Random or fate?!

Part 17

Tak tu je ďalšia časť. Prosím votes and comment. A naozaj ďalšia časť bude až po niekoľkých commentoch. Chcem vedieť názor. :P 

Harry nechcel, no nakoniec som ho presvedčila, že to bude jednoduchšie... Takto... Oddelene... Aspoň nebude mať problémy a ja sa nebudem nenávidieť, že to, že som spôsobila rozpad skupiny. V noci sme ostali ležať v objatí na gauči... Mala som strašný sen a viac krát som sa zobudila, aby som sa presvedčila, že je Harry pri mne.

„Tak, ahoj. Zavoláme si. Sľubujem.“ Povedala som a pobozkala so ho. Silno, aby si to zapamätal na najbližšie dva týždne, možno viac... ako hrozné deň začal, tak aj pokračoval. Mama s otcom včera ostali spať u známych. Veď sa ani nečudujem... Ako mi otec volala, musel toho mať už riadne v sebe. Jazyk sa mu plietoool. Keď som otvorila chladničku, že sa niečo posnažím uvariť, zistila som, že z kečupu, dvoch vajec a jedného plesnivého banánu toho veľa nespravím. Preto som naložila dvojičky do auta a putovali sme priamo do Maxu. Veľký obchod na rohu vedľajšej ulice. Oboch som posadila do košíka a s nádejou, že nebudú vystrájať som prekročila hranice obchodu. Moja nádej bola ako vzduch. Len čo sme prišli k prvému regálu, presvedčili ma na kinder vajíčko, potom cereálie, potom malinovku, potom čokoládu a keď som povedala dosť, presvedčili ma ešte aj na lízatká. Z obchodu sme sa vrátili s plnými taškami. Veci som poctivo vyložila, kam patria. Keď nastal čas obedu, do hrnca som hodila špagety a potom ich hodila na tanier.

„Lucy, vadilo by ak by sem dnes prišiel Niall?“ povedal Josh s plnými ústami. Skoro mi zabehlo.

„Ehm, nie nepríde sem!“ povedala som jednoznačne.

„Prečo?“ povedal smutne a zároveň nahnevane William.

„Lebo som povedala!“ ešte stále mi v hlave udiera to čo mi povedal Harry, no a potom ten včerajšok... Niall a... Nie! Musím to vymazať z mysle! Nie! Nie! A ešte raz nie!

„Ale mama by to dovolila!“ vykríkol Josh. A to je to. Mama by dovolila! Lenže ona ho nebozkávala za otcovým chrbtom! Ona nepochybuje o láske k otcovi! Ona...

„Robte si čo chce!“ povedala som, treskla dlaňou po stole a odkráčala som hore. O niekoľko minút už zvonil zvonček. Mohla som si myslieť, že ma nepočúvnu. Nebola som na nich naštvaná, teda naopak. Bola som naštvaná na seba. Kvôli tomu včerajšku. Neviem prečo tak vôbec uvažujem. Prečo premýšľam nad Niallom a potom nad Harry. Veď zatiaľ chodím s Harrym... a ani sa to nezmení. Niall je iba kamarát a nič viac. Nebolo, nie je ani nebude!

„Je u seba v izbe.“ Počula som Williama, takmer pri mojich dverách. Kľučka padla dole a dvere sa otvorili. Stál tam Niall spolu s dvojičkami. Otočila som sa mu chrbtom a tvárila som sa, že som ich nepočula.

„Lucy, ahoj.“ Povedal Niall.

„Hm.“ Povedala som a tvárila som sa, že si niečo dôležité prezerám v knihe chémie.

„Prepáč, ak som ťa včera urazil.“ Povedal. Tak a teraz čo...

„Hm.“ Povedala som a zavrela som knihu.

„Nechcel som, ale musel som.“ Povedal a priblížil sa.

„Naozaj?“ povedala som udivená.

„Ani nevieš čo...“ zmĺkol, lebo medzi dverami mojej izby sa objavil Martin.

„Ahoj, Lucy deje sa niečo?“ pozrel na Nialla a potom na mňa.

„Nie, vlastne už je na odchode.“ Povedala som a vyprevádzala som Nialla z izby. Dolu schodmi a nakoniec som za ním zavrela dvere. Celý zvyšok dňa som bola zavretá v izbe. Snažila som sa hrať na gitare, no tá negatívna nálada mi to prekazila. Nakoniec so skončila ležaním na koberci a zízaním do stropu.

„Môžem?“ do izby vstúpil Martin.

„Nie, choď za dvere.“ Povedala som s úškrnom a posadila som sa. Položil vedľa mňa tácku so špagetami a pomarančovou šťavou.

„Stalo sa ti niečo?“ pozrel na mňa a usadil sa na posteli.

„Nie.“ Povedala som jednoznačne. Martin, nie je práve ten človek, ktorému by som chcela zverovať svoje pocity. Možno, keď som bola mladšia a mame vravieť niektoré veci bolo trápne, preto som to povedala Martinovi. Lenže odkedy Martin vyrástol a správa sa ako dospelý, už to nie je on...

„Tak ak by niečo, vieš že som tu vždy pre teba.“ Povedal, objal ma a odišiel. Jedlo, ktoré bolo položené priamo pri mojej nohe, som zľahka odsunula nabok. Nemala som chuť najedlo. Jediné čo som chcela, bolo upratať si myšlienky. Do večera bolo ešte ďaleko, preto som sa rozhodla niečo podniknúť. Zbalila som si kopačky a nejaké veci a šla som na ihrisko. Ako tréner mám kľúče, takže som si jednoducho odomkla. Obula som si kopačky a chcela som si vybiť aspoň polovicu z tej nadbytočnej energie. Lopta kop čo kop končila v sieti brány. Pár krát to bola žrď no nakoniec to tak či tak skončilo v bráne. Po nejakých dvoch hodinách som už šla domov. Mala som neprijaté hovory od Martina, mamy a dokonca aj od dvojičiek. Keď som prišla domov, od mamy som si vypočula priamu hubovú polievku a otec len krútil hlavou. Adrenalín v krvi mi tak stúpol, že som mala pocit, že by som hlavou prerazila stenu. Zabuchla som dvere na izbe, vrazila som si slúchadlá do uší a znova mi hlavou vírili tie myšlienky. Harry? Niall? Náš vzťah? Ten bozk? Hlava mi išla prasknúť... Každý človek sa však so svojimi problémami musí popasovať sám. Teraz som na rade s tým bojom ja... Bude mi to trvať dlho, ale problémy si vyriešim... teda posnažím sa...