Random or fate?!

Part 15

Votes and comments please :) 

„Ale veď Harry mi písal, že...“ povedala som a oprela som sa o dvere, lebo sa mi zatočila a hlava.

„Áno Harry išiel do USA, ale bez nás.“ Povedal Niall nahnevane a ešte raz ma objal. Na čo tam išiel??!

„Inak čo tu vlastne robíš?“ pozrela som na neho prekvapene, keď sme kráčali do kuchyne.

„Išiel som okolo.“ Povedal a usmial sa. Súhlasne som pokyvkala hlavou. Vzala som si vodu a šli sme na záhradu. Potrebovala som si s niekým pokecať. Niall mi je ako brat. Už v minulosti som sa s ním podelila o veci, o ktorých nikto nevie. Ani Harry.

„Kedy už pôjdeme?“ dvojičky boli otravné odkedy som im povedala, že ich vezmem.

„O desať minút.“ Povedala som a pozrela na Niallov mobil.

„Ideš na tréning?“ povedal a uložil si mobil do vrecka.

„No...“ povedala som a prehrabla som si vlasy.

„Môžem ísť s vami?“ Trochu zaskočená touto otázkou som zoskočila z kresla.

„Ak chceš.“ Povedala som a naznačila som, aby šiel za mnou. Kráčali sme hore po schodoch do mojej izby. Otvorila som dvere a vstúpila dnu. On kráčal tesne za mnou. Hodila som mu do ruky tašku s mojimi vecami, so šatníka som si navliekla tepláky, zviazala som si vlasy a vzala kopačky.

„Môžeme.“ Povedala som a usmiala som sa na Nialla. Tašku mi s ochotou vzal. Krpci už nastúpení pred dverami s batohmi v ruke.

„Chalani, ale nanajvýš pozerať!“ zdôraznila som posledný krát ako sme sadali do auta. Cesta na štadión bola krátka. Predsa je to len o dve ulice ďalej. Niall si poslušne sadol na tribúnu, zatiaľ čo ja som si to s dvojičkami zamierila do trénerove kancelárie. Podľa slušnosti by sa malo klopať, no načo ak je to tréner. Vtrhla som mu do šatne s hlasným „Dobrý deň!“ Zodvihol hlavu od papierov a zložil si okuliare.

„Lucy! Rád ťa opäť vidím!“ povedal a objal ma. Kto by ma rád nevidel??! „Aha koho to tu máme.“ Povedal a postrapatil krpcom hlavy.  Ich znechutené tváričky bolo radosť pozorovať.

„Pán tréner, chcela so sa spýtať...“ začala som a kým som mu všetko povedala, strávili sme tam ďalšiu pol hodinu.

„Ak ti to má povedať takto... Keďže sú to tvoji bratia.“ Povedal a na oboch sa usmial. Nevyzeralo to však, že je extra nadšený. Chalani ma začali ťahať za rukáv a prosíkať, či by dnes mohli trénovať s nami. Keďže namiesto mňa im to dovolil tréner, nemala so k tomu čo viac povedať. Už som bola na odchode, keď ma tréner zastavil.

„Lucy...“ zhlboka vydýchol a pozrel do tabuliek. Nech je to čokoľvek, len dúfam, že budem môcť hrať. „Vieš, tvojich bratov by som neprial ak by ste neboli rodina.“ Povedal a pozrel na mňa. Nechápavo som poklepkávala nohou. Začal mi vravieť tú historku ako mu odchádzajú hráči, či tréneri, ako sa nám zmenšuje rozpočet a bla bla bla. „No a už nemôžeme prijímať viac detí, lebo prípravka ma viac ako šesťdesiat členov.“ Šesťdesiat?! Nás je sotva dvadsať a ich šesťdesiat?! „No a aby sme mohli trénovať v takomto hojnom počte, potrebujeme ešte jedného trénera.“ S úsmevom pozrel na mňa. Ja a tréner?! Ešte k tomu prípravky? Mám dosť vlastných starostí! Ale ako mu to vysvetlím, predsa je to môj tréner...

„Tréner, ale predsa viete, že toto je môj maturitný ročník. Nečudovala by som sa ak by nás zavalili učením tak, že nebudem stíhať ani vlastné tréningy.“ Povedala som na obranu. Nie že by som nechcela... Nemôžem predsa nechať upadnúť futbal v tomto klube... „Ale ak...“ vtedy vyletel ako strela a objal ma. Bohužiaľ... bral to ako áno. Hneď mi ukázal plány, časy, dokonca aj plat dostanem... Čo iné mi ostávalo ako súhlasiť.

