Čitateľský denník

8. Kto chytá v žite od J. D. Salingera {SK}

Už od začiatku knihy som si pri čítaní hovorila: Bože, ten Holden je úplne drbnutý! A mala som, úplne klasicky, pravdu, drahí :) 

Žáner: psychologický román
Rok vydania: 1951
Moje hodnotenie: 9/10

Jerome David Salinger sa narodil v roku 1919 v Manhattane v New Yorku. Rodičia ho poslali do vojenskej akadémie, potom sa snažil študovať na New Yorskej a na Columbijskej  univerzite, no ani na jednej z nich dlho nevydržal. Keď to so štúdiom vzdal, odišiel pracovať do Viedne, odkiaľ stihol ujsť pred jej obsadením Hitlerom. Písal hlavne po druhej svetovej vojne, a po tom, ako román Kto chytá v žite zožal úspech, sa z New Yorku odsťahoval do hôr (podobne ako to plánoval Holden). Okrem KCHVŽ Salinger napísal ďalších šesť románov, no je to Holden, kto je považovaný za jednu z najväčšmi milovaných postáv americkej literatúry. 

Román začína Holdenovým mindžovaním na Davida Copperfielda. ,,Ak fakt chcete počúvať, predovšetkým asi budete chcieť vedieť, kde som sa narodil, aké som mal detstvo, čo robili moji rodičia a podobné kraviny podľa vzoru Davida Copperfielda, ale aby som vám pravdu povedal, vôbec sa mi o tom nechce rozprávať."  Niekde som počula taký milý citát, aj keď už neviem, kto ho povedal. Dobrý kritik dokáže zistiť o príbehu veľa už z prvej vety (jeden z dôvodov, prečo vás pravidelne zdrbávam za ,,Ach, zasa ten hlúpy budík!"). Nie že by som sa narcisticky vyťahovala, ale ako určite vidíte aj vy, Holden rád používa argotové slová, hoci patrí do vyššej vrstvy spoločnosti, ako typický tínedžer odmieta vzdychať nad klasikou, všetko mu je jedno, málo vecí ho nadchne či zaujíma (ok, posledné dve veci sa tak celkom z prvej vety vyčítať nedajú, I admit). 

Predovšetkým ale Holden len tak tára prvé, čo mu prinesie slina na jazyk. Opis deja je vysoko subjektívny, dokonca by som mohla povedať, že Holden vystupuje tak trochu ako sebec. Nikde nešpekuluje nad tým, ako sa cítia iní, stará sa len o seba. Ako postava je ale veľmi detinský, a, as i said before, úplne drbnutý. Napríklad, je tam taká zlatá scénka, keď mu vo výťahu pasák Maurice za päť dolárov ponúkne prostitútku. Holden sa s ňou nakoniec nevyspí, no Maurice sa s ňou vráti k nemu na izbu a pýta si ďalších päť dolárov. Holden mu ich, prirodzene, nechce dať, a tak sa pustia do bitky. Keď Holden dostane päsťovku do brucha, predstiera, že ho niekto strelil do žalúdka, tacká sa po izbe a drží si pás, len tak, sám pre seba. Lebo je drbnutý.  

Na hlavnej postave Salinger zobrazuje pocity generácie, ktorá je nespokojná so všetkým – so sebou, s rodinou, so spoločnosťou, jej myšlienka je nadčasová a platí aj dnes. Holdena všetko ubíja a ničí, je mu zo všetkého smutno, v knihe vlastne ani nie je veselý. Kašle na školu, fajčí, pije, na ničom mu nezáleží. 

A práve kvôli tomu ho ,,vyliali" z Pencey. Dej knihy nie je nič prelomové, jednoducho opisuje svoju cestu domov. Počas nej navštívi svojho profesora, flirtuje vo vlaku s mamou svojho spolužiaka, prespí v lacnom hoteli, snaží sa pokecať si s prostitútkou, opije sa, na druhý deň pri raňajkách hodí reč s mníškami, kúpi mladšej sestre platňu, ktorá sa mu ale i tak rozbije, navštívi múzeum, a v noci sa vracia domov kvôli sestre Phoebe. Má šťastie, rodičia nie sú doma, keď sa vrátia, vytratí sa preč a prespí u profesora Antoliniho, no keď sa v noci zobudí na to, ako ho hladí po vlasoch, zuteká, mysliac si o ňom, že je ,,perverzný teploš." Na ďalší deň sa stretne so sestrou, chce sa rozlúčiť pred tým, než ujde na západ. Phoebe ale nástojí, že chce ísť s ním, nakoniec ho donúti k tomu, aby ostal, a tak spolu idú do zoo, kde sa príbeh končí. 

V úplne poslednej kapitole však autor naznačuje, že Holden je v nejakom sanatóriu, a že o svojom živote rozprával psychoanalytikom. Takže - mala som pravdu, keď som hovorila, že Holden je úplne drbnutý. 

