Čitateľský denník

53. Osamelý pútnik od Rabíndranátha Thákura {SK}

Pár takých exemplárov tu už bolo - po tom, čo mi na mail prišla informácia o burze v knižnici, išla som sa tam poobzerať a kúpila som si, čo sa mi zdalo zaujímavé. Medzi takéto knihy patrí aj Osamelý pútnik, zbierka poviedok. 

Žáner: sociálnokritické poviedky 
Rok vydania: 1918
Moje hodnotenie: 5/10

Rabíndranáth Thákur sa narodil v roku 1861 v Kalkate, v Indii. Pochádzal z pokrokovej rodiny, jeho starý otec Dvarkanáth spoluzakladal mnoho bengálskych vedeckýach a kultúrnych inštitúcií. Thákur bol štrnáste dieťa rodiny, z ktorej pochádzalo veľa básnikov, hudobníkov, prekladateľov či filozofov. I keď sa rodičia veľmi deťom nevenovali, najali si na to učiteľov a umelcov, ktorí to robili za nich. Doma vytvorili domáci časopis, do ktorého deti prispievali, hrávalo sa tam divadlo, komponovali piesne. Niet divu, že v článku na Wikipédii pri Thákurovom mene svieti filozof, básnik, prozaik, dramatik, mysliteľ, hudobný skladateľ, sociálny reformátor. 
Thákur začal písať už koncom 19. storočia, oceňovaná je najmä jeho tvorba zo začiatku 20. storočia. Je priekopníkom poviedky v Indii, za svoju zbierku básní Gítandžali dostal Nobelovu cenu. Zomrel 7. augusta 1941 v rodnej Kalkate. 

V zbierke poviedok je znázornený zvyčajne dedinský človek, úplne obyčajný, najčastejšie utláčaná žena. Prostredníctvom nich autor kritizuje zastarané praktiky ortodoxného hinduizmu a naopak, presadzuje pokrok motivovaný láskou k rodnej krajine. Stojí na strane slabých a chudobných, vysmieva sa mocným sahibom. Odsudzuje tvrdosť náboženského a sociálneho poriadku, predovšetkým kastový systém. 

I keď je posolstvo knihy výnimočné v súdobej aj súčasnej dobe, čítala sa mi veľmi ťažko (to sa odrazilo aj na hodnotení). Je to asi skôr moja vina, než autorova - príčinou nepohodlia pri čítaní bola moja neznalosť indickej kultúry. V zbierke boli veci ako "Odpusti mu tú jeho cestu. Dám chlapcovi zjesť kravský trus, aby sa očistil, prijmite ho nazad do kasty!"  či "Sonámami, dcéra ich brahmanskej kuchárky, ovdovela, keď mala päť rokov; bola Čárušašinou vrstovníčkou a priateľkou." Vždy, keď som natrafila na takéto niečo, len tak nonšalantne pohodené medzi dejom, musela som sa zastaviť a spracovať to, úplne zhrozená. 

Zbierka obsahuje dvadsaťštyri poviedok. V každej je kritizovaná iná oblasť vtedajšej Indie - manželstvo maličkých detí, ktoré je len obchodom, podlizovanie sa Angličanom, ktorí tam vtedy vládli, či utláčanie žien rôznymi tradíciami. Zo všetkých sa mi najviac páčili Dlh, Afganec, Písanka a Sklamané nádeje. 

Dlh, úvodná poviedka zbierky, opisuje otca, ktorý sa snaží svoju jedinú dcéru dobre vydať. Nakoniec nájde ideálneho ženícha z dobrého rodu. Jeho rodina ale pýta obrovské veno, na ktoré nešťastný otec nemá peniaze. V deň svadby prinesie budúcemu svokrovi jeho dcéry len časť peňazí. Ten sa nahnevá a odvolá svadbu. Áno, v deň, kedy sa mala konať. Nevesta sa ide od hanby prepadnúť pod zem, ženíchovi sa jej uľútostí, i keď ju vlastne ani nepozná. Ukecá otca, aby sa svadba predsa len konala, že veno bude splatené neskôr. Tak sa aj stane. No svokra je k neveste výnimočne nepríjemná, celý dom jej dáva najavo, že je na príťaž. I jej otec sa tam hanbí ukázať. Predá väčšinu svojho majetku a rodine zaťa prinesie ďalšiu časť vena. Tí ho vysmejú a oznámia, že musí doniesť celú sumu, inak svoju dcéru už nikdy neuvidí. Zúfalý otec predá dom, kde býva spolu so svojimi synmi. Keď sa to dozvie dcéra, nedokáže už viac zniesť, akou príťažou je pre obe rodiny a spácha samovraždu. 

