Random or fate?!

Part 34

O pár dní...

„Lucy pošta!“

„Ešte aj na Štedrý večer chodí pošta?“ položila som si otázku, no odpoveď bola zrejmá. Hodila som špirálu do umývadla a bežala som dole. Malá biela obálka. Vzala som ju mame z rúk a v očakávaní, že to bude nejaké prekvapenie od Harryho, ktorých bolo mimochodom za týchto pár dní až priveľa, som ju otvorila. Nebolo to však nič od Harryho. Vytiahla som list na zožltnutom papieri. Začala som očami prechádzať riadok po riadku.

Milá Lucy,

Vieš, že mi na tebe záležalo. Úprimne som ťa miloval. Mal som ťa rád a stále budeš v mojom srdci jediná. No osud to zariadil inak. Nebol som jediný. Nedokázal by som s týmto pocitom naďalej s tebou žiť, už som ti to vravel. No v ten deň, keď sme boli v nákupnom centre. Odbehol som. Myslel som si, že by nás to mohlo spojiť. Chcel som... Vlastne teraz to je už jedno. Sedím na intráku pri svetle lampičky a vylievam ti tu city, keď ty si už znova šťastne zamilovaná. Pokojne ten list spáľ, roztrhal alebo len vyhoď, no o jedno ťa prosím. Nechaj si ten prsteň. Nechaj si ho na pamiatku, že raz som bol v tvojom živote.

                                                                                                                                           S láskou Edward

P.S: Veľa šťastia

Pretočila som obálku a vytiahla malý strieborný prsteň. Bol nádherný... Slzy, ktoré rozpili slová na liste neboli od žiaľu. Boli to slzy... Nechcela som ho stratiť. No osud... Edward je výnimočný. Chápavý, láskavý...  A hlavne mal pravdu. City k Harrymu, tie nezabudnuté, zvíťazili. Vyhrali boj nad nenávisťou. Raz by sa to iste stalo, a ak nie, utopila by som sa v bolesti, nenávisti a žiale. Teraz som to však zase ja. Lucy Moore, ktorá si užíva život. Žije! No riadi sa heslom Can't love. Can't hurt.

To čo mi práve behalo v mysli je... žila som? Fyzicky áno, no psychicky? Žila iba jedna časť. Tá časť plná nenávisti a bolesti. Zamyslela som sa nad dvoma rokmi života, premrhanými...

„Lucy?“ Martin mi zamával rukou pred očami. Otriasla som hlavou a pozrela som na neho. Sedela som na sedačke riadnych desať minút, zvierala som v rukách list spoločne s prsteňom a hľadela som na bielu stenu obývačky

„Si v poriadku?“ sadol si vedľa mňa.

„Áno, len...“ pozrela som na neho. Chápavo ma objal. Potom sa postavil a odišiel za mamou do kuchyne. Odniesla som list i prsteň do izby, uložila som ich hlboko do kufra a šla som sa premaľovať. Slzy mi rozmazali aj to čo som už namaľované mala. Snažila som sa zakryť všetky stopy po smútku či slzách. O pár minút sa ozval zvonček a ja som nemyslela na nič iné, len na Harryho. Je neuveriteľné ako rýchlo dokáže človek zmeniť myšlienky. Pomaly som schádzala po schodoch. Keď som zazrela Harryho, snažila som sa i o úsmev.

„Ahoj.“ Úsmev od ucha k uchu, dokonale zuby, kučeravá hlava...

„Harry!“ objala som ho a napokon pobozkala.

„Fuj.“ Ozvalo sa zborovo spoza môjho chrbta. Oprela som si čelo o to jeho a usmiala som sa.

„Deti, sadnite si.“ Mama položila na stôl posledný tanier. Všetci sme sa usadili. Harry sedel na kraji a ja vedľa neho. Oproti sedela Carla a Luke.

„Je úžasné, že sa môžeme znova všetci stretnúť pri jednom stole. Po dvoch rokoch je tu znova Lucy aj Carla. A samozrejme Harry a Luke, cíťte sa tu ako doma.“ Povedal otec. Tieto vianočné predslovy... 

„Dobrú chuť.“ Dodala mama a podala otcovi naberačku. Jedla bolo na stole kopcom.

„Harry?“ podala som mu tanier. Nevládala som všetko zjesť.

„Och, daj.“ Vzdychol si a vzal mi tanier. Po večery som chcela pomôcť upratať...

„Nie, Lucy, choď do obývačky a radšej sa venuj Harrymu.“ Povedala s úsmevom Carla. Prečo sa mi zdá, že niečo tu ide znova proti mne?! Nechcela som znova spustiť hádku, preto som šla do obývačky. Harry sedel pri Martinovi, no na rozdiel od neho pil iba minerálku. S úsmevom som si sadla vedľa neho.

„Ideme von?“ pošepkal mi do ucha.

„Môžeme.“ Usmiala som sa a pobozkala som ho. Obliekli sme sa a šli do toho mrazu. Ruka v ruke sprevádzaný vločkami snehu sme kráčali prázdnou ulicou.

„Lucy milujem ťa.“ Harry sa zastavil a chytil ma za ruky.

„Aj ja ťa milujem, veď o tom predsa vieš.“ Usmiala som sa. Prikývol a pobozkal ma. Potom niečo vytiahol z vrecka.

„Viem, že darčeky sa rozbaľujú až zajtra...“ vytiahol škatuľku a podal mi ju. Otvorila som ju s dúfaním, že tam nebude prsteň... Zrejme by som mu neodpovedala na tú otázku „Will you marry me?“ Namiesto prsteňa tam však bol prívesok, srdiečko.

„Ďakujem.“ Pobozkala som ho.

„Pozri.“ Vytiahol srdiečko. „Vždy keď budem preč a tebe bude smutno budeš ma mať vždy tu.“ Otvoril ho a na jednej strane bola jeho fotka a na druhej fotka nás dvoch.

„Harry to je nádherné!“ usmiala som sa a prezerala som si fotografie.

„Nie ty si nádherná.“ Pobozkal ma. Potom mi dal náhrdelník na krk a ešte riadnu hodinu sme sa prechádzali po meste. Celý uzimený sme si doma sadli ku krbu a v objatí sme sa zohrievali.

A je to tu :) votes and comments please :) Dúfam, že sa vám to páči :) komentujte, aby som vedela či ďalej pridávať... :!