže odkedy som s piatkovým plánom na večer súhlasila, nedokázala som striasť zlú predtuchu. Žalúdok mi plával a bola som nervózna. Preto som sa vo štvrtok poobede rozhodla si vypnúť telefón, nasadnúť na autobus a s obľúbenou knihou sa zatiahnuť do drobnej kaviarničky neďaleko centra. Čítala som bez prestávky, dobré tri hodiny a medzitým vypila tri cappuccina. Keď som sa odtiaľ zbierala, po slnku neostalo stopy.

Odomkla som dvere a vkročila do izby plnej príjemného tepla. Líca vyštípané od zimy mi zahoreli. Akurát som si sťahovala šál, keď sa prihnala vlna hnevu: „Kde si bola?!"

„Von," nechápavo som zdvihla obočie.

„Nevieme sa ti dovolať!"

Dočerta, zabudla som na opätovné zapnutie mobilu. „Prepáč, potrebovala som pokoj."

Cara takmer praskla od nervov: „Ah, nie som tvoja mama, Rebeca, ale keby som bola..."

„Máš pravdu, nie si ňou," odvrkla som.

Povzdychla si a oddupotala k posteli: „Ozvi sa aspoň Dylanovi. Je celý bez seba."

Dala som si dolu kabát, vyzula si čižmy a len v červených ponožkách vkročila na drsný koberec internátnej chodby. Zmazala som záznam neprijatých hovorov a správ. Sadla som si na zem a našla číslo môjho priateľa v zozname kontaktov. Odpovedal takmer okamžite: „Beca?"

„To som ja," uistila som ho.

Mlčal, no nie nadlho: „Stalo sa ti niečo? Kde si bola?"

Zafučala som: „Som v poriadku. Bola som sa prejsť a vypla si telefón. Len som ho zabudla znovu nahodiť."

„Dobre. Iba som sa zľakol. Nikto o tebe nič nevedel a v poslednom čase si tichšia."

„Všetko je okej. Uvidíme sa zajtra, hej?"

„Dobrú noc, Beca."

„Dobrú noc, Dylan."

Namaľovali sme sa, učesali a navliekli do večerných šiat. Cara zvolila vrstvenú sukňu so žltými odtieňmi. Pripomínala mi tie, ktoré nosia víly v rozprávkach. Skutočne sa zdalo, že vznikla skladaním lupeňov kvetov na seba.

Moje šaty pripomínali skôr noc. Ako večerné nebo plné hviezd sa leskli rovnako. Bola som im vďačná za dlhý rukáv, kým sme postávali pred vchodom do budovy internátu čakajúc na Dylanovo auta. Keď sa konečne ukázal, už sme si necítili prsty.

Premrznutá som nasadla na sedadlo spolujazdca a užívala si silu kúrenia.

„Dámy, dnes večer vyzeráte okúzľujúco," zložil nám kompliment. Očami prechádzal po mojom tele od čiernych lodičiek až po vyčesané vlasy. Jeho pohľad iskril.

Dom bol naplnený hlukom, dymom a rôznymi pachmi. Stretala som ľudí známych, menej známych i úplne neznámych.

„Si tou najkrajšou ženou v miestnosti," šepol mi Dylan do ucha.

Očervenela som.

Vzal ma na parket, pritiahol si ma a začal s pomalým tancom, ktorý nemal nič spoločné s hranou piesňou. Tá bola rýchla, živá a dunenie bubnov na pozadí mi udieralo do tela sťa moje vlastné srdce. Bilo splašene a to len vďaka Dylanovi. Jeho blízkosť, jeho vôňa a krása boli nezhasínajúcim slnkom. Posledne sme spolu tancovali v klube Funny night. Tentoraz sa ma mužské dlane dotýkali inak. Držal ma s úctou a jemnosťou. Ohmatávanie išlo bokom. Prišiel na to, ako si žiadam, aby so mnou zaobchádzal. Hlavu som mu uložila do ohybu krku a ramena a spokojne vydýchla. Nič na svete viac nebolo podstatné. Padla som do toho po hlave. Do krásneho citu nazývaného láska.