Mojou obľúbenou postavou je asi Phoebe, Holdenova malá sestrička. Má desať, je veľmi živá, inteligentná a pekná, teda tak ju Holden opisuje, dokonca by sa dalo povedať, že ho čiastočne vytiahla z psychickej krízy. Avšak, možno je to len preto, že Holden vidí svet čiernobielo, a malá Phoebe je jeden z mála odtienkov bielej, preto sa obávam, že ak by rozprávač nebol priamy (mohli by sme ho teoreticky zaradiť aj k nespoľahlivému, lol), ale vševediaci, asi by som ju až tak nemala rada. 

Je to dosť nezvyčajné (aspoň u mňa), považovať za obľúbenú postavu hlavnú postavu, ale tu si nemôžem pomôcť. Napriek tomu, že Holden je väčšinu času mimo, v oblaku dymu, alebo sa chová ako decko, má akési čaro, rovnako ako Dean v minulej knihe. Je večne so všetkým nespokojný, neustále niečo rieši a niekoho posudzuje, dokonca súdi aj svojho otca, ktorý je právnikom, a uvažuje, či chce reálne pomôcť ľuďom, alebo či to robí kvôli peniazom. Napriek tomu sa mi ale veľmi páči jeho vrelý vzťah k súrodencom, dokonca aj k mŕtvemu Alliemu, čo zomrel na leukémiu. Nebojí sa byť iný (jeho crazy poľovnícka čiapka) a dáva najavo svoj názor, síce niekedy neisto, ale dáva. Salinger ním konfrontuje svet detských ideálov so svetom dospelých, keďže sa dá povedať, že Holden vidí dospievanie skôr ako negatívnu zmenu, než pozitívnu. Búri sa proti spoločenskému konformizmu, pokrytectvu, a duchovnej prázdnote sveta dospelých. Nepáčia sa mu ich ideály. Riadi sa skôr srdcom, než hlavou, to môžeme vidieť na pestrej škále vulgarizmov, na ktorú som poukázala vyššie. Časť, ktorá ma asi chytila za srdce najväčšmi, bola tá, keď v školskej chodbe zmazáva nápis F*** YOU zo steny - chráni detskú nevinnosť. Salinger basically stavia na charaktere Holdena celú story, a ja môžem povedať, že sa mu to podarilo. Na jednej strane to je basic teen, na druhej je ale ako osobnosť zaujímavý (Wattpad stars, učte sa!). 

Inak, viete, prečo sa kniha vlastne volá Kto chytá v žite? Názov románu pochádza z básne Keď raz človek niekde v žite stretne človeka. Holden si ju prekrúti na Keď raz človek niekde v žite chytí človeka, a vysvetľuje Phoebe, ako si predstavuje deti behajúce po žitnom poli, na konci ktorého je priepasť, a oni o nej nevedia. Holden je jediný dospelý poblízku a jeho prácou je chytať deti, ktoré by zo žita padali do priepasti. Jeho slovami: „Ja si v jednom kuse predstavujem, ako sa davy malých deciek hrajú na takom velikánskom žitnom poli. Tisíce malých deciek a široko ďaleko niet ani jedinkého dospelého, myslím teda okrem mňa. A ja ti stojím na kraji nejakej strašidelnej priepasti. A vieš čo musím robiť? Musím chytiť každého, kto sa priblíži k tej priepasti. Rozumieš, ak uteká a nedíva sa, kde beží, ja musím odniekiaľ vyliezť a chytiť ho. A toto by som robil od rána do večera. Chytal by som tie decká v žite."  Samozrejme, je v tom kus symboliky. Žitné pole symbolizuje detskú nevinnosť a neskazenú Ameriku, priepasť symbolizuje úpadok morálnych hodnôt a temný svet dospelých. 

Plusy:
-famózne vykreslenie hlavnej postavy
-neidealizovanie postáv
-nabádanie autora na chránenie detskej čistoty (a.k.a. oplatí sa žiť pre dobro niekoho iného)
-prekvapujúce ukončenie príbehu
-dobre naznačené súrodenecké vzťahy

Mínusy:
-čiernobiele videnie sveta
-biedny slovník, ktorý ma jemne iritoval, nie však ako v prípade Marguerite Gachetovej, vlastne by to aj mohlo byť plusom, keďže slovník je odrazom duševného sveta postavy, but still
-popularizácia alkoholu a fajčenia

Aby som to zhrnula, dej, ktorý sa odohrával v časovom úseku len troch dní, ma nijako úžasne nenadchol. Nehovorím, že bol zlý, akurát nebol tak skvelý, že by sa mi z toho krútila hlava. Autorovi sa ale bravúrne podarilo vykresliť hlavnú postavu - dospievajúceho tínedžera, v ktorom sa nejeden člen našej generácie stále môže nájsť, aj keď je kniha už viac než päťdesiat rokov stará. Kniha sa mi ako celok páčila, veď to vidíte na hodnotení :) 
Najbližšie si dáme Petra a Luciu od Romaina Rollanda, potom sľúbenú Danielu Kapitáňovú, avšak nie Samka Tále, tú v knižnici, bohužiaľ, nemali, ale Vraždu v Slopnej :)

See ya soon! <3