Čitateľský denník

58. Ako som strieľal slona a iné eseje od Georga Orwella {SK}

Prvé, čo vám musím o tejto knihe povedať je, že som sa cítila mega intelektuálne, keď som s ňou chodila po meste. Orwella nečíta hocijaké auparkové dieťa, a ak už číta, tak to je 1984 alebo Animal Farm. Dobrý pocit z vlastného literárneho vkusu mi však prekazil samotný Orwell, keďže som z jeho esejí nadobudla pocit, že intelektuálov neznáša.

Žáner: eseje 
Rok vydania: 1950
Moje hodnotenie: 8,5/10

Ak by ste si chceli pripomenúť Orwellov životopis, nájdete ho v kapitole štyri. Tu už len podčiarknem, že Orwell bol aj novinárom, pôsobil v BBC, ale i v iných vážených médiách. 

Ako som strieľal slona a iné eseje je, ako už názov napovedá, výberom Orwellových esejí. Dala ich dokopy jeho dcéra, zbierka obsahuje dokopy štrnásť esejí. 

Ako som strieľal slona, titulná esej zbierky, opisuje Orwellove pôsobenie v Barme ako policajný úradník. Orwell spomína, ako ho miestni všeobecne nemali radi a priamo kritizuje imperializmus. Príbeh je o besnom slonovi, ktorý ušiel majiteľovi. spôsobil značné majetkové škody domácim a jedného dokonca aj zabil. Od Orwella sa očakáva nejaký zásah - je nielen policajnou autoritou, ale aj široko-ďaleko jediný držiteľ zbrane. Orwell slona nechce zabiť - jednak sa mu samotné zabíjanie bridí, jednak má slon obrovskú hodnotu a jeho majiteľ by sa rozhodne nepotešil. Vyberie sa však za slonom, hovoriac si, že ak ho prichytí pri vyčíňaní a bude ho ohrozovať, zastrelí ho. Za ním idú aj Barmčania, je ich obrovský dav. Orwell síce nájde slona pokojne ležiaceho v blate, dav za ním ale očakáva, že slona zastrelí. A tak to urobí, aby nevyzeral hlúpo. Strelí slona do mozgu, on sa zvalí na zem, no stále žije. Ani po ďalších dvoch strelách do srdca nezomrie instantne, ale umiera pomaly - zatiaľ čo z neho domáci oberajú mäso. 

Táto poviedka mi spôsobila značné rozčarovanie. Orwell bol pre mňa vždy morálnym hrdinom a to, že by sa takto podriadil pôsobeniu masy ma výrazne rozladilo. Touto esejou však ukázal, že je tiež len človek, upozornil na moc davovej psychózy a kritizoval britský imperializmus. 

Poznámky o nacionalizme, veľmi známa Orwellova esej, je už ozaj esejou bez známok príbehovosti. V bodoch tam rozoberá rôzne ideológie od komunizmu po pacifizmus. Je to rozhodne zaujímavé čítanie: nacionalizmus komentuje ako "hlad po moci miernený sebaklamom," no satiricky opisuje britský deficit zmyslu pre realitu. "...len čo vstúpi do hry strach, nenávisť, žiarlivosť a uctievanie moci, prestáva fungovať zmysel pre realitu." Opäť sa tu prejavuje Orwellova nadčasovosť - tieto konštatovania sú aktuálne aj v dnešnej spoločnosti, sedemdesiat rokov po jeho smrti. 

Anglicko, tvoje Anglicko sa snaží o opísanie charakteristických čŕt Anglicka. Autor to robí s akousi nehou, vidno, že má Anglicko rád. Vlastne na viacerých miestach cítiť jeho nechuť k intelektuálom (hoci bol jedným z nich), práve preto, lebo neznášali vlasť už len z princípu. 

Ako zomiera chudoba opisuje Orwellovu skúsenosť s francúzskymi verejnými nemocnicami. Je to nechutné - doslova píše, ako mu režú žilou nevydezinfikovaným skalpelom, ktorý predtým použili na inom pacientovi. Ležiaci sú len akýmisi pokusnými králikmi, na ktorých sa učia študenti medicíne. 

