Random or fate?!

Part 46

Na ten telefonát som o pár dní zabudla. Nič nové sa nestalo... Školu som prežila s odretými ušami. V nasledujúcich dňoch rozhodujú o našom vysvedčení, tak uvidíme... Bola som s Carlou pozerať svadobné šaty. Luke sa rozhýbal a o pár týždňov by mala byť svadba. S Harrym som volala deň čo deň. Zdalo sa mi, že sa niečo deje, no z neho niečo dostať... ťahala by som to z neho ako z chlpatej deky a na to nemám čas. Tento víkend sa chystáme do Londýna, všetci. Nikto o tom nemá vedieť. Má to byť prekvapenie ako tá ich svadba o ktorej viem iba ja... Včera keď som však volala s El, trochu som sa prekecla. Sľúbila však, že to nikomu nepovie...

„Lucy, koľko tam ešte budeš?“ ani v kúpeľni tu človek nemá pokoja...

„Už!“ hodila som špirálu do kabelky a vyšla. Carla s Lukom ma už čakali pred domom. Luke netrpezlivo krútil s kľúčmi a poklepkával nohou. Odkedy Luka povýšili, žijeme ako v bavlnke... Naozaj...

„Tak čo to bude dnes? Čína, francúzska reštaurácia, talianska alebo fastfood?“ zasmiala som sa a pripútala sa pásom.

„Tacos.“ Zasmiala sa Carla a vyťahovala zľavové kupóny, ktoré dostala v práci. Večera prebehla ako vždy v štýle ala Carla. Museli sme byť ticho a poslušne jesť. Po večery sme si zašli sadnúť do jedného baru, z ktorého obaja moji „náhradný rodičia“ vyšli pod parou. Doma si otvorili fľašu vína a ostali v obývačke. Ja som sa odtrepala do svojej izby a zaspala.

„Luc podaj mi ten kufor!“ Doggy poslušne stál medzi dverami a strážil batožinu.

„Choď si poň sám!“ odvrkla som a šla som si po kabelku do izby. S Harrym sme sa včera znova pohádali a to som ho dnes chcela prekvapiť nádhernou nocou po takmer troch mesiacoch... Nuž, chlapec má smolu.

„Lucy nestihneme lietadlo!“ Ledva som si vzala kabelku a už som bežala späť. Nasadla som do auta, do uší si dala slúchadlá a až kým sme nedoleteli do UK som bola ticho. Ani slovo!

„Stratila si jazyk?“ pozrela na mňa Carla, keď sme nastupovali do taxíka.

„Nie.“ Vyplazila som sa. Carla len prevrátila očami a nasadla vedľa šoféra. Kým sme prišli domov, Carla a šofér, ktorý sa mimochodom volal Michael, debatovali o politike v UK a USA. Strašne záživná téma... Keď zaplatila a my sme vytiahli posledný kufor z auta, začala som si uvedomovať, že sme v UK. Bežala som zazvoniť s nadšením, že znova uvidím rodinu.

„Letím!“ otcov ironizmus... keď otvoril, prekvapene ostal stáť medzi dverami. Zdesenie? Nadšenie?

„Ahoj ocko.“ Usmiala som sa a hodila som sa mu okolo krku. Chvíľu mu trvalo, kým mi objatie opätoval.

„Lucy!“ William pribehol len v trenkách a za ním aj Josh. Ich malé vychudnuté telíčka vyzerali smiešne.

„Kde je mama?“ pozrela som keď som ju nikde nevidela.

„Šla do firmy, len na skok, o chvíľu by mala byť späť.“ Usmial sa otec a pomohol Lukovi s kuframi. Dvojičky ma zaviedli hneď do izby. Najprv sa museli prezliecť, lebo akurát boli po tréningu, ale museli mi ukázať trofeje. Najlepší obrancovia! Najlepší tím roka! 1. miesto v školskej súťaži! Kde sú tie časy, keď som mala aj ja takéto trofeje... O chvíľu sa medzi dverami zjavila mama.

„Dcéra moja!“ objala ma. Dcéra moja? Tak mi už dlho nepovedala... „Tak aké bude vysvedčenie?“ pozrela, keď sme už obe stáli v kuchyni a čakali, kým zovrie voda na kávu.

„Neboj sa, nespravím vám hanbu.“ Usmiala som sa a zaliala čaj a tri kávy. V tom sa v obývačke ukázala Carla aj s Doggym. Úplne som na neho zabudla! Nemohli sme ho nechať v USA, lebo naša geniálna susedka ho odmietla kŕmiť, vraj alergia. Letel lietadlo tesne za nami.