Nedokonalcov mi dal môj spolužiak zo žurny, keď som ho bola hneď po skúškovom navštíviť v Banskej Bystrici. Bolo to už mesiac a pol dozadu, ale pravidelný čitatelia môjho denníka si už asi aj zvykli na to, že niekedy sa publikuje aj takto. Alors, on y va:
Žáner: profesný román
Rok vydania: 2010
Moje hodnotenie: 8,5/10
Tom Rachman, je, ako inak, novinárom vo výslužbe. Narodil sa v '74, má anglicko-kanadský pôvod a Nedokonalci bol jeho debut, ktorý bol hneď preložený do vyše dvadsiatich jazykov a ovenčený cenami. Dlhé roky pracoval pre Associated Press a pre International Herald Tribune, reportoval z Južnej Kórey, Srí Lanky, Egyptu, Japonska či Indie. Teraz píše knihy, nie články - už sú celkom štyri, posledná, The Italian Teacher, mu vyšla v roku 2018.
Román veľmi realisticky zachytáva život novinárov z redakcie medzinárodných novín v Ríme. Rachman skvelo zužitkoval svoju viac ako pätnásťročnú prax v novinárskej brandži. Ako sa píše na prebale - autor ich nevykresľuje ako hrdinov, ktorý kvôli spravodajstvu nasadzujú vlastný život - ale ako úplne obyčajných ľudí, ktorí robia svoju prácu a žijú svoje životy. Kniha je koncipovaná ako séria navzájom prepojených poviedok, ktoré sú ešte prerývané časťami o vzniku novín z pohľadu zakladateľa a neskôr ich udržiavaní až k zániku z pohľadu vydavateľa.
Hneď prvá poviedka sleduje starého Lloyda, ktorý je korešpondentom v Paríži. Kedysi bystrý novinár ktorý všade bol, nič mu neuniklo a všetko sledoval teraz bojuje o každý cent, aby si mohol dovoliť byt, v ktorom býva s manželkou - až na to, že ona je častejšie u suseda cez chodbu, kde robia veď viete čo. Lloyd o tom vie a toleruje jej to, pretože je od neho o osemnásť rokov mladšia. Každopádne, kvôli článku sa nasilu spojí so synom z predchádzajúceho manželstva, ktorý pracuje na ministerstve zahraničia a vypotí článok, viacmenej z brucha. Článok nakoniec nevyjde, veď je to na prvý pohľad sus, že tam je len jeden nemenovaný zdroj. Čitateľ sa ale dobre pobaví na tejto tragikomédii a ja, ja som si samú seba predstavovala na Lloydovom mieste - mám sedemdesiat, žijem v Paríži, a silou-mocou zo seba ťahám článok, aby som si mohla dovoliť byt v peknej štvrti.
Čitateľ takto sleduje ekonomickú redaktorku, autora nekrológov, zástupca šéfredaktora a šéfredaktorku samotnú, pološialenú najvernejšiu čitateľku, editora i posledného vydavateľa. Pozerá sa, ako novinári vymrdávajú sami so sebou i s ostatnými, že to vôbec nie je také ružové, že sa v redakcii nadáva a potí a stále nestíha a hlavne že každý jeden z nich nevie, čo so životom. Navyše, každá z poviedok je tak trochu ako vtip - má zábavnú (dobre, niekedy nie až tak) a nečakanú pointu.
Na obale knihy sa píše, že po dočítaní budete mať chuť si kúpiť noviny. Ja tu mám moje Ouest-France, tak sa idem pustiť do nich. Pred tým ale ešte poviem, že mojou obľúbenou postavou bola Katherine, šéfredaktorka. Veľmi som s ňou relatovala - celý čas sa snaží tváriť, že je nad vecou, všetko ma pod kontrolou a nie je nič, čo by nezvládla, no v skutočnosti často spochybňuje samú seba a nebyť jej zástupcu Menziesa, asi by sa zrútila.
PROS:
- ako som už spomenula, realistické vykreslenie redakcie - v jednej som už stážovala, takže viem, čo hovorím
- dôverné nahliadnutie do osobných životov redaktorov bolo ako sonda do ich psychiky, autor dokázal aj na malom priestore poviedky manévrovať a živo vykresliť každú postavu
- páčil sa mi koniec - noviny skrachovali, lebo sa neprispôsobili internetu - nie že by sa mi takýto koniec páčil páčil, no bolo to opäť kruto realistické ako celý zvyšok knihy
- citeľná dôverná známosť prostredia, do ktorého je dej zasadený
- skvelá, čtivá a pútavá narácia
CONS:
- povedala by som, že autor mal malý problém so ženskými postavami, mužské mi prišli viac komplexnejšie
- preklad Artfora nič moc, keď som videla slovo mafíny, vystrelo ma
Zápis je pokratší, no jednako som sa nechcela venovať každej poviedke osobitne, lebo to by bol zase pridlhý, a jednako na tu na to ani veľmi nemám čas - toto som napísala v rámci hodiny a pol, kedy chlapci, ktorých strážim, spali. Tak mi to snáď prepáčite a knihu si prečítate i tak, lebo ozaj stojí za to. A dokonca ani nemusíte byť študentom žurnalistiky, aby sa vám páčila!
Nabudúce vám napíšem o Dvoch rokoch prázdnin od Julesa Verna, ak to teda niekedy konečne dočítam :D
ŞİMDİ OKUDUĞUN
Čitateľský denník
Kurgu OlmayanČím sčítanejšia žena, tým vzdelanejšia, krajšia, nebezpečnejšia. Vo vedomostiach je sila! Životom sa nepretlčiete, ak si len budete vymývať mozgy stupídnymi ffkami. Skúste čítať niečo iné... čo ja viem, napríklad skutočnú literatúru! A možno vám le...