Čitateľský denník

24. Na západe nič nové od Ericha Mariu Remarqua {SK}

Last but not least, Na západe nič nové. Toto dielo je posledné zo série povinnej vojnovej literatúry, no páčilo sa mi najviac. Here comes:

Žáner: expresionistický vojnový román
Rok vydania: 1929
Moje hodnotenie: 8,5/10

Erich Maria Remarque sa narodil v roku 1898 v Nemecku ako jedno z piatich detí. Je predstaviteľ autorov Stratenej generácie. Vyštudoval učiteľstvo, pôsobil ako novinár, prežil obe svetové vojny. V januári 1919 odmietol vyznamenanie a čestnú medailu - k vojne pociťoval bytostný odpor. V roku 1929 debutoval s románom Na západe nič nové, ktorý napísal za šesť týždňov. Kvôli rozmáhajúcemu sa nacizmu v roku 1931 emigroval z Nemecka do USA, kde aj získal americké občianstvo. Zomrel v roku 1970 v Locarne vo Švajčiarsku. 

"Táto kniha nechce byť ani obžalobou, ani vyznaním, chce sa iba pokúsiť o svedectvo o generácii, ktorú zničila vojna, i keď unikla jej granátom." 

Dielo sa začína týmto mottom a je dosť veľkým spoilerom. Rozpráva príbeh Paula Bäumera, ktorý sa pod vplyvom propagady a vlasteneckých drístov svojho učiteľa Kantoreka spolu so spolužiakmi z gymnázia dobrovoľne prihlásil na západný front. Chalani majú osemnásť - devätnásť, všetci majú iné ciele - o to smutnejšie je sa prizerať, ako sa ich morálne hodnoty postupne rozkladajú a nakoniec všetci zomierajú. 

Ich prvá skúsenosť s vojnou je čatár Himmelstoss so šikanatérskou náturou, ktorý si na nich vo výcvikovom tábore lieči komplexy. Keď ho po pár mesiacoch preložia z výcvikového tábora na front, chalani mu to všetko vrátia, no smäd po pomste netrvá dlho. Po čase príde apatia a uvedomia si, že i keď je nenávidený Himmelstoss idiot, je na prvom mieste členom jednotky, a teda musia držať spolu. 

Celý ten čas mladí chalani bývajú v špinavých zákopoch, o poživeň sa delia s potkanmi a ich charaktery sa postupne menia - z naivných stredoškolákov sa stávajú cynici, ktorí sa s bombardovaním v pozadí zabávajú na tom, že vedomosti a idey vštepované v škole sú im teraz na nič. Albert Kropp, Paulov spolužiak, tvrdí, že vojna je hlúposť, a že bojovať by mali len generáli osobne - alebo tí, čo vojnu vymysleli - v blate, na ľudových slávnostiach. 

Všetko sa redukuje len na prostú snahu prežiť, avšak mimo frontu chalani aj tak žiť nedokážu . Keď Paul odchádza na dovolenku, nedokáže už zapadnúť do spoločnosti, s rodinou sa necíti tak medzi svojimi ako s kamarátmi z frontu, nespoznáva vlastnú detskú izbu, obáva sa, že sa už nikdy nebude môcť vrátiť do bežného života. Cíti silnú solidaritu s kamarátmi na fronte, bojí sa aj o chorú matku - Remarque ukazuje aj utrpenie mimo frontu. Ľudia, ktorí Paula chvália za hrdinstvo, sa mu naopak hnusia. 

Keď Paul vlastnou rukou zabije prvého človeka, zhnusí sa aj sám sebe, nedokáže so sebou žiť. Po pustení plynu sa schová v kráteri po granáte, skrýva sa tam však aj Francúz - nepriateľ. Paul ho dobodá, chladnokrvne si uvedomuje, že to musí urobiť. V kráteri je svedkom toho, ako vojak v bolestiach umiera, mieša sa v ňom strach, znechutenie a výčitka. Keď je vojak definitívne mŕtvy, z vrecka uniformy mu vyberie doklady. Zistí, že to bol Gérard Duval - typograf, otec, a manžel. 

Paul v kráteri ostáva až do rána, celý čas bdie a spytuje si svedomie. Prihovára sa mŕtvole, ospravedlňuje sa, sľubuje, že pozostalej rodine bude posielať peniaze, až nakoniec uvažuje nad tým, že mimo frontu by mohli byť priatelia, že nie je správne, aby len národnosť robila z ľudí nepriateľov. 

Po Gérardovi zomiera aj Paul, už ako posledný zo skupiny spolužiakov. Jeho smrť je absurdná ba ironická, vojna sa už končí. Koniec knihy je dorozprávaný treťou osobou, kde vychádzajú noviny s titulkom "Na západe nič nové" - front sa nehýbe, len to je podstatné, ale že stále zomierajú ľudia už nikoho nezaujíma. 

Najradšej som mala Paula a Katzinskeho. Paul bol umeleckou citlivou dušou, páčil sa mi na ňom zmysel pre priateľstvo a to, ako sa staral o matku a sestru. Katzinsky na seba zasa zobral rolu otca jednotky, keďže bol najstarší, chalanom však bol hlavne priateľom a len vďaka nemu prežili tak dlho. 

PROS:

-skvelé naturalistické opisy
-vykreslenie pocitu bezmocnosti
-antimilitaristické postoje
-poukázanie na úpadok morálnych hodnôt spôsobený vojnou
-priateľstvo spolužiakov upevnené spoločným trápením
-koniec s veľkou výpovednou hodnotou
-biografické prvky
-melancholický štýl písania

CONS:

-názory, že vzdelanie nie je dôležité
-opisy, ktoré sú miestami priveľmi živé (potkany behajúce cez ksicht atď.)

All in all, toto dielko by si podľa môjho skromného názoru mali prečítať všetci neofašisti či idioti, ktorí sa chystajú voliť Kotlebovcov. Kniha je surová, drsná, bez obalu ukazuje všetky hrôzy vojny a teda aj to, aký bullshit je vraždiť iný národ len preto, aby si niekto hore niečo dokázal. Mnou rozhodne pohla. 

Ospravedlňujem sa, že zápis je nekonzistentný a krátky. Viem, veľa som toho vynechala, ale knihu som čítala v novembri, mám sklz šesť titulov a zjavne nestíham písať tisíc a viac slovné prepracované kapitoly. Nie že by som Denník nepísala hlavne pre vlastnú potrebu, ale fakt sa mi prieči, že vedome publikujem trash. Prepáčte mi.

Also. O mesiac sú prezidentské voľby. Myslím si, že dovtedy nestihnem zosmoliť ďalší zápis, a tak by som vás chcela skromne poprosiť, aby ste nevolili extrémistov. Viem, že to je offtopic. No a čo. 

Majte sa pekne :)