Čitateľský denník

48. Cesta do stredu Zeme od Julesa Vernea {SK}

Keď začala karanténa, veľmi rýchlo som sa začala nudiť. A tak som začala zaradom čítať všetky knihy z domácej knižnice, s ktorými som ešte nemala tú česť. Zhora nadol, zľava doprava. Začala som Julesom Verneom a jeho Cestou do stredu Zeme, Cestou na Mesiac a Cestou okolo sveta za 80 dní. Ako vidíte, naozaj som čítala každú zaradom :D

Žáner: dobrodružný/sci-fi román
Rok vydania: 1864
Moje hodnotenie: 8/10

Jules Verne sa narodil začiatkom roku 1828 vo Francúzskom Nantes. I keď vyštudoval "nudné" právo a živil sa ako obchodník s akciami, dobrodružného ducha v sebe nezaprel už od detstva. Spolu s bratom často chodievali za ujom, ktorý bol maliarom a veľa cestoval - v tomto podporoval aj synovcov. To spôsobilo napríklad to, že Jules sa ako jedenásťročný nechal najať ako plavčík na loď idúcu do Indie. Rodičia mu to, samozrejme, zatrhli, no túžba objavovať svet mu zostala. Ako strýko, aj Verne často cestoval a bol jedným z najlepších teoretikov - jeho diela majú reálny základ. Považuje sa za vizionára, pretože veľa ciest opísaných v jeho dielach boli neskôr aj zrealizované. Za svoj život ich napísal vyše šesťdesiat - tie, ktoré dopísať nestihol zaňho dokončil jeho syn Michel. Zomrel 24. marca vo Francúzsku. 

Cesta do stredu Zeme začína cestou do antikvariátu. Profesor Lidenbrock, ktorý sa spolu so svojim synovcom Axelom venuje geológii, v knihe z antikvariátu nájde šifrovaný odkaz od islandského vedca Arneho Saknussemma. Profesor sa nad tým trápi takmer celý deň, až ho Axel rozšifruje len náhodou, keď odkaz mimovoľne otáčal, mysliac na jeho frajerku Grauben. 

Saknussemm posiela dvojicu do krátera sopky Snaefellsjokull, z ktorého vraj vedie cesta do stredu Zeme. Axel je zdesený, sprvoti to ani strýkovi nepovie, pretože si je istý, že strýko by nebezpečnú cestu chcel podniknúť. No keď strýko odmieta jesť, až kým odkaz nerozlúšti, Axel mu to vyzradí. Bohužiaľ, strýkovu náturu Axel odhadol výborne - strýko začne zariaďovať cestu z Nemecka na Island - vyrážajú ešte ten istý týždeň.

Axel so strýkom idú vlakom k Baltskému moru, potom loďou do Dánska a z neho na Island. Tam navštívia Prírodovedecké múzeum a skamošia sa s jeho riaditeľom, prichýli ich aj farár na biednej fare, až sa nakoniec stretnú s Hansom, ich sprievodcom a vyrazia ku samotnému kráteru. 

V deň slnovratu sú na vrchole sopky a zostupujú do krátera. Slnečný lúč presne na poludnie ukáže, ktorý z troch komínov je ten správny - tak, ako to vo svojej šifre písal Saknussemm. Trojica už na nič nečaká a zostupuje pomocou lán do vyhasnutej sopky. Axel je celý pokakaný, no zostup im vyjde. Dolu nájdu podzemnú chodbu a vyberú sa ňou. Všetko im ide perfektne, zásob majú dosť, nikto sa zatiaľ nezranil. Až kým neprídu k rázcestiu a vyberú sa nesprávnou cestou, ktorá vedie nikam. Zabíjajú tam len čas, ale hlavne aj vzácne zásoby vody. Axel strýka prosí, aby sa vrátili, on tak urobí, až keď im už ozaj hrozí smrť smädom. Druhá cesta takisto neprinesie podzemný zdroj vody. Axel aj strýko už skapínajú od smädu, jedine ich sprievodca Hans sa plahočí ďalej, až začuje zurkot vody. Prameň nenájde, tak ho proste vykope - zo steny konečne vystrekne voda. Po tom, ako cestovatelia zaženú smäd, prameň pomenujú Hansov potok a samotného Hansa velebia, pretože voda stekajúca do hlbín Zeme im bude skvelým orientačným bodom. 

Po tom, čo si doplnia zásoby vody, sa opäť vydajú smerom dole. Axelovi sa dobrodružstvo konečne zapáči, ide na čele skupiny - až sa stratí. Nikde nevidí ani Hansov potok, ani strýka so sprievodcom. Začne panikáriť, chce sa vrátiť späť, no spadne a pri páde sa mu rozbije baterka. Krváca, je vyčerpaný a nevládze vstať. Takto pretrpí celý deň, už sa poddáva myšlienke smrti v hlbinách Zeme, bez pohrebu a rozlúčky s Grauben. Našťastie ho ale strýko s Hansom v poslednej chvíli nájdu.

