Random or fate?!

Part 36

O mesiac...

„Lucy, nemyslíš vážne?“

„Harry, ale ja musím.“

„To mi nemôžeš urobiť.“

„Styles ty nerozumieš?“

„Ale...“

„Harry...“ chytila som mu tvár do dlaní a pobozkala som ho.

„Lucy sľúb mi, že si budeme volať! Prídem za tebou alebo ty za mnou!“

„Sľubujem.“ Rozlúčili sme sa a on odišiel... Odišiel.. znova... let bol unavujúci. Nasadila som si slúchadlá, zavrela oči a utiekla z reality. Keď som prišla do L.A, vzala som si prvý taxík spred letiska a odviezla som sa ku Carle. Luke doma hodoval sám.  Carla musela odletieť ešte z Londýna do Austrálie a nikto nevie ako dlho sa tam zdrží. Zaplatila som poslednými peniazmi z peňaženky, vytiahla som si kufor a odomkla dvere. Smrad cigariet a alkoholu bol po celom dome. Luke sa s partiou opitých priateľov rozvaľoval na sedačke.

„Lucy, nečakal som... keby som vedel prídem po teba...“ povedal pripito a položil pivovú fľašu na stôl. Postavil sa, teda podľa možností a promile alkoholu v krvi, a objal ma.

„Aj ja ťa rada vidím. Zajtra ráno skoro vstávam, a mám pocit, že aj ty, takže mohli by ste ukončiť svoju súkromnú párty.“ Jeho priatelia neboli bohvieako starý. Mohli mať tak o štyri či päť rokov viac ako ja. Predsa Carla bola od otca o pekných pár rokov mladšia. Starkí si zašpásovali...

„Hej daj si s nami.“ Jeden mi podal malý pohárik plný nejakého priesvitného sajrajtu. Podľa vône... vodka.... Tú nemusím...

„Nie ďakujem...“ odsunula som mu ruku.

„Hej chlapi nechajte ju. Ako tvoj potencionálny strýko ťa posielam do postele.“ Pozrela som na neho so zdvihnutým obočím a so smiechom som sa pobrala do izby. Tak či tak by som šla do postele. Ľahla som si, zavrela som oči, no prišiel pocit samoty. Bola som od Harryho ani nie pol dňa a chýbal mi ako kyslík. Skontrolovala som mobil, či mi náhodou neposlal sms, no nič. Nevedela som, či mám byť ja tá prvá... Nakoniec som však hodila mobil na zem, zavrela oči a v mysli som počítala ovečky kým som nezaspala.

„Lucy vstávaj! Nestihneš!“ Luke vletel do mojej izby, zaväzujúc si kravatu. Fokle pod očami značili ešte dlhú žúrku. Preľaknuto som vyštartovala do kúpeľne. Jemne som si naniesla make-up. Špirála a lesk zakončili pobyt v kúpeľni. Luke už netrpezlivo trúbil pred domom. Hodila som na seba niečo neutrálne a hlavne čisté.

„Keď kvôli tebe chytíme rannú špičku...“ Luke stíchol a odpil si z kávy. Dedukujem podľa vône po celom aute. Zastal na červenej. Na ďalšej, ďalšej, ďalšej... chvála bohu, že už stojí pred nemocnicou.

„Večer.“ Zabuchla som dvere na aute a bežala som dnu. Zaregistrovala som sa a dlho som ani nemusela hľadať. Kto by nezbadal bandu deciek v strede chodby vykrikujúc po sebe. Rýchlo som sa snažila nájsť Ellie, no tá ma kruto ignorovala. Nevedela som ako to bude ďalej prebiehať.

„Moore, k pánovi Jackonsonovi.“ Keď nás začali triediť do skupín, bolo mi všetko jasné... Bola som v skupine aj s Ellie. Nebola to však výhra, keď mala pohľad vraha. Doobeda sme si len prešli oddelenie za oddelením. Chirurgia, ortopédia, onkológia... Vidieť tie deti... prišlo mi ich ľúto... Na obed sme mali nemocničnú stravu. Nemusím prízvukovať, že každá nemocnica má žbrndy.  Po obede sme čakali Jackonsona v ambulancii ortopédie, kým on bol na vizite na svojom oddelení.

„Moore!“ okríkol ma Jackonson hneď ako vstúpil do ambulancie. „Poďte ku mne.“ Povedal už pokojnejším hlasom. Podal mi holdu papierov, ktorú som mala vraj preštudovať. Boli to zdravotné karty jeho pacientov.

Prečo ich však mám študovať ja?! Domov som šla až okolo ôsmej. Chytila som posledný autobus. Chvála bohu!  Večer som včerpaná klesla do postele a zaspala som. Celý týždeň bol zložitý. Zdravotné karty som preštudovala odzadu dopredu, spredu dozadu, zo stredu... celé! Z desaťčlennej skupiny praxujúcich študentov sa razom po týždni stala trojčlenná. Ja, Ellie a ešte jeden spolužiak sme tvrdo makali na ortopedickom oddelení, zatiaľ čo niektorí odišli. Nechcela som si prax vynahrádzať cez prázdniny, takže som si to odtrpela teraz.

„Harry, nemôžem. Prepáč.“ Zrušila som hovor, mobil vložila do vrecka a rýchlymi a veľkými krokmi som sa náhlila za Jackonsonom. Bol prvý deň, ktorý nás mal vziať na operáciu. Iba ako pozorovateľov, no i to je skúsenosť. Rukavice, svetlá, stôl...

„Lucy, už ma počúvaš?“ vychádzala som z nemocnice. Práve som končila druhý týždeň praxe.

„Áno.“ Prehodila som si cez rameno tašku a na hlavu som si natiahla čiapku.

„O pár dní mám narodeniny. Chalani sa rozhodli usporiadať párty.“ Oznamoval veci postupne.

„Viem.“ Povedala som a stačila gombík na prechode.

„Sľúb, že prídeš.“

„Harry, neviem ako mi to víde, predsa vieš, že teraz praxujem.“

„Lucy, ale predsa mám narodeniny!“

„Harry, sľubujem, že sa pokúsim.“ Zrušila som hovor. Trúbiace auto mi takmer prešlo po nohách. Preľaknuto som kráčala ďalej. Sedela som na zastávke, keď sa dovalila skupinka chalanov. Začali sa smiať a pritom ukazovať na moju osobu. Keď som nastúpila do autobusu, oprela som hlavu o okno a nechala som sa odviesť až na konečnú stanicu...

Konečne ďalšia časť :) Ospravedlňujem sa, že to trvalo tak dlho :) *Votes and comments please*