Lear, Tolstoj a Šašo je vlastne len niekoľko strán dlhý hejt Tolstoja. Venuje sa absolútne nepodstatnej brožúrke, ktorú vydal, a ktorá kritizuje Shakespearovo umenie. Orwell vyvracia Tolstého argumenty, obviňuje ho zo zaujatosti a zlomyseľne hľadá paralely medzi Kráľom Learom a Tolstého vlastným životom. Je to rozhodne zaujímavá esej, hlavne ak máte načítaných oboch velikánov - Shakespeara i Tolstoja. 

Prečo píšem je vlastne krátkou autobiografiou. George Orwell spomína na detstvo, na to, ako vždy vedel, že bude spisovateľom. Pre mňa bol veľmi zaujímavý spôsob, ktorým rozmýšľal. Opisuje, ako sa mu v hlave odohrával nekonečný román. Napríklad, vstúpil do triedy v škole a hlavou mu išlo: Tmavovlasý chlapec vkročil do triedy. Dievča v zadnej lavici robilo bubliny zo žuvačky. Na parapete sedel žltý vtáčik. Hovorí aj o tom, čo bolo po škole, ako sa snažil uživiť rôznymi prácami od predavača po učiteľa, ako pôsobil v novinárskej brandži i ako písal svoj posledný román. 

Okrem toho je v zbierke i osem ďalších esejí, tie ma však neoslovili až tak, aby som ich bližšie približovala. 

Okrem toho, že zo zbierky vidieť, že Orwell bol nepochybne všímavý človek, cítiť aj jeho ľavicové politické presvedčenie. Priamo to aj o sebe tvrdí, keď sa označuje za demokratického socialistu. Preto by som možno odporúčala zbierku čítať až v staršom veku, keď už máte toto rozhodnuté. 

Nebudem sa venovať cons and pros, jednak pre to, že je tu strašne málo cons, jednak preto, že ide o pomerne veľkú zbierku, eseje boli písané v rozpätí viacerých rokov a veľmi sa to ani nedá generalizovať. Namiesto toho sa ešte trošku povenujem Orwellovej nadčasovosti a dám vám sem pár citátov z knihy. 

Policajt, ktorý zatýka "červeného", nerozumie teóriám, ktoré "červený" hlása; keby im rozumel, možno by sa mu až tak nepáčilo jeho vlastné postavenie gorily majetných tried. Toto sa mi celkom hodí na aktuálne protesty proti policajnej brutalite v Amerike. Trump tvrdé policajné zásahy minimálne schvaľuje, jedným dychom aj tvrdí, že za protesty môže ľavica a označuje ju za nebezpečný element (najvýraznejším prejavom bolo označenie Antify za teroristickú organizáciu).

Ľudské bytosti v podstate chcú byť dobré, ale nie priveľmi a podľa možností nie ustavične. Tu sa mi vynára hlavne obraz pána premiéra Matoviča. Nemyslím si o ňom, že je zlý človek, rozhodne však nie je ani taký svätý ako sa tvári, že je. 

Každý spisovateľ či žurnalista, ktorý si chce uchovať právo na čestnosť, zisťuje, že jeho zámery nekríži natoľko aktívna perzekúcia, ako skôr všeobecný politický trend. Päť rokov dozadu o téme klimatickej krízy nebolo počuť toľko, čo teraz. Pritom je to päťdesiat rokov známy problém. Tkvie to práve v tom, že sa o to ľudia nezaujímali - zmena prišla až predminulý rok v podobe Grety Thunberg. Spolu s ňou sa objavila aj klimatická sekcia v SME či každodenné reportáže vo večerných správach. 

Svet sužujú nespočítateľné bludy a nenávisti, ktoré sa navzájom neobyčajne komplikovanie pretínajú, a niektoré z ich najzlovestnejších podôb ešte ani neprenikli do európskeho povedomia. K tomuto asi ani nepotrebujete komentár :)

Túto zbierku poviedok vám veľmi odporúčam, rozhodne vám rozšíri obzory :) Najbližšie vám napíšem o knihe Rasťa Piška Koniec kankánu.