Bola som pripravená sa vyznať, no ozval sa prvý: „Spoznal som tu zopár ľudí, idem sa pozdraviť. Pridáš sa?"

„Nie," potriasla som hlavou. „Budem v kuchyni, nájdem si niečo na pitie."

„Dobre, hneď som tam," usmial sa, pobozkal ma a zmizol.

Predierala som sa davom. Kde sa kuchyňa nachádzala som si pamätala ešte od minula. Na kuchynskom ostrovčeku boli naukladané neotvorené fľaše piva. Jednu som si vzala, tresla vrchnákom o linku a ten odletel. Trik, ktorý ma raz dávno naučil otec. Mama sa vtedy veľmi hnevala.

Bokom som sa oprela o zárubňu dverí a sledovala vlniace sa telá. Cara sa niekam vyparila, nikoho iného som doposiaľ nezahliadla. Priložila som si hrdlo fľaše k perám, keď ma neďaleko upútala čiernovlasá koketa. Zabudla som sa napiť. Ústa mala skoro na Dylanovom uchu. Smial sa a počúval.

Dúfala som, že vycíti môj varovný pohľad, ale mýlila som sa, a keď chlapci postavili na koberec pivný sud, jeho pozornosť bola nadobro stratená. Bol prvý, koho nadeň vyšvihli. Odvrátila som sa od muža logajúceho liter piva za minútu a sadla si ku stolu na stoličku. Prekrížila som si nohy a čakala.

Vo dverách sa objavil o niekoľko minút. Tackal sa.

Prevrátila som oči: „Kto nás teraz odvezie domov?"

Spozornel: „Do riti, to mi nenapadlo."

Napila som sa.

„Idem si zapáliť. Budem na poschodí na balkóne, sú to prvé dvere..."

Prerušila som ho: „Viem, kde to je, predsa sme sa tam spoznali," žmurkla som.

„Presne," usmial sa a odišiel. 

Myslela som si, že mu to potrvá maximálne desať minút. Avšak keď sa nevrátil ani po pol hodine, rozhodla som sa zahájiť pátraciu akciu. Predierala som sa davom a prečesávala to tam očami. Strapaté vlasy a vysokú, mohutnú postava som nezbadala. Rozhodla som sa teda zájsť na poschodie a poobzerať sa tam. Dvere do spálne boli zatvorené. Pred ich prudkým otvorením ma zastavili divné zvuky vychádzajúce spoza nich. Vďaka hlučnej hudbe som ich nevedela identifikovať, ale bola som si istá, že tam nikto neviedol rozumné debaty. Pre istotu som si povedala, že ich najprv len pootvorím a presvedčím sa, či môžem vojsť dovnútra. 

Opatrne som teda stiahla kľučku nadol a vytvorila malú medzeru. Jediné, čo som mohla vidieť bola stará stolička a cez ňu prehodená Dylanova bunda.Odrazu sa mi do uší vohnali nechutné vzdychy a vŕzganie postele. Na koži mi nabehli zimomriavky a žalúdok urobil kotrmelec. S vyvalenými očami som zazrela na Dylanovu bundu a snažila sa zadržať tvoriace sa slzy. 

Potichu som privrela dvere a potkýnajúc sa o vlastné nohy a s rukou zakrývajúcou mi ústa, aby nevypustili potlačené vzlyky, som sa predrela dolu schodmi, pomedzi ožranov až von pred dom. Plačúc som kráčala ulicami späť na internát. Môj príchod bol doprevádzaný hlasným tresnutím dverí. Hodila som sa do postele a spustila neutíchajúci nárek. Srdce mi praskalo a jediné, čo mi behalo hlavou bola otázka: Ako mohol...?