A nielen to - kým hľadali Axela, našli aj zvláštne podzemné more s fosforeskujúcimi oblakmi. Výpočty profesora Lidenbrocka im hovoria more preplávať. Kým Hans rúbe stromy, ktoré nevedno prečo rastú aj bez slnka neďaleko pláže, profesor so synovcom skúmajú kostry prehistorických živočíchov, ktoré sú roztrúsené všade po pláži. Zatúlajú sa ďalej, než pôvodne chceli a nájdu aj les obrovských húb ponášajúcich sa na šampióny. Tam ich prekvapí neznáma zver, a tak sa ponáhľajú naspäť za Hansom, ktorý už končí s výstavbou plte. 

Plavba cez podzemné more je spočiatku pokojná. Na polceste ich ale zastihne súboj dvoch obrovských prehistorických vodných jašterov (alebo niečo toho rázu :D) a potom aj strašná búrka. Len-len že ich nezabije guľový blesk, ktorý sa preženie ich plťkou, vietor nimi kmáše a ženie ich bohviekam, a potom stroskotajú na neznámom ostrovčeku, ktorý pomenujú Axel. 

Profesor predpokladá, že prešli aspoň tri štvrtiny mora, no prístroje mu povedia, že skončili na tej pláži, kde začali - len jemne juhovýchodne. Prchký profesor Lidenbrock zúri, potom Axel objaví jaskyňu, kde nájdu vyryté iniciály Arneho Saknussemma. Náhoda ich odfúkla na správne miesto - jaskyňa bola komínom, ktorý viedol až do samého stredu Zeme. Avšak, niekde počas poltisícročia, ktorý delil návštevu Saknussemma a strýka so synovcom, jaskyňu zasypal podzemný zosuv. Dobrodruhom cestu hatil obrovský kameň, ktorý nemohli ani povoliť a ani prekopať. 

Cestujúci sa teda rozhodnú použiť dynamit. Axel má tú česť zapáliť knôt - potom uteká na plťku, s ktorou sa rýchlo odrazia a odplávajú do bezpečnej vzdialenosti. Nestihnú však odplávať dostatočne ďaleko - dynamit odtrhne steny jaskyne, ktoré sa zrútia a vytvoria obrovský otvor, navyše výbuch vyvolá tlakovú vlnu, ktorá cestovateľov spolu s plťkou aj kusiskom mora vmetie do otvoru. 

Trojica chvíľu padá voľným pádom, potom si uvedomia, že stúpajú a že teplota okolo nich sa zvyšuje - spadli do kotla aktívnej sopky a vyprovokovali jej výbuch. Axel sa bojí o holý život, profesor je ale spokojný, pretože v búrke na mori stratili väčšinu potravy a prístrojov. Ak by ich sopka vypľula na povrch za pár minút, bolo by to vraj ideálne. 

A tak sa aj stane. Trojica sa ocitne na juhu Talianska pod sopkou Stromboli. Prežijú všetci. Hrajú sa na stroskotancov, domáci ich teda prichýlia, dajú im jesť a piť, a keď sa ako-tak zotavia, vrátia sa domov do Nemecka, kde profesor Lidenbrock zorganizuje prednášku o jeho ceste a zožne celosvetový úspech. Hans sa vráti domov na Island a Axel k svojej frajerke Grauben. 

I keď bol príbeh rozprávaný z Axelovho pohľadu, najvýraznejšou postavou bol profesor Lidenbrock. Bol netrpezlivý, prchký, výbušný a zaťatý. No ak bolo treba, rozhodoval sa rozumne. Na Axela bol tvrdý, sem-tam mu preukázal aj trochu nehy, napríklad keď sa stratil. Osobnostne bol rozhodne zaujímavý a tvoril protiklad k sprievodcovi Hansovi, ktorý bol mĺkvy, trpezlivý, robil vždy to, čo sa od neho čakalo a zdalo sa, že ho nerozhodil ani výbuch sopky, ktorý ich v závere dobrodružstva dostal na svetlo sveta. 

ZA:

- edukatívny charakter knihy
- málo postáv, ktorých charaktery boli jasne opísané, čitateľ sa nestráca
- verné opisy Islandu
- teoretický podklad

PROTI:

- príliš málo plot-twistov, medzi tými, čo som opísala, boli dlhé pasáže, kde sa len opisovali horniny, prístroje, aktuálna teplota či tlak
- autor mohol cestu z islandského prístavu do krátera sopky zhutniť, bola priveľmi rozťahaná a detailná

Jules Verne vo svojej dobre spravil dielami ako toto dieru do literárneho sveta. Nejde len o to, že sa pokladá za zakladateľa sci-fi románu, ale jeho diela sú písané tak, že laik v nich nevidí medzery a naozaj má pocit, že na rovnaké dobrodružstvo by sa mohol dať aj on sám. Tiež som po dočítaní bola nadšená - a tak som ešte v ten istý deň siahla po jeho ďalšom diele - Cesta na Mesiac. Tú si dáme nabudúce :)