Po minulom diele som súrne potrebovala umelé dýchanie pre moje umierajúce mozgové bunky, tak som siahla po tejto knihe - odporúčal mi ju ocko, navyše som vedela, že Sienkiewicz bol prvý slovanský autor, ktorý získal Nobelovu cenu za literatúru, takže som nepochybovala, že bude dobrá. Neviem, či môžem povedať, že som sa nemýlila. Toto bola prvá kniha (teda, okrem Sherlocka), ktorú som nedočítala. Dlho som premýšľala, ako a či vôbec tento zápis napíšem, nakoniec som dospela k rozhodnutiu, že rozbor deja pozliepam z internetových zhrnutí a nakoniec vám vysvetlím, prečo som vlastne knihu nedočítala.
Žáner: historický román
Rok vydania: 1895
Moje hodnotenie: ?/10
Henryk Adam Aleksander Pius Sienkiewicz sa narodil 5. mája 1846 do šľachtickej rodiny vtedajšieho Ruska. Mal staršieho brata a štyri mladšie sestry. Jeho rodina sa často sťahovala, nakoniec sa ale usadili vo Varšave, kde aj Henryk vychodil strednú školu. Truth be told, nijako v nej neexceloval, išli mu len sociálne vedy a dejepis. Po strednej sa snažil študovať medicínu aj právo, no ani v jednom odbore neuspel a nakoniec sa stal žurnalistom. Keď mal devätnásť, napísal svoj prvý román, postupne sa vďaka svojim prácam stával známejším a známejším. Jeho diela boli preložené do viacerých jazykov, medzi najznámejšie patria diela Ohňom a mečom, Potopa, Sir Michael a Quo Vadis. Kvôli svojim protiruským postojom emigroval do Ameriky, no neusadil sa tam, ale intenzívne cestoval po celom svete. Zomrel vo Švajčiarsku 15. novembra 1916 na ischemickú srdcovú chorobu.
Quo Vadis sa odohráva v Rímskom impériu za Nerových čias. Marcus Vincinius, hlavný hrdina - mladý bojovník, prichádza na návštevu k strýkovi Gaiovi Petroniovi, veľkému spriaznencovi Nera. Vincinius si zranil ruku počas vojny s Parthmi a bol liečený v dome Aula Plautia. Tam sa o neho starala mladá a krásna Lígia, ktorá bola privedená do Ríma ako zajatkyňa, Aulovi je však ako dcéra. Vincinius a Lígia sa do seba po čase zamilujú a Vincinius je ready si ju vziať. Aby tak mohol spraviť, Nero ju musí odtrhnúť od Aula a Pomponie, jeho ženy, aby Lígiu vyslovene Vinciniovi daroval. Nikto z tohto nie je nadšený, hlavne Pomponia nie - myslí si, že palác zničí jej čistotu.
A veruže sa tak takmer aj stane. Prvý večer ju odvedú na hostinu, kde dostane miesto vedľa Vincinia. Najprv to je celkom nice, viete ako, flirty-flirty, lenže potom sa Vincinius spije a začne Lígiu násilne proti jej vôli bozkávať, vyhlasujúc pri tom, že na ďalší deň bude patriť jemu - Nero mu ju daruje. Lígiu zachráni Ursus, týpek, čo ju sprevádzal po paláci, Vincinius dostane cez hubu a Lígia vystrašená v slzách uteká z paláca, zastrájajúc sa, že radšej bude sama v chudobe, ako v bohatstve a potupe. Keď sa Vincinius dozvie o Lígiinom úteku, v hneve zabije jedného starého sluhu.
No, a tu som už mala dosť. Nedokázala som čítať ďalej - kniha ma buď uspávala nudou, alebo vytáčala rozhorčením.
Ako som sa dozvedela od ocka, Wikipedie a Gradesavera, Lígia a Vincinius nakoniec skončia spolu. Romantická zápletka však nie je hlavný motív knihy. Tou je boj pohanstva s kresťanstvom - román podľa slov môjho ocka vysvetľuje, prečo je kresťanstvo po Európe tak rozšírené a prečo ho ani komunisti nedokázali vykynožiť. Filozofické myšlienky, za ktoré Sienkiewicz dostal Nobelovku sa však objavujú až v druhej polovici diela, a tak som sa k nim, bohužiaľ, nedostala. Ďalšími témami sú aj láska vs. tyrania a umenie stavané nad život.
Prečo som teda prestala čítať? Mám dva dôvody, no všeobecne zrejme kvôli mojej cholerickej povahe...
So, here comes: Kniha bola plná odborných pojmov, väčšina z nich sa skutočne dala vynechať alebo nahradiť. Na konci literally bolo vyše tridsať strán vysvetliviek a mňa fakt celkom rýchlo prestalo baviť každé tri minúty pretáčať na koniec, aby som zistila, že dané latinské slovo pomenúva nejakú úplne nepodstatnú časť rímskych kúpeľov.
Ďalší dôvod je už trošku závažnejší, i keď to rozhodne nie je autorova vina - on sa len snažil čo najperfektnejšie vykresliť mentalitu vtedajšieho Rimana. Ženy boli v diele vykresľované len ako prostoduché stvorenia bez mozgu, ktoré nemajú čo mať názor, úplne im stačí pekná tvárička. Navyše sa mi totálne bridilo čítať pasáže, kde nadržaný chlap nemôže dostať ženu, a tak sa rozhodne zbičovať úplne nevinného otroka, len aby mohol počúvať jeho kvílenie. Robilo sa mi z toho proste zle, jednoducho ňje, im sorry, ale toto je na mňa too much.
Nakoľko som dielo nedočítala, nebudem hodnotiť pros a cons a ani sa rozpisovať o mojej najobľúbenejšej postave, len poviem, že Quo Vadis ešte rozhodne nezatracujem a som ochotná mu dať druhú šancu, keď na to mentálne dozriem, let's say.
Ak ste niekto dielo čítali, rozhodne dajte vedieť, ako sa páčilo vám - veď tú Nobelovú cenu predsa Sienkiewicz nedostal len tak!
Najbližšie si dáme Hlúpych bielych mužov od Michaela Moora. And again, prepáčte, že píšem tak pomaly, mám sklz už päť diel a mňa samú to desí :D Pokúsim sa s tým niečo spraviť, I promise :)
YOU ARE READING
Čitateľský denník
Non-FictionČím sčítanejšia žena, tým vzdelanejšia, krajšia, nebezpečnejšia. Vo vedomostiach je sila! Životom sa nepretlčiete, ak si len budete vymývať mozgy stupídnymi ffkami. Skúste čítať niečo iné... čo ja viem, napríklad skutočnú literatúru! A možno vám le...
