Čitateľský denník

31. Lolita od Vladimira Nabokova {SK}

Woah. Toto citoslovce celkom dobre zhrňuje Lolitu. Mám však pre vás viac, lebo túto knihu zbožňujem a som schopná o nej rozprávať hodiny. Som zvrhlá? Určite. No garantujem vám, že sa tomu neubránite ani vy.

Rok vydania: 1955
Žáner: postmoderná dráma
Moje hodnotenie: 9/10

Vladimir Vladimirovič Nabokov sa narodil 22. apríla 1899 v Petrohrade. Jeho rodina bola prachatá, napríklad jeho dedko bol ministrom spravodlivosti za vlády cára Alexandra II. a Alexandra III. Študoval v Petrohrade a venoval sa literatúre a entomológii (odbor zoológie, ktorý sa špecializuje na hmyz). 
Po Októbrovej revolúcii sa celá rodina Nabokových musela odsťahovať na Krym. Vladimirovi sa tam však darilo, dosiahol prvý literárny úspech  - jeho diela boli publikované v časopise Jaltský hlas a inšpirovali sa nimi miestne divadelné spolky. 
Rodina Nabokových opustila Rusko v roku 1919 - Vladimir odišiel do Cambridgeu, kde študoval, ale okrem iného aj napríklad prekladal Alicu v krajine zázrakov od Lewisa Carolla do ruštiny. 
V dvadsiatych rokoch sa jeho rodinný život otriasal - jeho otec bol zavraždený vo filharmónii, jeho zásnuby museli byť zrušené, lebo si nevedel nájsť stálu prácu, až si v roku 1925 vzal Veru Slonimovu, s ktorou mal syna Dmitrija. Žili spolu v Berlíne až do roku 1936, kedy bola jeho žena prepustená z práce, lebo bola polovičná židovka. 
Celá rodina sa teda presťahovala do Paríža. V roku 1940 však museli opäť utiecť, blížila sa tam nemecká armáda. Odišli teda do USA, kde sa Vladimir živil ako profesor ruskej literatúry na rôznych univerzitách. V roku 1960 sa vrátil do Európy a žil vo Švajčiarsku až do jeho smrti 2. júna 1977.

„Lolita, svetlo môjho života, oheň môjho lona. Môj hriech, moja duša. Lo-li-ta - konček jazyka poskočí po troch schodíkoch zvrchu z podnebia a na treťom zľahka klopne o zuby. Lo. Li. Ta." Áno, toto je úvod Lolity. A áno, toto sú slová štyridsiatnika opisujúce dvanásťročnú žabu. Humbert Humbert aktuálne sedí v base, Lolita je už po smrti a jeho právnik číta pamäti, ktoré Humbert písal celý čas v cele. Román je retrospektívnym pohľadom na jeho život - a hlavne na jeho úchylku. 

Humbert opisuje svoje detstvo, kde mu nič nechýbalo, i svoju detskú lásku Annabel Leigh. Mali štrnásť, keď sa stretli, a nevedeli sa dočkať, kým sa spolu vyspia. Stále ich ale niekto vyrušil, až nakoniec Annabel zomrela na týfus. K fyzickému naplneniu ich lásky teda nikdy nedošlo. 

Toto Humbert označuje ako pôvod svojej úchylky - lásky k nymfičkám. To sú podľa neho dievčatá vo veku 9-14 rokov, ktoré v sebe majú čosi mystické, démonické. Mačacie oči, výrazné lícne kosti, štíhla postava - to sú vraj ich fyzické znaky, ktoré Huberta priťahujú. Ako píše vo svojom článku Slavomír Baran, týpek to má v hlave perfektne upratané. Uvedomuje si jeho zvrátenosť, no zároveň chodí na detské ihriská pozorovať malé dievčatká v sukničkách či sa vyspí s pätnásťročnou prostitútkou, ktorá už sebe nemá toľko z nymfičky, ako by sa Humbertovi páčilo. Roky svojho života striedavo trávi v cvokhausoch a písaním románov, až sa rozhodne oženiť za Poľku Valériu. Valéria ho zvedie svojou dievčenskosťou a mašľami vo vlasoch, hoci je už dospelá žena. Po svadbe však dievčenské maniere zahodí, prestane si holiť nohy a fintiť sa. Humberta začne odpudzovať, ich už i tak chladný vzťah ochladne ešte viac, až to skončí Valériiným odchodom s ruským taxikárom. 

Aby ušiel od svojej úchylky, Humbert odchádza do USA za priateľmi žiť na farme a dokončovať svoju knihu. Keď tam príde, zisťuje, že farma vyhorela a tak nachádza príbytok u známej svojho priateľa, pani Hazeovej, ktorá je vdova s jedinou dcérou Dolores. 

Dolores, ktorú Humbert oslovuje prezývkou Lolita, je, ako inak, nymfička. Humbert sa do nej okamžite platonicky zamiluje. Lolita s ním taktiež flirtuje, hlavne preto, aby sa potom mohla vyťahovať pred kamoškami. Táto časť románu je podľa môjho skromného názoru najlepšia. Je to takmer tragikomické, veselé. Autor sa hrá s detailmi a nikdy nepovie viac, než musí. Napríklad keď všetci traja sedia v obývačke, Lolita má na sebe nedeľné šaty a hompáľa kolenami, čo Humberta fascinuje... Ok, možno viac než len to. A pani Hazeová si len nezaujato číta noviny.