Čitateľský denník

20. Živý bič od Mila Urbana {SK}

Toto dielko bola prvá povinná literatúra tretieho ročníka. Na rozdiel od spolužiakov, mne sa celkom páčila. Prečo? A prečo nad ňou niektorí moji spolužiaci ohŕňali nos? You'll see. 

Žáner: protivojnový psychologicko-sociálny román
Rok vydania: 1927
Moje hodnotenie: 7,5/10

Milo Urban sa narodil 24. augusta 1904 na Slovensku, teda mal len 23 rokov, keď bol Živý bič publikovaný. Pracoval ako redaktor a reportér. Za čias Slovenského štátu bol šéfredaktorom provládneho denníka Gardista. Pred oslobodením v roku 1945 emigroval aj s rodinou do Rakúska. V roku 1948 ho ľudový súd odsúdil na verejné pokarhanie za jeho novinársku činnosť počas vojny. Potom sa usadil v Chorvátskom Grobe a živil sa najmä prekladaním. V roku 1974 sa presťahoval späť do Bratislavy, kde 10. marca 1982 zomrel.

Témou tohto románu bol vplyv vojny na bežného dedinčana - všetky neprávosti, ktoré musí znášať, i keď je nevinný a nijakovsky si to nezaslúži. Dej sa odohráva v hornooravskej dedine Ráztoky - ,,pánu Bohu za chrbtom", ako aj sám autor píše. Je to proste typický zapadákov, nič s veľkým N, obyvatelia prvé mesiace ani poriadne nevedia, čo vojna je. No keď už nemajú čo doma vrieskajúcim deckám do úst dať, lebo v obchodoch nie je dostatok potravín a všetko akosi dražie, začnú si uvedomovať, že niekde ďaleko zúri vojna. Ďalšia rana príde, keď mužov začnú ťahať na front - odrazu nemá kto robiť na poli a vládne ešte väčší hlad. Aj prvá časť diela sa volá Stratené ruky - symbolizuje to nielen chýbajúce ruky na poliach, ale aj fyzickú stratu, rany z vojny a beznádej. 

Povedala by som, že stratenými rukami autor naráža hlavne na Ondreja Koreňa - kedysi šumný šrac sa vracia domov. Teraz už ale je bez ruky, nemý a tvárou sa mu tiahne jazva ako po biči (again symbolika v názve diela). Tento opis nesie asi najviac expresionistických prvkov a je úplne bombový. Ondrej prišiel o ruku. Je to smutné, desivé, tragické, možno odpudzujúce. No Urban nepoužil ani jedno z týchto slov, namiesto toho opisuje, ako sa jemný svieži vánok, ktorý príjemne vanie od hory, ihrušká s prázdnym rukávom. Kontrast malebnej krásnej prírody a nepekných rán vojny dodáva šťavu všetkým opisom v celom diele - je to jeden z dôvodov, prečo sa mi kniha páčila. 

Hoci Urban napísal unaministický román, rád sa pozerá do psychiky jednotlivca. Okrem Ondreja, ktorý mimo fyzických issues rieši aj to, že jeho čaja Krista sa teraz vláči so žandárom Angyalom, sa autor venuje aj Eve Hlavajovej, ktorej muž výrazne vystupuje v druhej časti, a Ilčíčke, mojej fav postave. 

Eva Hlavajová má muža Adama na fronte a tak sa snaží prežiť vojnu sama, stará sa pri tom i o malého syna. Robotu však sama nezvláda a hrozí im, že neprežijú zimu. Vyberá sa preto za notárom Okolickým a snaží sa muža z vojny vyreklamovať. Bohužiaľ, Okolický je nechutné arogantné prasa a má priveľa moci, a tak zneužije Evinu situáciu a znásilni ju. Eva zostane tehotná, nikomu však nepovie, čie je dieťa (notár sa jej vyhráža, že ak otvorí ústa, Adama nevyreklamuje), len dúfa, že sa Adam čoskoro vráti. Dedina ju preto odsudzuje a považuje za nemravnicu - súcitu sa dočká len u Ondreja. Tehotnej sa jej pracuje ešte ťažšie, teda keď príde zima, je odsúdená na žobranie. Okolickému porodí syna, no keďže je v dedine epidémia červienky, dieťa si dlho nepožije. A ani Eva. Neschopná nasýtiť seba či syna, súdená a odvrhnutá dedinou a bez milovaného muža sa večer ide prejsť, no akosi sa jej pomútia myšlienky a spácha samovraždu - utopí sa v rieke. 

