Láska a iné starosti ✔️

55. časť

Veľa z vás sa asi pýta prečo nebola nová časť dlho. Ide o to, že do konca nám ostáva už len päť častí. Reads stúpajú v posledných dňoch ako bláznivé a tak som sa rozhodla, že pred ukončením príbehu ešte naberiem nejaké votes a reads. Príbeh som nestopla! Len budem časť pridávať cca. raz za týždeň. Ďakujem za pochopenie a vašu trpezlivosť..... Love u ♥

„Rebeca!“ zapišťala Nicole a objala ma. „Preboha aké máš vlasy. Pristane ti to.“

„Ďakujem,“ poďakovala som sa a teta nás zatiahla dnu. Kým sme sa vyzúvali došiel k nám aj George a obidve nás objal. Ráno mi mama oznámila že dnes by sme mohli ísť navštíviť jej sestru, moju tetu Nicole a jej manžela Georga. Naozaj som ich dlho nevidela a tak som súhlasila. Vyrazili sme už o jednej keďže teta bývala asi hodinu cesty od nás. Boli sme tu presne na druhú ako sme sa dohodli. Nicole bola milá a zábavná. Jej manžel bol tiež strašný humorista a preto sa dokonalo dopĺňali. Deti nemali keďže teta niekoľkokrát za sebou potratila a povedala že už nikdy nechce zažiť takú bolesť, ktorá pochádzala z toho že prišla o drobca.

Usadili sme sa v obývačke a Nicole nám priniesla vodu.

„Kedy si si dala zrobiť vlasy?“ stále nevychádzala z úžasu. Popravde ani ja. Milovala som moje nové vlasy. Včera pred spaním som si ich prezerala v zrkadle dobrých desať minút.

„Včera.“

„Sú naozaj pekné,“ pochválil ich môj ujo.

„Mne toto nepovie keď si dám prefarbiť hlavu,“ buchne ho do ramena a usadí sa k nemu. Zachichocem sa a sledujem ako milo sa k sebe chovajú. Manželmi sú už 15 rokov, no stále sa chovajú nekonečne sladko. Teta ho pohladila po líci a potom si líce oprela o jeho čelo. Prezerala si ma s úsmevom, no potom sa zamračila. „Nemala by si byť v Portlande?“

„Áno, no vzala som si voľno.“

„To sa dá len tak?“ zasmial sa George.

„Beca je na vysokej takže áno, je to na nej či príde alebo nepríde do školy, no mala na to dôvody,“ zastala sa ma mama a pohladila ma po chrbte. Zapozerala som sa do zeme a vzdychla si.

„Ou, tak to je už potom niečo iné. Ty sa máš ako Paula?“ otočili sa obidvaja smerom k mojej mame.

„Dobre,“ pousmiala sa. „Erica povýšili takže som nadmieru spokojná.“

Otvorila som ústa dokorán. „To si mi chcela kedy povedať že ocka povýšili?“

„My sme ti to ešte nepovedali?“ Záporne som pokrútila hlavou že nie. Super, zasa sa dozvedám všetko posledná. Už aspoň viem dôvod ich dobrej nálady v posledných dňoch. Priznám sa že aj mňa to potešilo, ocko pracoval v dobrej firme a bol šikovný zamestnanec. Naozaj sa snažil, niekedy si vzal prácu aj domov a preto si to zaslúžil. Návšteva u tety bola naozaj milá a niesla sa v dobrej atmosfére, no keď spomenula chalanov obrátilo sa to. Spoznala že sa niečo stalo keď som zrazu zmĺkla, no neubránila sa a začala vyzvedať. Povedala som jej že som sa práve s jedným rozišla. Potom sa ma pýtala rôzne kraviny či som ho milovala a tak. Jasné že som ho milovala, Dylan je moja láska. Stále ho milujem len nemôžeme byť naďalej spolu a šťastní.

 * * *

Dni ubiehali ako voda a ja som sa nenazdala a musela som sa znova baliť. Pohádzala som si do kufra nové, čisté veci a iné somarinky a zniesla ho do haly.

Bola sobota poobedie a teploty boli na príjemných 23°C. Milujem leto a neviem sa dočkať ako už konečne dorazí. Rodinka ma vyprevadila až k autu. Všetky tri som objala a mame ešte poďakovala za to že mi pomohla. Týždeň strávený s ňou bol naozaj nabitý. Raz sme boli v meste, inokedy sme spoločne varili  a potom celý deň polihovali na záhrade alebo v obývačke. Cítila som sa oveľa lepšie ako pred týždňom. Sadla som do auta a ocko vycúval na ulicu. Zamávala som im ešte poslednýkrát a potom sa snažila už iba celú cestu mentálne pripraviť na Portland, školu a najmä na Dylana, ktorý tam bude každý deň.

 * * *

Prišli sme až o piatej ku večeru.

„Tak kedy opäť prídeš?“

„Neviem, tento víkend asi nie, čo tak na ďalší?“ navrhla som a vysunula rúčku na kufri.

„Dobre, tešíme sa. Drž sa zlatko,“ dal mi bozk do vlasov, zabuchol kufor a odišiel si sadnúť na miesto vodiča. Pomaly som prešla cez cestu k internátu a potom, na moje prekvapenie, bez problémov vytiahla kufor po schodíkoch. Už sa neviem dočkať ako Cara zareaguje keď ma uvidí.

Pri dverách do izby som zaklopala. Nechcelo sa mi hľadať v kabelke kľúč. Netrvalo to dlho a Cara otvorila. Mala na nose okuliare, za ktorými sa hneď objavil prekvapený no nadšený pohľad.

„Rebeca!“ spískla a hodila sa mi okolo krku. „Chýbala si mi. Čo to máš s vlasmi? Nech je to hocičo nemeň si to, je to perfektné,“ obzerala si ma a potom ma za ruku vtiahla dnu. Postavila som kufor do rohu izby a prezrela si to tu. Bola to ako večnosť a pritom prešiel iba týždeň. Cara bola úplne vysmiata. Sedela na posteli a pred ňou mala notebook. Moju pozornosť zaujali veci na stoličke.

„Ty sa niekde chystáš?“ zamračila som sa.

„Áno, dnes ma Ryan volal na basketball je veľmi dôležitý zápas. Hrá sa o postup do finále. Dávno sa nehrali zápasy lebo boli prázdniny a hráči sa pripravovali iba na tento zápas. Nejdeš tiež? Bude zábava, bude tam asi celá škola.“

Bolestne som skrivila tvár. „Bude tam Dylan Cara.“

„Na neho sa môžeš vysrať. Pôjdeš tam s nami s tvojimi kamošmi. Prosím poď.“ Presviedčala ma asi ešte päť minút až som nakoniec súhlasila. Nevedela som či som pripravená vidieť ho, no ako inak to otestovať ako takto? Myslela som si že ho uvidím najskôr až o dva dni v škole, no božie cesty sú nevyspytateľné.