Afganec rozpráva príbeh malej Mini z pohľadu jej otca. Mini je deväťročné dievčatko, ktoré sa skamarátilo s Afgancom, ktorý chodieval po uliciach Kalkaty, predávajúc rôzne drobnosti a sladkosti. Ich priateľstvo začalo vreckom cukríkov. Afganec rád Mini strašil "svorkovým domom" - Mini bola primalá, aby tomu rozumela, a tak sa zastrájala, že ona do svokrovho domu nikdy nevkročí. Prišiel čas, kedy sa Afganec poberal do domoviny. Prešiel Kalkatu a vymáhal dlhy. Jeden muž mu však odmietol zaplatiť, a tak sa strhla bitka, v ktorej daný muž zahynul. Privolaní policajti Afganca zatkli a odsúdili na niekoľko rokov vo väzení. Za ten čas Mini na Afganca zabudla. Keď Afganec vyšiel z väzenia, vrátil sa k svojej bežnej práci. Chcel Mini navštíviť, podarilo sa mu prísť akurát v deň jej svadby. "Pôjdeš do svokrovho domu, dievčatko?" spýtal sa jej. Mini, keďže už vedela, čo to znamená, len sa začervenala a potom odišla, správajúc sa k Afgancovi ako k cudziemu. Afganec zosmutnel a povedal Mininmu otcovi o svojej dcére, ktorá rovnako vyrástla a pre ktorú bude rovnako cudzí. Minin otec mu z ľútostí dal peniaze, ktorými splatil nespočetné sladkosti, ktorými kedysi obdarúval jeho dcéru, aby potešil tú svoju. Afganec odišiel a otec musel znížiť rozpočet na svadbu.

Písanka bola pre mňa zo všetkých poviedok najsmutnejšia. Rozpráva príbeh deväťročného dievčatka Umy, ktoré malo zošit, do ktorého si veľmi rado písavalo rôzne vety. Potom ju však jej rodičia (stále ako deväťročnú) vydali. Jej manželovi a svokre sa tento zvyk nepáčil, žena má byť predsa hlúpa a poslušná - a tak jej ho skonfiškovali. Umá samozrejme smútila a jej detské srdiečko nevedelo pochopiť, prečo sa tak stalo - veď predsa nikoho nehnevala! Poviedka sa končí takto: "Aj Pjárímohan (manžel) mal písanku plnú rozličných premúdrych, britských článkov. Nenašiel sa však nikto, kto by túžil urobiť pre ľudstvo dobrý skutok tým, že by mu ju vzal a zničil."

Sklamané nádeje zachytávajú krátky rozhovor medzi bezmenným mužom a pútničkou, moslimskou princeznou. V panstve jej otca vypuklo protianglické povstanie. Jej otec však stál na strane kolonistov, a tak sa rozhodla utiecť z rodičovského domu. Motivoval ju k tomu aj Kešarlál, hinduistický veliteľ ich vojska, do ktorého bola zamilovaná. Ráno po boji mu pomohla, keď polomŕtvy ležal v prachu. Kešarlál jej nebol ani zamak vďačný - keď zistil, že mu pomohla moslimská princezná, udrel ju po tvári, lebo mu vraj pošpinila kastu a utiekol. Princezná strávila zvyšok života jeho hľadaním, dokonca konvertovala na hinduizmus. Keď Kešarlála našla, zistila, že sa oženil a žije pohanským spôsobom života na úpätí Himaláji. Svoje postavenie i vieru opustil, a rozčarovaná princezná stratila zmysel života. 

ZA:

- kritika náboženského fundamentalizmu, patriarchálnej spoločnosti, kolonializmu
- rôznosť tém, postáv a prostredia - každá poviedka zachytávala inú životnú situáciu
- niektoré opisy boli pekné

PROTI:

- nešmakoval mi Thákurov štýl
- monotónnosť deja v poviedkach
- chýbal mi pohľad do psychiky postáv - ten chýbal úplne
- kultúrne šoky
- cudzie pojmy - vzadu bol slovník, no nepokrýval všetko

Ospravedlňujem sa, ak v zápise zniem ako europocentrický debilko.  Ako Indka by som Thákurovú tvorbu pravdepodobne zbožňovala, no akokoľvek som sa snažila, nepáčila sa mi. Uvedomujem si, že po technickej stránke sú poviedky skvelé, no subjektívne sa mi čítali ťažko. Je to ale zaujímavý náhľad do inej kultúry, preto ich odporúčam. 

Nabudúce vám napíšem o Pani Dallowayovej od Virginie Woolfovej.