Ilčíčka je vdova, má jedného syna Štefana, s ktorým majú veľmi pekný vzťah. Preto veľmi ťažko nesie, keď ho povolajú na front. Napriek tomu mu však zakazuje utiecť do Piľska, snaží sa spraviť správnu vec a posiela ho splniť povinnosť vlasti. Tým vlastne nepriamo zapríčiní jeho smrť. Štefan totiž má silné cítenie pre spravodlivosť a rozzúri ho pohľad na to, ako čatár Róna šikanuje Pánča - mladého slabého vojačika, ktorý rozhodne nie je súci na vojnu. Pánča sa obesí, na ďalší deň idú chlapci kopať zákopy akoby sa nič nestalo, a keď Róna Štefana buzeruje, Štefanovi prasknú nervy a Rónu zabije lopatou, ktorou kopal zákopy. A keďže Štefan nezabil nevinného Rusa alebo Francúza, ale kolosálne idiotského nadriadeného, ide na vojenský súd, kde je odsúdený na smrť zastrelením. Keď sa toto dozvie Ilčíčka, zblázni sa a neskôr opäť zomrie, no k tomu sa ešte dostanem. 

Cez týchto a ešte pár ďalších jednotlivcov Urban sprostredkúva utrpenie celých Ráztok - hlad, choroby, rekvírovačky, aroganciu moci - autor vykresľuje kontrast medzi jednoduchými ľuďmi a pánmi, ktorí vojnu rozpútali a žijú z mozoľov ľudu. Dej je vlastne o tých istých dedinských pletkách a pomaly sa rozvíjajúcej vzbure voči vojne, až kým nepríde Adam Hlavaj - druhá časť knihy, ktorá nesie takéto meno, ale aj postava, ktorá sa vracia do Ráztok. V jeho mene je, samozrejme, kusisko symboliky. Adam je literally prvý muž, hlava povstania, ktorá sa riadi rozumom. Keďže je dezertér, prvé čo, Okolický ho dá zavrieť, no Adam ujde a Okolického od strachu, že prišiel pomstiť Evu, trafí šľak. Doslova. Adam pomôže Ráztokam sa zbaviť nielen notára, ale aj vojska, ktoré povolal na to, aby dedinčanom ukázali poriadok. Stáva sa akýmsi symbolom racionálneho odporu voči vojne. Ráztoky zničia policajnú stanicu i krčmu žida Árona, počas násilností zomrie Ilčíčka. Dielo teda končí sladkotrpko, no I guess že takéto boli všetky návraty z vojny. 

Ako som spomínala, moja obľúbená postava je Ilčíčka. Je to zrejme najprepracovanejšia ženská postava v diele, je citlivá - bojí sa o syna a robí všetko pre to, aby front prežil a mal sa dobre, ale má aj rebelantskú dušu - búri sa proti vrchnosti a zlu. Ako Eva, aj Ilčíčka sa snaží Štefana vyreklamovať, no keď neuspeje, otvorene ako prvá notára nazýva zloduchom. Je nebojácna, zásadová a smelá, tiež aj silná feministka. Niet teda divu, že mi je sympatická. 

Pros:

- protivojnové myšlienky
- skvelo zvládnutá psychologizácia
- sleduje reálne historické udalosti
- symbolika v názvoch a menách
- vysmieva sa ľudskej túžbe po moci
- verne zobrazuje život obyčajného dedinčana
- výborne využitá lyrizácia i prvky expresionizmu

Cons:

- prvá časť je delená medzi viacero postáv, druhá sa zameriava väčšmi na Adama, prišlo mi to asymetrické a nesúvislé
- Evino znásilnenie je opísané ako Evin poklesok, autor väčšiu pozornosť venuje rekvirovačkám než aby odsúdil znásilnenie

All in all: mne sa kniha páčila kvôli širokému spektru postáv a znázorneniu ich duševného sveta, spolužiakom sa nepáčila práve kvôli toľkým postavám, v ktorých sa strácali. Osobne si myslím, že Živý bič je lepším príkladom slovenskej medzivojnovej literatúry než taký Jozef Mak, ku ktorému sa ešte len dostaneme. Predtým si ale ešte dáme Ja, Simon od Becky Albertalli a Postav hliadku od Harper Leeovej :)

See ya!