Čitateľský denník

73. Dva roky prázdnin od Julesa Vernea {SK}

Táto verneovka vo mne prebúdza hanbu - rozčítanú ju mám od APRÍLA, avšak stále mi do cesty prišla iná kniha a Verne ostal na druhej koľaji. Včera som ju ale konečne dočítala! O autorovi sa rozpisovať nebudem, len pripomeniem časti 48-50, kde sa venujem iným Verneho dielam a aj jeho biografii.

Žáner: dobrodružný román
Rok vydania: 1888
Moje hodnotenie: 5/10

Partia pätnástich chlapcov z buržoáznych rodín plánuje mesačnú plavbu na jachte okolo Aucklandu, ale niečo sa pokazí - takto by som zhrnula tento román. Pokazí sa konkrétne lodné lano a chlapci sú búrkou unesení nevedno kam, až stroskotajú na neznámom ostrove, ktorý pomenujú Chairman, podľa penzionátu, kde študujú.

Chlapci majú od osem do pätnásť rokov, no i tak na ostrove "prázdninujú" takmer dva roky. Usídlia sa vo Francúzskej jaskyni, ktorá kedysi patrila stroskotancovi s francúzskym pôvodom. Hospodária s vecami, ktoré im zanechal tento stroskotanec, aj s vybavením jachty, a postupne si založia malú osadu. 

Chodia na poľovačky, pokúsia sa skrotiť pštrosa (neúspešne) a neskôr kozy vikune, to už s väčším úspechom. Černošský plavčík Moko im robí kuchára, pes Phann ich stráži, a velia im náčelníci, ktorých si volia - prvý rok Američan Gordon a druhý rok Francúz Briandt. Na ostrove im je tak dobre, že sa nesústredia len na prežitie. Naopak, aj sa zabávajú, v zime sa korčuľujú na jazere, naháňajú sa a vzdelávajú sa z kníh, ktoré boli v jachte Chrt. Raz do týždňa má niektorý zo starších chlapcov prednášku na rôzne témy, po ktorej nasleduje diskusia. Nič strašné sa im nestane - len pár soplíkov, inak je najväčšou drámou celej knihy nepriateľstvo Doniphana a Briandta.

Autor Doniphana vykresľuje ako pyšného a samoľúbeho, ktorý odmieta počúvať rozkazy kohokoľvek iného. Okrem povahových čŕt je motivovaný aj nacionalizmom, napriek tomu, že má štrnásť - škrie ho, že im velí Američan a potom Francúz, keď sú majoritne Briti. A nielen nacionalizmus Verne zakomponoval do životov takýchto malých chlapcov - je tu aj rasizmus. Moko nemôže voliť a ani byť volený, hoc to sú len voľby za náčelníka osady. V dobovom kontexte to samozrejme nie je nič zvláštne, no z dnešného uhlu pohľadu a s prihliadnutím na vek chlapcov sú takéto tendencie šokujúce. 

Kniha má takmer tristo strán, no hlavná záplatka prichádza až v poslednej tretine. Roztržka medzi Doniphanom a Briandtom vyvrcholí až tak, že sa Doniphan a jeho traja najbližší kamoši zoberú a odsťahujú sa z Francúzskej jaskyne s cieľom si založiť vlastnú osadu. 

Preč sú však len jeden deň a ich odhodlanie prekazí loď Severn, ktorej posádka na ostrove stroskotá. Niet sa však čomu radovať, na lodi sú zlodeji, ktorí zvyšok posádky pozabíjali a ušetrili len Katu a Evansa, ktorých potrebovali. Chlapci sú teda v nebezpečenstve. 

Kate sa podarí ujsť a keď vyčerpaná odpadne, nájdu ju obyvatelia Francúzskej jaskyne. Kata im nielenže rozpovie svoj životný príbeh, ale začne sa o chlapcov starať ako o vlastné deti. Ešte v tú noc sa Briandt s Mokom vyberú za Doniphanom, aby ho varovali pred novými nebezpečnými susedmi. 

Briandt príde práve vtedy, keď na chlapcov útočí panter. Zachráni Doniphanovi život, a tak aj ukončí ich nepriateľstvo. Malá osada chodí pár dní po špičkách, aby banditi nemali ako zistiť, kde sú usídlení, no i tak nakoniec dôjde ku konfrontácii. S pomocou Evansa, ktorý sa k ním neskôr pridá, sa im podarí pozabíjať všetkých útočníkov.

Doniphan je po boji ťažko ranený, no rýchlo sa zotavuje. Rovnako rýchlo postupujú aj opravy Severnu, ktorý je použiteľnejší ako Chrt. O pár týždňov sa teda chlapci vyberú domov. Vďaka Evansovým znalostiam zistia, že sú neďaleko Čile. Predtým, než úspešne doplávajú do jedného z prístavov, ich zachráni parník, ktorý ich odvezie aj rovno do Aucklandu. Všetky rodiny sa nadšene zvítajú so svojimi stratenými deťmi, Katu zamestnajú u Doniphana ako gazdinú a Evansovi sa vo verejnej zbierke ľudia vyzbierajú na vlastnú loď.

Ak by som si mala vybrať obľúbenú postavu, bol by to Jakub, Briandtov mladší brat. Lodné lano povolilo kvôli jeho roztopašnosti, keď sa s ním hral, celé stroskotanie mal teda na svedomí on. Bolo zaujímavé sledovať, ako ho počas príbehu hryzú výčitky, ako sa kvôli tomu mení jeho charakter a kedy a komu sa s tým rozhodne zdôveriť. Jeho morálny boj mi bol sympatický, rovnako ako aj to, že napriek nízkemu veku si uvedomoval, čo spáchal, a robil všetko preto, aby svoj prehrešok odčinil.

PROS: 

- prehĺbenie znalosti s geografie a botaniky
- zaujímavý turn on robinsonádu
- po dištančnom vzdelávaní pobavila paralela, kedy sa deti učili sami z náhodných kníh na opustenom ostrove bez pomoci z vonka

CONS

- xenofóbia
- nerealistické stvárnenie intelektu malých chlapcov
- príliš pozitívne vykreslenie stroskotania, chlapcom sa neprihodilo takmer nič zlé a prežili všetci celé dva roky
- zveličovanie jednotlivých povahových čŕt
- rozťahaný opis nepodstatných vecí, ktorý brzdil odsýpanie deja
- priveľa hrdinov, ak by autor namiesto pätnástich použil sedem-osem postáv, čitateľ by sa toľko nestrácal medzi menami
-prirýchly koniec - Verne venoval strany a strany opisu fauny a flóry, ale vynechal radostné zvítanie sa, pocity jednotlivých matiek, reakciu školy a emócie malých stroskotancov, keď sa konečne vrátili domov

Overall to bola asi jedna z najslabších verneoviek, ktoré som čítala. Takisto to bola posledná slovenská kniha na dlhšiu dobu - aktuálne mám rozčítané tri francúzske, tak mi držte palce a tešte sa!