Čitateľský denník

19. Hlúpi bieli muži od Michaela Moora {SK}

Keď som doma natrafila na túto knihu, už len názov ma zaujal natoľko, že som vzdala Quo Vadis a vrhla sa na túto non-fiction zbierku kydania na Ameriku. Smutné je, že veľa vecí spomenutých v knihe som mohla nájsť aj na Slovensku, a ak by som mala lepší prehľad globálnej politike, zrejme by som podobné praktiky našla aj inde. Nuž ale, k tomu sa ešte dostaneme. 

Žáner: nonfiction
Rok vydania: 2001
Moje hodnotenie: 8/10

Michael Francis Moore sa narodil 23. apríla 1954 vo Flinte v Michigane. Je to americký filmár a spisovateľ, ktorý sa zaoberá rôznymi politickými témami (a je celkom cool, ja som videla jeho dokument Fahrenheit 9/11 venovaný pádu Dvojičiek a vojne v Iraku, kde napríklad kongresmanom rozdával letáčiky a verboval ich deti do armády). Okrem vlastných dokumentárnych filmov napísal aj scenár k satirickej show TV Nation. V roku 2005 ho magazín Time zaradil medzi 100 najvplyvnejších ľudí sveta. Je držiteľom Oscara a Zlatej palmy z Cannes.   V roku 2018 vyšiel jeho posledný film, Fahrenheit 11/9, ktorý sa venuje prezidentským voľbám z roku 2016 a ďalšiemu panovaniu Donalda Trumpa. Samozrejme, reakcie naň neboli vlažné. I keď je zjavne politicky aktívny, nálepku aktivista odmieta a tvrdí, že každý z nás by sa mal o politiku zaujímať, lebo inak by demokracia padla. Jednoducho, cool týpek, akého by nám bolo treba aj na Slovensku.

Kniha mala byť pôvodne publikovaná tesne po páde Dvojičiek, no po tejto udalosti, ktorá otriasla Amerikou a vyliala medzi jej obyvateľov bezbrehý teror, sa vydavateľovi do publikovania nijako nechcelo, hoc už mali predtlačených 50 000 výtlačkov. HarperCollins chceli od Moora, aby prepísal takmer polovicu knihy, vymazal tri kapitoly a hlavne, preboha, zjemnil kritiku na pána prezidenta. Moore však odmietal akúkoľvek formu cenzúry. Vydavateľstvo a autor sa naťahovali až do marca ďalšieho roka, keď po tom, čo Moore o svojej knihe hovoril na tlačovej besede, sa ozvala jedna knihovníčka z New Yersey, ktorá napísala do rôznych organizácii  maily o slobode slova. Moore o tom dokonca ani nevedel, zistil to, až keď dostal z HarperCollins nahnevaný telefonát. Po spoločenskom nátlaku už však vydavateľstvo nemalo na výber a knihu publikovalo (aby ale dokázali, že si ozaj cenia slobodu slova, v roku 2004 publikovali knihu Davida Hardyho a Jasona Clarka Michael Moore je veľký tučný hlúpy biely muž, ktorá mala byť kritikou a paródiou na Moora.)

Dielo bolo teda publikované niečo cez rok po tom, ako som sa narodila, a o rozoberaných udalostiach by som mala vedieť len málo, však? Nuž, nie. Kniha je aj po viac ako pätnástich rokoch desivo aktuálna. Desivý je aj citát, ktorý je na úvode knihy. Povedal ho George W. Bush 14. júna 2001 v rozhovore so švédskym premiérom netušiac, že je ešte stále v priamom prenose: ,,Úžasné, že som vyhral voľby! Tí pri moci presadzovali mier a prosperitu... No aj tak som vyhral ja!" 

Michael Moore teda knihu začína vysvetľovaním Bushovho ,,víťazstva". Voľby vyhral Bushov demokratický oponent, Al Gore, a to o viac ako 500 000 hlasov. Lenže. Bushov brat Jeb, guvernér Floridy, a Katherine Harrisová, zástupkyňa štátu zodpovedná za priebeh volieb, zaplatili firme Database Technologies štyri milióny dolárov, aby vymazali zo zoznamu voličov všetkých, ktorých podozrievali, že by mohol byť v minulosti trestne stíhaný. Teda nielen že vymazali mená bývalých trestancov, ale aj ľudí, ktorý len spáchali drobné priestupky - napríklad parkovali na vyhradenom mieste, a navyše aj ľudí s podobnými menami, číslami sociálneho poistenia, či dátumom narodenia. Pritom, zákon volebné právo takto neupravuje! Výsledok? 31% všetkých černochov nebolo pustených k urnám, a je známe, že sú demokrati. Floride v tejto špinavosti podal ruku ešte Texas, no n i k t o to neriešil, až britská BBC! No ani tento podvrh Bushovi nestačil na víťazstvo. Všetky priebežné výsledky ukazovali výhru Ala Gora, až kým nezasiahol John Ellis, bratranec bratov Bushovcov, ktorý šéfoval Fox news. A tie zrazu začali tvrdiť, že vyhráva Bush. No a keďže Fox news tvrdia, že vyhráva Bush, tak to asi tak bude, že? A tak Bush vyhral voľby. Gore sa, samozrejme, súdil, ale keďže Bushov tatko mal kamošov aj na súde, ďaleko sa nedostal. 

