Random or fate?!

Part 27

Nový začiatok, nové skúsenosti, stane sa zo mňa nový človek...

O dva roky....

Sedela som vo svojej podkrovnej izbe, v malom domčeku na predmestí. Carla ma prijala ako vlastnú dcéru. Počúvala som bubnovanie kvapiek na okne a začala som si zapisovať slová, ktoré mi práve napadli. Do toho melódiu kvapiek. A bu a la ... nová pieseň.

„Luc, večera.“ Carla kričala zo spodnej časti domu. Zbehla som po točitých schodoch rovno do kuchyne. Carla nebola bohvieaká kuchárka, preto sme mali znova čínu. Nezazlievala som jej to, predsa stravuje ma ona. Bývať u nej je vždy lepšie ako na nejako plesnivom internáte. Mala som tú česť, pozrieť sa do týchto internátnych izieb a poviem vám, žiadna sláva.

„Lucy, tvoja mama chce aby sme prišli na Vianoce do Londýna.“ Vyslovenie toho pomenovania Londýn ma bolelo pri srdci.

„A?“ chytila som paličky a nabrala som si cestoviny.

„Sľúbila som jej, že prídeme.“ Takmer mi zaskočilo, no nedala som to poznať.

„Môže ísť aj Edward a Elizhabet?“ jediná podpora. Tak formálne som to vyslovovala iba pred Carlou.

„Môžu, mama bude rada. Veď ty a Edward?“ žmurkla.

„Áno, ak to tak myslíš.“ Odniesla som kýblik s nedojedenými cestovinami do koša, paličky som hodila do drezu, napila som sa a odišla som hore. Sadla som si na posteľ a nerada zalovila v pamäti.

„Harry Styles, od teraz si pre mňa mŕtvy!“ tieto slová mi naháňali zimomriavky. A predsa, vyslovila som ich ja... Mobil mi začal vibrovať vo vrecku.

„Áno?“

„Chlapci majú párty, prídeš?“ Ed je strašne milý, láskavý, múdry, pekný a o dva roky starší.

„Jasné, o pár minút som tam.“ Ed býva na intráku. Je z Kanady a aj keď sa snaží privyrobiť v reštaurácii, nemá dosť ani na jednoizbový byt. Obliekla som si niečo na párty. Rifle a taká sexy košieľka, dobre vyniklo moje tetovanie. Vlasy som si vyčesala do chvosta, do ucha nasadila zvyšných 9 náušníc, narúžovala som si pery sýto červeným rúžom. Obliekla som si motorkársku koženú bundu, mobil a kľúče.

„Carla idem za Edom, ak sa vrátim ešte dnes tak ma nečakaj.“ Zasmiala som sa, dala som jej pusu na líce, zamávala som práve prichádzajúcemu Lukovi, nasadila som si prilbu a o chvíľu som už parkovala pred intrákom. Ed bol rovnaký blázon do motoriek ako ja. Mal nádherného čierneho Harleya. Podobného ako mám ja, no s väčšou kubatúrou.  Zazvonila som na vrátnici a starký menom Harvey ma ochotne pustil dnu. Po schodoch som vyšla na tretie poschodie. Chodbou sa už ozývala hudba a bolo cítiť cigaretový dym.  Na konci chodby bola spoločenská miestnosť. Otvorila som dvere a zjavila som sa vo víre zábavy. 

„Konečne!“ chytil ma do náruče a pobozkal. Ruky vložil do zadných vreciek na mojich rifliach a pritiahol si ma bližšie k telu.

„Je tu Ellie?“ keď som ju hľadala očami po miestnosti, našla som ju v rohu s pivom v ruke a kožených motorkárskych gatiach. My traja sme sa našlii. Kým mi Ed zháňal niečo na pitie, predrala som sa cez dav priopitých ľudí k Ellie.

„Ahoj.“ Objala som ju a dala som jej letmý bozk na líce. 

„Čauko, ako vidím aj ty si sa dala nahovoriť.“ Nebol to nejako zvláštny večierok. Bol taký študácky. Húlili marišku, žrali tabletky a zapíjali chľastom. A všetci boli od nás aspoň o rok starší. Ed mi priniesol Whisky.

„Zlato som na motorke.“ Položila som pohár na stôl pred sebou. Chytil pohár do ruky a znova mi ho podal s tým šibalským úsmevom.

