Čím sčítanejšia žena, tým vzdelanejšia, krajšia, nebezpečnejšia. Vo vedomostiach je sila! Životom sa nepretlčiete, ak si len budete vymývať mozgy stupídnymi ffkami. Skúste čítať niečo iné... čo ja viem, napríklad skutočnú literatúru!
A možno vám le...
Antigona je jedno z najznámejších Sofoklových diel - pre stredoškoláka určite, keďže je povinnou literatúrou a maturitným zadaním. Prekvapivo to je ale celkom dobrá a aktuálna knižôčka, čo je, keď prihliadneme na fakt, že má dvetisíc päťsto rokov, dosť neobvyklé.
Žáner: tragédia Rok vydania: 442 pnl Moje hodnotenie: 8,5/10
Sofokles je považovaný za najväčšieho gréckeho dramatika. Žil v Aténach, pôsobil i ako kňaz, no venoval sa hlavne literatúre - niekoľkokrát vyhral dionýzie. Jeho najznámejšie hry sú Kráľ Oidipus a pokračovanie Antigona. V rokoch 443-442 pnl sa aj politicky činil, bol pokladníkom Námorného spolku, potom bol v rokoch 441-440 pnl stratégom vo vojne proti Samu. Zomrel v roku 406 pnl v Aténach.
Antigona je dráma, konkrétne tragédia. Hlavnou témou je boj medzi svetským a božským, alebo inak, či sa viac oplatí riskovať hnev bohov, alebo kráľa. Sofokles však riešil i témy osudovosti, demokracie a totality, ale aj tému lásky – súrodeneckej, rodičovskej a mileneckej. Celá vec sa rieši v mýtických dobách pred kráľovským palácom v Tébach.
Kompozične má dráma päť dejstiev plus prológ a epilóg, pričom zachováva klasické vnútorné členenie (teda expozícia, kolízia, kríza, peripetia a katastrofa). Zaujímavá je aj kontrastnosť v diele – postavy, ich charaktery, morálka či viera si sú protikladmi.
Hlavnou hrdinkou je Antigona, ako už indikuje názov. Autor ju výrazne heroizuje a stavia do role starogréckej social justice warrior. Sama odhodlane stojí proti celému svetu - sestre Isméne, vladárovi Kreónovi, jeho vojsku i Haimónovi, synovi Kreóna, s ktorým je dokonca zasnúbená. A to všetko preto, lebo Kreón je arogantný hlupák, ktorý sa rozhodol liečiť si komplexy a dokazovať moc na Antigoninom mŕtvom bratovi.
Skôr, než sa pustím do prerozprávania deja, vám ešte prikladám veľmi chabú, v skicári kreslenú pojmovú mapu, kde sa vynasnažím vysvetliť vzťahy medzi postavami, pretože sú tak komplikované, že by to vystačilo na celú sériu Rodinných prípadov.
Ops! Esta imagem não segue nossas diretrizes de conteúdo. Para continuar a publicação, tente removê-la ou carregar outra.
Nuž, tak nejak to bolo. Dráma sa začína prológom, kde sa Antigona zhovára s Isménou. Ich dvaja bratia sa navzájom zavraždili, a hoc nevieme, prečo mali nutkanie si navzájom vraziť nôž do srdca, vieme, že jedného Kreón dovolil pochovať, druhého nie. Kreón mal aj celkom dôvod: "Polyneika, vyhnanca, čo sa sem vrátil, aby obrátil na popol rodnú zem a rodných bohov, aby vylogal krv príbuzným [...], toho zakazujem poctiť poslednými poctami a oplakávať ho, nech ho, nepochovaného, zohavia a zjedia psy a dravé vtáky. [...] Odo mňa sa lotor nikdy nedožije väčšej úcty ako statočný." Lenže aj napriek tomu, že Polyneikus bol lotor, Antigona ho stále ctí ako brata a vezme si do hlavy, že ho pochová, i keď to Kreón zakázal.
Kreón sa to ale samozrejme dozvie ešte v ten deň. Ako inak, rozzúri sa a vydá svojim vojakom rozkaz, aby okamžite našli toho, kto sa opovážil ho neposlúchnuť. To sa im ale nepodarí a tak aspoň vyhrabú Polyneika z hrobu, nech sa nepovie. Keď to zistí Antigona, horko zaplače, zostáva však odhodlaná a brata pochová aj druhý raz. Tentoraz ju ale stráže prichytia a predvedú pred Kreóna. Antigona sa nielenže prizná, ale aj Kreónovi vmietne do ksichtu všetko, čo si o ňom naozaj myslí.