Ďalej je opísaná jeho inaugurácia. Bola sprevádzaná protestami - ľudia kričali, mávali transparentmi, dokonca hádzali vajíčka na limuzínu pána prezidenta. Je americkou tradíciou, že prezident z limuzíny vystúpi a pár posledných metrov prejde po vlastných, aby ukázal, že je len obyčajný občan USA. Well, guess what? Bush tak neurobil - bál sa demonštrantov. Tento moment bol veľmi silný a v knihe skvelo opísaný. 

Moore pokračuje zoznamom pučistov - ukazuje prstom na všetky prasatá v Kongrese. Búrila sa mi žlč, keď som o tom čítala, ale keďže volebné obdobie pánov a dám už skončilo, nepovažujem to za relevantné to rozpisovať. Spísal aj návod, ako zinscenovať antipuč, kde okrem iného aj vyzýva ľudí, aby sa politicky angažovali (toto by mal niekto povedať aj Slovákom, fakt). V druhej kapitole píše otvorený list ,,prezidentovi" Georgovi W. Bushovi, kde sa ho pýta tri otázky: či je schopný čítať na úrovni dospelej osoby, či je alkoholikom, a či je zločincom, pričom všetky tieto podozrenia aj sú podložené faktami, nie sú to len tak vyfabulované konšpirácie. List navyše obsahuje aj zoznam vecí, ktoré Bush stihol dosrať - nie je krátky. 

Moore však nekritizuje len Busha osobne. Vyťahuje aj problematiku biedne platených pilotov, ale vlastne aj všetkých, ktorý nepatria do úzkeho kruhu bohatých kamošov - od roku 1979 po rok 2001 platy 1% najbohatších ľudí krajiny vzrástli o 157%, zatiaľ čo 20% najchudobnejších zarábajú o 100 dolárov ročne menej. 

Štvrtá kapitola sa nazýva Zabite bielu tvár! kde píše o probléme rasizmu, ktorý je ešte stále aktuálny. Začína tým, ako vždy, keď sa spácha nejaký zločin, podozrivý je čierny muž, no on si nepamätá, aby mu niekedy ublížil černoch. Bola to biela tvár, čo ho vykopla z roboty, potrestala v škole, dala mu kopačky, zvýšila dane... A pokračuje: biely chlapík vynašiel plasty, ktoré zahlcujú planétu, začal každú vojnu, v ktorej kedy Amerika bola, prepustil tisícky ľudí, myslel si, že holokaust, otroctvo, či genocída pôvodného obyvateľstva je fajn nápad. A predsa sa každý z nás podvedome bojí farebných? Moore okrem toho trefne popisuje, ako firmy zamestnajú jediného černocha ako recepčného, aby už pri vstupe deklarovali, že oni nie sú rasisti. Pridáva aj typy na prežitie pre bielych a čiernych Američanov, na ktorých by som sa fakt zasmiala, ak by to nebolo také smutné. 

A ďalej vo všetkých jedenástich kapitolách rieši basically všetky problémy, ktoré nesužujú len Ameriku, ale aj napríklad také Slovensko. Polonegramotnosť a zlé školstvo, vysoká spotreba neobnoviteľných zdrojov, zlá kvalita vody, podvody s mäsom a zahlcovanie našej planéty odpadom, sexizmus - ten rozoberá hlavne v siedmej kapitole, kde je uvedený aj Mikeov zoznam prezidentiek snov - a na druhom mieste tam je Hillary Clintonová. 

Michael Moore na pomerne krátkom úseku výstižne a bez servítky rozoberá početné problémy americkej spoločnosti, priamo kritizuje vládu za vedenie štátu, ospravedlňuje sa za zahraničnú politiku Ameriky a vyzýva čitateľov k politickej angažovanosti. Kniha je písaná skvelým štýlom a s vtipom a číta sa ľahko napriek ťažkým témam. Rozhodne ju odporúčam, je stále aktuálna a prínosná i pre neameričana.

Pros:

- široké spektrum tém
- nulová cenzúra
- biografické prvky
- aktuálnosť
- vtipné podanie serióznych problémov
- reálne návrhy na zmenenie situácie
- šíri myšlienky rovnosti a poukazuje na neprávosti
- sebakritickosť 

Cons:

- socialistické ladenie
- málo faktov, resp. neuvedené zdroje a citácie
- vyhranené názory ohľadom černochov - vraj by sme ich mali prestať ,,kefovať" a začať si ich brať a plodiť deti, aby sme tak vytvorili jednoliatu béžovú rasu 

All in all, kniha ma bavila, i keď nezvyknem čítať takýto typ literatúry. As I said, sedí i na Trumpovu politiku a isté časti aj na Slovensko, tak si ju určite prečítajte, ak vás politika aspoň trošičku zaujíma. Nabudúce si dáme povinnú literatúru - Živý bič od Mila Urbana. 

Zatiaľ sa majte pekne :)