„Kto povedal, že dnes pôjdeš domov?“ mal pravdu, Carlu som upozornila, že asi neprídem. Nakoniec som sa si dala. Jeden, dva... Ellie nepila, musela byť do tretej doma. Okolo pol noci sme sa s Edom vytratili. Šli sme o poschodie vyššie do jeho izby. Nemal tam spolubývajúceho, tak prečo nevyužiť situáciu? Búrlivú noc sme ukončili bozkom a napokon sme zaspali v objatí. Ráno sme sa zobudili na klopanie. Ed si rýchlo obliekol boxerky  a šiel sa pozrieť kto nemôže o siedmej spať.

„Kamoško, potrebujem cigu!“ do izby vletel nejaký vyhúlený típek, ktorý to určite ťahal až do rána. Ed ho odbil, že nefajčí a vyhodil ho z izby. Potom si ľahol späť ku mne a jemným bozkom do vlasov ma chcel prebrať k životu.

„Ešte chvíľočku.“ Zamrmlala som. Nedal sa odbiť... Bozkával ma na líca, na krk, na brucho...

„Dobre, vzdávam sa. Som hore.“ Povedala som a vytiahla som tú jeho mierne kučeravú a nádherne hnedú  hlavu spod paplóna. V hnedých očiach mu poskakovali iskričky. Pohladila som to jeho „strnisko“, ktorým sa zvykol pýšiť, vzala som paplón a bežala som do kúpeľne. Na najbližšiu pol hodinu som sa tam zavrela. Osprchovala som sa, obliekla som sa, namaľovala a potom som so sviežou vôňou čistoty vyšla von. Ed ležal na posteli a prezeral si môj mobil.

„Kto je toto?“ mala som tam jednu jedinú fotku. Bola to fotka z tej noci, keď mi prvý krát povedal tie dve slová „Milujem ťa.“

„Najväčší hajzel na tomto zasranom svete!“ povedala som a vzala som mu mobil.

„Niekto ranil city mojej mačičke?“ Práve som si sadala. Objal ma a silno pobozkal.

„Ed je jedno či ranil moje city alebo nie. Je pre mňa mŕtvy!“ povedala som a stlačila som tlačidlo odstrániť. Vymazala som aj tú poslednú spomienku.

„Vieš, že ťa milujem.“ Povedal a pobozkal ma.

„Aj ja teba.“ Povedala som pomedzi bozky. Počkala som kým sa dá aj Ed doporiadku a potom sme šli k nám. Oznámila som mu plány na vianočné sviatky, ani neprotestoval.

„Nebude vašim vadiť, že prídem?“ spýtal sa napokon po chvíli.

„Určite nie!“ dala som mu bozk na líce a odomkla som dvere na dome.

„Carla, I am in home!“ zakričala som. Ed sa pomaly vyzúval topánky, keď sa na chodbe ukázal Luke len v trenkách.

„Lucy, ah-h-h-oj.“ začal koktať, keď si uvedomil ako sa tu ukázal.

„Ahoj Luke.“ Začala som sa smiať, chytila som Eda za ruku a spoločne sme šli do kuchyne. Carla stála za sporákmi a chcela spraviť taký pravý nedeľný obed.

„Ahojte.“ Usmiala sa a varešku položila na hrniec.

„Edward ostane na obed.“ Povedala som, keď už sme boli na ceste do mojej izby.

„Edward, tak ma už dlho nenazval.“ Zasmial sa, keď zavrel dvere.

„Mne sa to páči. Edward.“ Usmiala som sa, rukami som mu prehrabla vlasy a pobozkala som ho. Chvíľu sme sedeli v izbe, ukazovala som mu fotky. Mama, otec, dvojičky, Martin, Emily, James, Derek, tím...

„Kto sú títo dvaja?“ vzal do ruky fotku Jamesa a Dereka na záverečnej školskej slávnosti.

„Moji najlepší kamaráti. Keď budeme doma, zoznámim vás. Sú úplne úžasný. Šialený, lepšie povedané.“ Zasmiala som sa pri pohľade na ďalšie dve fotografie. Keď som ich ukázala Edovi, najprv sa tváril zdesene, no potom sa začal smiať.

„Deti, obed.“ Zavolala Carla. Hnaný škvŕkaním v bruchu sme zleteli zo schodov a usadili sme sa oproti Lukovi a Carle.

„Tak kedy odlietame?“ pozrela som na Carlu a nakladala som si zemiaky.

„Takže idete všetci?“ to by nebol Luke, ak by sa do toho nezamiešal.

„Kedy odlietame?“ zopakovala som svoju otázku a pozerala som sa priamo na Carlu.

Nová časť... ľudia prosím komentujte, potom neviem či sa vám to páči a či mám ďalej pridávať... *Votes and comments please guys :(*