Čitateľský denník

59. Koniec kankánu od Rasťa Piška {SK}

Túto knihu som dostala na meniny, ktoré mám začiatkom decembra. Doteraz som sa jej však vyhýbala, pretože na človeka, ktorý mi ju daroval, sa mi viažu veľmi negatívne spomienky. Keď som Koniec kankánu otvorila, zistila som, že Piško je len o málo lepší autor, než je dotyčný človek. 

Žáner: historický román 
Rok vydania: 2014
Moje hodnotenie: 3/10

Rastislav Piško sa narodil v roku 1962 v Martine. Vyučil sa za inštalatéra, bol členom KSČ, pracoval ako kurenár. Začiatkom deväťdesiatych rokov začal pôsobiť v televízii ako humorista a herec. Pár vecí aj napísal a dramaturgoval do rozhlasu. Jeho prvý román Hačava, ktorý vyšiel v roku 2010, získal na Kremnických gagoch zlatého gunára. Koniec kankánu je jeho tretím románom. 

Koniec kankánu som zaradila ako historický román, lebo sa odohráva v deväťdesiatych rokoch, na sklonku éry mečiarizmu. I keď má rozhodne veľa prvkov politickej satiry, ja si pod ňou predstavujem niečo kvalitnejšie. 

Hlavným hrdinom románu je Cyril Krátky, humorista, ktorý má v súkromnej televízii vlastnú satirickú reláciu. Kniha opisuje výhražné listy, ktoré mu chodia, večierky, ktorých sa zúčastňuje, jeho boje s Henrietou Krutilovou, novou dramaturgičkou, a v neposlednom rade lákanie bývalého spolužiaka Dema Krišiaka na účasť v politickej kampani. 

Autor otvára aj iné témy, napríklad Cyrilovu starú lásku Ivanu Vaňkovú, novú lásku s mladou Luciou, srbského kamoša Nenada, šesť rokov nezvestného, ktorý sa z ničoho nič objavil a potom bol zastrelený. Tieto, ale aj iné zápletky sú nedovysvetlené a neuzavreté. 

Čitateľ sa na dej nepozerá len cez optiku Cyrila, ale aj vlastníka reklamnej agentúry Dema Krišiaka, Ivany Vaňkovej, manželky Krišiakovho obchodného partnera, či Laca Sodoma, Cyrilovho kolegu. Tí si vedú vlastné životy, ktoré často len málo dávajú zmysel v deji ako v celku. 

I keď sú kapitoly nehorázne poprehadzované, takže sa čitateľ stráca, dej smeruje k rozhodujúcim voľbám v roku '98. Cyril sa pridá k opozícii a robí im kampaň (i keď samotný akt rozhodnutia nie je nikde opísaný, autor píše len o ponukách Mečiara a potom Cyril zrazu stojí na pódiu s Dzurindom). Laco Sodom je na druhej strane, no motívom nie je presvedčenie, ale peniaze a strach. Po voľbách sú obaja rozčarovaní. Na Sodoma padne vina za to, že sa zapredal, navyše peniaze nedostane, pretože Krišiak nafejkuje krach agentúry. 

Cyril je síce na "správnej" strane, ľudia sa k nemu správajú ako k disidentovi, no on si uvedomuje, že už viac nebude môcť robiť to, čo ho doteraz živilo a čo miloval. Ako by to predsa vyzeralo, keby si robil srandu z tých, ktorým nedávno pomáhal? 

Osudy protagonistov končia nasledovne: Cyril si vezme mesačnú dovolenku; Laco na pokraji miziny prijme účasť v reality show; Ivana sa zaprisaháva, že opustí zlatú klietku, v ktorej bola zavretá - či k tomu aj dôjde nevieme; Demo Krišiak doženie bieleho koňa k samovražde a robí si biznis as usual. 

No a teraz k vysvetleniu, prečo som knihe dala len tri body. Už som to v texte naznačila: 

- kompozícia - autor preskakuje v deji hore-dole, mení aj postavy, skoky nie sú vysvetlené a čitateľ je tak stratený.

- koherentnosť - aj v samotných kapitolách chýba akákoľvek koherentnosť. Piško preskakuje z akčných dialógov na opis malebného prostredia, čím zabíja nielen atmosféru, ale aj pointu.

- opisy, prirovnania - tu Piško zlyháva na plnej čiare. Jeho prirovnania pravdepodobne chceli byť originálne, no mne prišli nezmyselné a na konci navyše aj tak vyzneli tuctovo. 

- postavy - nemajú hĺbku, zväčša sú delené na dobré a zlé - jedinou výnimkou je snáď Laco Sodom, ktorý sa ku koncu knihy zmieta vo vnútornom boji.

- historická presnosť - zo začiatku autor opatrne hovorí o nemenovanom premiérovi, ministrov označuje prezývkami, no potom na to zabudne a píše priezviská, tak, ako sa vyskytovali v politike. Rušilo ma to, Piško sa snažil nabudiť dojem non-fikcie i keď je román fiktívny. 

- preklepy a gramatické chyby - nielen v slovách, ale aj v menách. Na začiatku románu sa Cyril stretáva s Richardom Truhlíkom, moderátorom z východu, ktorý sa snaží preraziť. Ku koncu knihy sa spomína Richard Trulík. to niečo hovorí nielen o autorských schopnostiach autora, ale aj editora. 

Mimo týchto objektívnych negatív mám aj subjektívne. Prvé je spomínané v úvode. Druhým je postava Cyrila Krátkeho. Pár rokov dozadu som totiž začala pracovať na diele, ktoré som nikdy nepublikovala. Cyril Krátky bol jednou z postáv a bol úplný dickhead. Je dosť možné, že som si vlastnosti môjho Cyrila premietla na Piškovho Cyrila.

Jediným kladom je snáď to, že som sa čo-to naučila o slovenskej politike 90. rokov. Neviem však, či sa toto dá považovať za vierohodný zdroj.

Celá kniha mi príde ako narýchlo zbúchaný zlepenec autorových vágnych spomienok na začiatky vlastnej kariéry. Román sa mi rozhodne nepáčil a neodporúčam ho. 

Pôvodne som mala v pláne ďalej čítať Túlavý autobus od Johna Steinbecka, ktorý som si nedávno ulovila v antikvariáte za päťdesiat centov. Víkend som však strávila u pratety a ako naposledy, aj teraz mi požičala knihu. Začala som ju čítať vo vlaku, takže sa najbližšie môžete tešiť na Majstra a Margarétu Michaila Bulgakova!