Čitateľský denník

43. V panoramatickom kine od Juraja Kováčika {SK}

Už dlho mám zoznam kníh, ktoré by som chcela prečítať. Trvá mi ale tisíc rokov kým sa k nim reálne dostanem, práve preto, že mi cestu skrížia knihy ako V panoramatickom kine. Táto mi padla do oka, keď som bola vrátiť výpožičky do knižnice. Zaujala ma natoľko, že som si ju požičala, i keď som to pôvodne nemala v pláne. Nebola to celkom strata času, zas ale ani najlepšia kniha sveta nie - hoci bola nominovaná na Anasoft Litera.

Žáner: poviedky
Rok vydania: 2018
Moje hodnotenie: 6/10

Juraj Kováčik sa narodil deň pred Vianocami roku 1964 v Hlohovci. Študoval na Univerzite Komenského štatistiku, ktorú ale nedokončil a stal sa kulisárom. Veľa čítaval, v rozhovore pre Denník N povedal, že preto, aby raz sám niečo napísal. Vraj mu vtedy nejaká kolegyňa povedala, aby počkal až do štyridsiatky - a on počkal. Medzitým pracoval v Artfore, potom robil finančné analýzy a ekonomickú žurnalistiku. Od roku 2009 bol fotografom, v roku 2011 mu vyšla kniha fotografií Tatry. Spolupracoval s .týždňom, potom sa vrátil do Artfora. V roku 2018 debutoval zbierkou poviedok V panoramatickom kine a v súčasnosti stále píše. 

Poviedky tejto zbierky sú vraj ako film - či ako fotografie, ktorým sa Kováčik venoval. Zachytávajú obyčajných ľudí v neobyčajných momentoch. Mám však pocit, že autor sa snaží obyčajné momenty vykresliť ako neobyčajné - na jednej strane mi to prišlo silené, na strane druhej musím oceniť jeho schopnosť sa vyžiť v písaní opisoch. 

Postavy v poviedkach žijú v rôznych svetových metropolách, no zdá sa, že majú niečo spoločné. Stretávame sa s týpkom, čo si ide zabehať, s ďalším, ktorého práve vykopli z roboty, so spisovateľom, ktorý prežil zemetrasenie či s predavačom v kníhkupectve, ktorý konečne ide na rande. 

Pôvodným zámerom autora bolo podčiarknuť situácie, nakoľko výrazné charaktery v poviedkach veľmi ani nemajú priestor na realizáciu. Situácie ma však zaujali len v pár poviedkach, rozhodne nie vo väčšine. Ako som už spomenula, najviac sa mi páčili opisy prostredia. Bolo vidno, že autor má ako fotograf cit pre detail. Vie veci pozorovať a aj ich zaznamenať - zjavne nie len na film, ale aj na papier. 

Dobré opisy však nie vždy stačia na dobrú poviedku. Tu sa to autorovi nie celkom podarilo. Mám pocit, že chyba je vo mne, kniha bola nominovaná na Anasoft Litera, Dušan Dušek, sám boh poviedok sa o knihe vyjadril pozitívne, a predsa ma nijako nenadchla. Na Goodreads sa nejaký týpek vyjadril, že je to presne tá kniha, ktorú by ste videli na Instagrame odfotenú s kávičkou pod hashtagom #author #reading a podobne. Asi aj súhlasím. 

Z diel, ktoré čítam, si priebežne zaznamenávam citáty, ktoré sa mi páčia. Z tejto zbierky som si vypísala toto: 

Lebo vždy a znovu, keď sa pred niekým odhalíš, tak to schytáš. 

Postupne zistíš, že ak chceš zostať nezraniteľná, ak chceš prežiť, musíš sa naučiť byť sama. 

Ak chceš prežiť, musíš sa stať niekým iným, ako si bol. 

Niektorí hovoria, že knihy sú cesta, ako spoznať život ľudí, ktorých by sme inak v živote nestretli. Pre mňa boli vždy spôsobom, ako aspoň na chvíľu prestať byť sám sebou.

Opakovaním sa význam a výnimočnosť stráca.

Tak, ako máme ten istý orgán na močenie aj na rozmnožovanie, tak máme iba jedno srdce na lásku aj na nenávisť.

Len, ako pri každej pravde, je dôležité to, kto nám ju podáva.

Ako citáty sú tieto myšlienky skvelé. No mala som pocit, že do jednotlivých poviedok boli vložené nasilu. Hlboké myšlienky sa bili so snahou vykresliť obyčajný život obyčajných ľudí. 

Zdá sa mi, akoby sa Kováčik inšpiroval filozofiou Herakleita z Efezu, autora výrokov Panta rhei (všetko plynie) či Nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky. Týmto chcel poukázať na premenlivosť života, ako sa všetko mení a nič nie je rovnaké na druhý pokus. Napísať dielo inšpirované Temným Hereakleitom vôbec nie je zlý nápad, no vkladať jeho myšlienky do statických každodenných situácií obyčajných ľudí už zlým nápadom je. 

Juraj Kováčik ma bohužiaľ veľmi neoslovil. Nemám ani len obľúbenú poviedku, preto vynechám opis obľúbenej postavy, rovnako ako za a proti časť zápisu, pretože v celom texte vlastne len porovnávam klady a zápory. 

Je možné, že som mala len priveľké očakávania. A možno si Kováčik ozaj nezaslúži toľkú chválu. Posúdiť to už budete musieť sami - ja by som však knihu neodporučila, na Slovensku máme oveľa lepších poviedkarov - napríklad Dušeka a Mitanu. V panoramatickom kine nie je úplný trash, no maximálne poslúži ako dobrá oddychovka. 

Nabudúce vám opäť napíšem o povinnej litertúre, tentokrát o Kolíske Alfonza Bednára.