„Zajtra o pol piatej ťa čakám.“ Povedal, keď som už opúšťala kanceláriu. Ako? Prečo? Načo? Opakovala som si stále v mysli. To mám preto, lebo som taká dobrosrdečná! Emily mi vravela, že to sa mi raz vypomstí... Vybehla som na ihrisko, prezlečená a v strese som hľadala dvojičky. Sedeli v kruhu chalanov na ihrisku a snažili sa rozcvičiť. Len som sa pousmiala a pozrela na tribúnu. Niall tam stále sedela a práve ma... odfotil?? Hodila som na neho vražedný pohľad, no potom som si dala individuálnu rozcvičku. Dvojičky robili presne to čo chalani, teda aspoň sa snažili. Keďže Emily s tým sekla, ostala som sama medzi chalanmi. Po rozcvičke sme si dali nejaké prihrávky a potom sme začali hrať. Krpcov sme si medzi sebou tak povediac posúvali. Splašene behali za loptou a stále boli na zemi. Presne akoby som videla seba pred niekoľkými rokmi. Niall nás pozoroval a mala som tušenie, že nás fotil... Tak toto mu pekne vytmavím... Po tréningu sme bežali do šatne, prezliekla som sa a už za tmy sme všetci šli spoločne k nám.

„Aha čo mám!“ povedal Niall a ukázal na displej mobilu. Ja so to vravela! Keby som sa nemusela sústrediť na cestu, ten mobil už bol pod kolesami oproti idúceho auta.

„Vymaž to!“ povedala som takmer vražedným hlasom.

„Nie.“ Povedal s úškrnom. Kým sme prišli k nám, len slovne sme sa hádali a dvojičky sa na nás riadne zabávali. Keď som bola s Niallom, nemyslela som na Harryho. S Niallom mi bolo dobre. Mohli sme sa rozprávať o všetkom a vedela som, že sa neurazí či nezačne nadávať. Bol mi ako brat. Keď som zastavila autom na príjazdovej ceste, zapípala mi sms.

Harry: Miláčik som veľmi rád, že sa zabávaš s Niallom. Je mi naozaj ľúto, že teraz nemôžem byť pri tebe, no je to komplikované. Dúfam, že čoskoro sa vidíme. Milujem ťa.

Je to komplikované? Prečo mi to potom nevysvetlí? Čoskoro vidíme? A že ma miluje? Tak to je jediná vec, ktorú mu verím. Hodila som Niallovi kľúče a oprela som sa o dvere auta. Vzala som mobil pevne do rúk a začala som písať ak nie slohovú práce.

Ja: Harry, je mi naozaj ľúto, že tu teraz nie si. A áno, s Niallom sme sa bavili. Dúfam, že čoskoro prídeš a všetko mi vysvetlíš, lebo začínam o našom výťahu mierne pochybovať... A to že ťa milujem ti písať nebudem z jediného dôvodu. Nie že by to tak nebolo, no nie som presvedčená, že to môžem povedať (teda vlastne napísať). Naozaj by som bola rada, ak by si tu bol...

Mobil som vypla, bez čakania na odpoveď a šla som do domu...

Z Harryho pohľadu....

„Harry, poď dnu.“ Prišla za mnou Simonova sekretárka a zavolala ma dnu. Teraz sa začne peklo...

„Nie to nemôžete!“ kričal som na Simona a jeho bandu.

„Ale môžeme Harry.“ Povedal jeden z tých kravatových pajácov. Zazrel som na neho a znova som začal kričať.

„Nemôžete ma od nej len tak odtrhnúť! Len kvôli nej som aký  som! Toto nemôžete!“ kričal som, rozhadzoval rukami, až na neprišli upokojiť tie ich gorily. Začali mi tam vysvetľovať prečo. No ja som ich nechcel počúvať. Kto najlepšie môže vedieť s kým mám chodiť ak nie ja sám?

„Harry máš na to mesiac! Moje posledné slovo!“ povedal jeden zo Simonových kumpánov. Buchol päsťou do stola a všetci ako na povel odišli. Ostal som v miestnosti sedieť sám s hlavou v dlaniach a dobre, že som sa nerozreval ako malé decko. Ako mi toto niekto môže spraviť? Odtrhnúť ma od mojej lásky? Svetla môjho života? Čo ma tam po nejakých fanúšičkách? Nemôžu mi predsa písať život! A keď na tým tak premýšľam... veď boli doteraz radi, že nás majú! Oboch! Spolu! A nie od seba...