Čitateľský denník

56. Dalo sa tak vôbec žiť? od Cécile Vaissié {SK}

Túto knihu mi viac-menej nanútila prateta, keď som u nej naposledy bola a viedli sme diskusiu o politike. Priznám sa, že som kvôli nie až tak artsy názvu mala isté predsudky. Nuž, a tak trochu som aj mala pravdu. 

Žáner: biografia / pamäte
Rok vydania: 2000
Moje hodnotenie: 6/10

Cécile Vaissié sa narodila v roku 1962 vo Francúzsku. Je politologičkou, špecializuje sa na disent v období ZSSR. Dalo sa tak vôbec žiť? je jej v poradí treťou publikáciou na túto tému. V súčasnosti pôsobí ako riaditeľka katedry ruštiny na univerzite v Rennes. 

/ospravedlňujem sa za tak málo informácií o autorke, nenašla som však žiaden jej životopis, len stránku na francúzskej Wikipedii, kde to s informáciami bolo taktiež biedne/

Kniha zaznamenáva život Larisy Bogorazovej od jej židovských prarodičov a detstvo na Ukrajine až po rozpad ZSSR, ku ktorému Larisa prispela. 

Ako dieťa bola verná ideológii, ktorú ju naučili v škôlke. Jej matka i otec boli takisto straníci. Matku však zo strany vylúčili, lebo s kamoškou v divadle ukradli závesy a z látky si ušili šaty. Nevylúčili ju preto, že kradla, ale preto, že sa správala malomeštiansky. Stalinove čistky jej vzali otca do vyhnanstva - Larisa to však vnímala ako úplne oprávnené a mimo iné odmietala otcovi písať - veď bol predsa nepriateľom režimu! 

V podobnom duchu sa niesli aj jej tínedžerske roky. Oddanosť ideológii, zároveň tlačenie sa v komunálnych bytoch, kde bývalo aj šesť rodín v troch izbách, či nekonečné státie v radoch na základné potraviny. Obrat v jej zmýšľaní predstavoval až príchod na vysokú školu a stretnutie sa s liberálnym Julijom Danielom. Potajomky písal protisovietske básne a Larise učaroval. Vzali sa, vďaka nemu sa stala disidentkou. 

 Často sa sťahovali, kvôli Larisinmu židovskému pôvodu si ťažko hľadala prácu. Narodil sa im syn Saša, Julij bol pár rokov v base za "protištátne aktivity," nakoniec sa ich vzťah skončil rozvodom kvôli Julijovej nevere. 

Ďalší zvrat v Larisinom živote predstavovala intervencia vojsk Varšavskej zmluvy v Československu. Spolu s ďalšími ľudskoprávnymi aktivistami s nádejou sledovali Pražskú jar - jej násilné potlačenie bolo trpkým sklamaním. Spolu so siedmimi priateľmi sa preto 25. augusta rozhodli proti zásahu protestovať. Ten pokoj, s akým opisovala mechanické prípravy na väzenie, ktoré ju čakalo, bol neskutočný. 

Tak to aj bolo - len čo roztiahli transparenty, vrhli sa na nich zo všetkých strán kágebáci, zmlátili ich a odvliekli do basy - Larisa dostala štyri roky vo väzení a tri roky vo vyhnanstve. Po návrate do "normálneho" života zo svojich aktivít za ľudské práva nepoľavila. Spolu s novým partnerom Anatolijom spolupracovali na rôznych samizdatových časopisoch či knihách, pomáhali autorom, aby sa ich diela dostali na západ. 

V osemdesiatych rokoch Anatolija zatkli a odsúdili na desať rokov väzenia, potom na päť rokov vyhnanstva. Za nič. Larisa sa snažila túto nehoráznosť zvrátiť, písala listy vtedajšiemu prezidentovi Francúzska Francoisovi Mitterandovi, komunikovala so západnými novinármi. Márne - Anatolij po protestnej hladovke vo väzení zomrel, nemohli ho ani pochovať mimo väzenskej pôdy. Vraj mu ešte nevypršal trest. 

Anatolijova hladovka však rozbúrila politické vody, ZSSR bol nútený prepustiť politických väzňov. Po nástupe Gorbačova už bolo zjavné, že status quo je neudržateľný - rozhorčenie západu je neumlčateľné a ekonomická kríza neodvrátiteľná. 

Gorbačova nahradil Jeľcin. Na poste sa udržal aj po puči konzervatívnych komunistov, Larisa si teda aspoň na čas vydýchla. Jej rozprávanie končí kritikou problémov Ruska na prelomí storočí. 

Okrem vlastného charakteru Larisa ukazuje aj charaktery iných. Kamoší sa napríklad so Sacharovom - áno, tým Sacharovom, ktorý dostal Nobelovu cenu a po ktorom je pomenovaná cena za slobodu myslenia. Opisuje aj boj, ktorý museli viesť, aby bolo Súostrovie Gulag publikované, rovnako ako autora knihy Solženicyn. Bolo veľmi zaujímavé, stretnúť prostredníctvom Larisy týchto velikánov. Preto si obľúbenú postavu neviem vybrať. 

ZA:

- historická edukácia (konečne viem vládcov ZSSR v chronologickom poradí :D)
- téma slobody
- Larisa bola "jedna z nás," nebola vykreslená ako superhrdinka, ale ako obyčajná matka
- čitateľ si po prečítaní viac váži právny štát v ktorom žije a ľudské práva, ktoré mu sú uznané

PROTI:

- predsúvanie záverov na striebornom podnose - to isté mi vadilo aj napríklad aj pri Chalúpke strýčka Toma - ako celok je myšlienka knihy super, no miestami mi podrobné opisy vadili (tu Larissa cituje z interviews ktoré robila ako nezávislá novinárka, kde sa ľudia tešili z elektriny v dome a pod.)
- priveľa mien, v ktorých som sa strácala a neboli pre dej ani podstatné
- dielo bolo miestami príliš podrobné a odborné
- "západ" bol používaný príliš všeobecne, ak by som si nebola vedomá historických reálií, nevidela by som žiaden priepastný rozdiel, lebo nikde nebol opísaný - stačilo by mi napríklad prerozprávanie jedného zo stretnutí so západnými novinármi

Z umeleckého a literárneho hľadiska mi kniha veľmi nešmakovala, to sa aj prejavilo na hodnotení. Avšak z historického bola skvelá a preto vám ju odporúčam. Alebo ešte lepšie - kombo Dalo sa tak vôbec žiť? a za tým 1984. 

Nabudúce bude už sľúbená Neznesiteľná ľahkosť bytia od Milana Kunderu.