Toto sa, samozrejme, Kreónovi nepáči, a tak sa rozhodne, že Antigonu dá zaživa zamurovať. Isména sa ho snaží od toho odhovoriť, no neuspeje. Haimón, Kreónov syn a Antigonin snúbenec, na to ide inak – najprv s otcom súhlasí: „Viac, než všetky sobáše si cením tvoju radu, ktorej ďakujem za správny smer." Potom ale Kreón začne kydať na jeho milú, čo sa mu neveľmi páči, takisto si uvedomí, že otec to s tým zamurovaním myslí fakt vážne. Začne teda o tom, že si celé mesto myslí, že toto je pre čestnú Antigonu neprimerane tvrdý trest a prosí otca, aby ju ušetril. „Nikomu sa nepáči, že ona, ktorá si to zasluhuje najmenej zo všetkých žien, má biedne zhynúť za svoj slávny skutok! [...] Nebuď teda presvedčený, že je správne iba to, čo povieš ty, a iné nič!" Kreónova arogancia ale nepustí a odmieta si priznať, že jeho mladý syn by mohol mať pravdu. „Mám hádam v tomto veku chodiť k nezrelému mladíkovi po rozum? [...] Och, ty nízky duch, si zotročený ženou!" Tu už Haimón vybuchne a po otcovi vyštekne toto: „Keby si mi nebol otcom, povedal by som, že si sa zbláznil. [...] Pred mojimi očami ju nezabiješ. [...] Zlosť si vylej na tých, čo sú ochotní to znášať!" A ako typický tínedžer tresne dverami a odíde, niet sa mu však čo čudovať.
Antigonu ale jej osud neminie. Kreón má chvíľku pocit zadosťučinenia, no to fakt len chvíľku. Na scénu totiž prichádza veštec Teiresias a vlastne zopakuje to, čo sa mu už predtým snažili povedať Antigona, Isména aj Haimón – že je arogantný blbec, ktorý si svojim trucovaním akurát tak pohnevá bohov. Teiresiasove veštby sa doteraz vždy naplnili, Kreón ho teda musí brať ako istú autoritu.Teiresias sa s ním chvíľu háda, až nakoniec rozhorčený vysloví veštbu a odíde - „...budeš musieť za tých mŕtvych platiť jedným mŕtvym z vlastnej krvi. Lebo ty si pod zem uvrhol, čo bolo na zemi, a život nehanebne zavrel do hrobu a naopak, zas mŕtvemu si uprel obrad pohrebu a brániš mu tak odísť do podsvetia k bohom." Keď si Kreón uvedomí váhu Teiresiasových slov a konečne aj váhu svojich činov, neochotne prizná, že pochybil.
Je už ale neskoro. Kreón nájde Antigonu obesenú na vlastnom závoji a následne aj syna Haimóna, ktorý sa zo zúfalstva prebodol, lebo jeho milá je mŕtva. Vladár sa teda vracia s telom mŕtveho syna späť do paláca, no posol nesúci správu o mŕtvych snúbencoch je rýchlejší. Keď sa o smrti milovaného syna dozvie Kreónova manželka Eurydika, od žiaľu začne šalieť, až sa pred oltárom v paláci rovnako ako syn prebodne.
I napriek tomu, že Kreón prišiel o nevestu, syna i manželku, nenasleduje ich príklad a zostáva žiť v trápení a večných výčitkách. Tragedia sa končí replikou náčelníka zboru, ktorý tlmočí morálne posolstvo diela: „Človeka, ktorý si mnoho o sebe myslí a používa veľké slová, neminie veľký trest a konať s rozvahou sa naučí až na staré kolená."
ZA:
-stotožniteľná hlavná hrdinka -rýchla eskalácia deja -konflikt sestra vs. sestra, ktorý sa ale stihne ešte pred tragickým koncom vyriešiť
PROTI:
-všetky postavy spáchajú samovraždu, pôsobí to lenivo -Kreónove vykreslenie ženy -chýba pozadie bratovraždy
Dielo má len jednoduchú a ľahko zapamätateľnú zápletku, takže ak si Antigonu vytiahnete na maturite, možno nebudete len prázdne habkať! Ak to ale zhrniem, dielo sa čítalo dobre a bolo pútavé, tak sa toho nemusíte desiť. Je už len na vás, či Antigonu považujete za morálneho víťaza, alebo mŕtvu hlupaňu.
A pre milovníkov divadla ešte odporúčam výlet do Bratislavy, kde v SND Antigonu hrajú v modernom spracovaní. Hudbu robí Katarzia a Kréona hrá Ján Koleník – je sa veru na čo pozerať!
