Random or fate?!

Part 47

„Dobre tak ja, ty a to maličké. Neutrál môže byť.“ Zasmial sa a pobozkal ma do vlasov. Nedokázala som mu odolať. Vzal ma na ruky a odniesol do jeho izby. Keď som si stihla uvedomiť, čo sa deje bolo už neskoro. Nedalo sa to zastaviť... Zadýchaný sme klesli vedľa seba a s úsmevom na tvári zaspali.

Na druhý deň ráno nás prebudil Tomov plač. Pretrela som si oči a pozrela na Harryho. Sladko odfukoval.

„Vstávaj.“ Jemne som ho pohladila po líci.

„Ešte chvíľku.“ Zamrmlal a obrátil na druhý bok. Pretočila som očami a zmizla v kúpeľni. Vyše pol hodiny som na svoje telo nechala tiecť teplú vodu. Keď som vyšla z kúpeľne a vošla do izby, Harry tam už nebol. Obliekla som si to čo som mala na sebe včera a zišla dole. Raňajky tam boli už v plno prúde. Myslím, že Tom nezobudil len mňa. Sadla som si vedľa Harryho a pozerala na prázdny tanier predo mnou. Veľmi som rozmýšľala či si naložím. Môj žalúdok bol ako na vode. Nakoniec som to riskla a natrela si chlieb maslom.

„Dobre, tak my už ideme. Vidíme sa o dva týždne.“ Louis obvešaný taškami kráčal smerom ku dverám.

„Počkať čo? Kam? Čo?“ nechápavo som pozerala na El, ktorá práve navliekala Toma do chutnučkej kombinézy od Harryho.

„Prepáč Lucy, ale keby sme vedeli, že prídeš... Sľúbili sme mame, že prídeme.“ Keby sme vedeli?! Veď ONA o tom vedela!! Nevedela som, že tehotné ženy majú pamäť ako akváriová rybička...

„Dobre, tak ale... dajte mi potom vedieť kedy sa vrátite.“ Usmiala som sa a objala som ju. Potom som pohladila krpca po tej miniatúrnej ručičke a vyviedla ich takmer až na roh ulice. Kým som sa vrátila, polovička osadenstva domu bola preč. Na gauči ostal iba Niall s Harrym.

„Harry ideme do mesta?“ pozrela som na neho.

„Teraz, naozaj sa mi nechce. Ten malý diabol ma zobudil práve v tom najlepšom.“ Povedal otrávene.

„Fajn, ako chceš.  Pôjdem sama!“ vybehla som si hore po mobil, ani sa ma nepokúšal zastaviť. Len čo som bola na ceste, zavolala  som Em a ta s radosťou súhlasila. Stretli sme sa pred malým StaarBucksom pri centre.

„Ahoj!“ objala som ju.

„Bože čím ďalej si v tej Amerike, tým si krajšia!“ povedala trochu urazene. Vždy bola Emily z nás tá krajšia. Ja mám  však pocit, že pobyt v Amerike mi nejako neprospieva. Samé fast food-y, mastné jedlá, telka... No proste katastrofa.

„Tak čo ideme kupovať?“ zastali sme pred malým obchodíkom s čapicami.

„Vôbec netuším. Len som chcela vypadnúť, ale Harrymu sa nechcelo.“ Koniec vety som povedala otrávene.

„Aha, takže som bola záchranný manéver.“ Zasmiala sa. Prikývla som. Po viac ako dvoch hodinách chodenia sem a tam sme boli také unavené, že sa čudujem, že sme nezaspali v tom autobuse. Keď som prišla domov, zložila som tašky a hoci bolo len niečo po štvrtej, zaspala som tuhým spánkom. Prebudila som sa niečo pred pol nocou a bola som taká hladná, že som mala pocit, že zjem chladničku. Potichu som prešla okolo izby dvojičiek a ešte tichšie zišla po schodoch. Keď som otvorila chladničku, na moje šťastie zívala prázdnotou. Do tretej ráno som sedela pred telkou s miskou cereálií, lebo to bolo jediné som našla. Do ráno som potom nevedela zaspať. Na druhý deň mam mama, ako aj Carlu zapriahla do upratovacích aktivít. Nemala som čas ani zavolať Harrymu a oznámiť mu zajtrajšie plány.

„Dobre, tak zajtra.“ Carla zložila mobil a ja som si ju prezieravo obhliadala.  

„Čo bude zajtra?“ prekvapivo som na ňu pozerala.

„Prekvapko.“ Povedala škodoradostne. Prevrátila som očami a odišla do kuchyne za mamou. Dnes mi celý deň nebolo nejako extrémne dobre. Pod večer som si konečne sadla. Spoločne s dvojičkami sme sledovali zábery s nejakého futbalu. Netuším kto, kde a vôbec kedy hral. Večer som si šla ľahnúť a zaspala som. Nasledujúce dni boli vcelku vpohode až na môj žalúdok. Už pár dní je ako na vode. Asi som len zjedla niečo pokazené.

„Danni, prosím...“ predklonila som sa a mala som pocit, že zo mňa vyletia ešte aj črevá.

„Lucy si vpohode?“ pozrela na mňa a podala mi uterák.

„Neviem asi mám nejakú črevnú virózu.“

„No ja neviem...“ povedala a oprela sa o umývadlo.

„Ako to myslíš?“ prekvapene som na ňu pozrel ako som si umývala ruky v druhom umývadle.

„No, vieš kedy ste ty a Harry naposledy?“ preľaknuto som na pozrela najprv na ňu a potom na svoje brucho.

„Nemyslím si...“ zakrútila som hlavou, no malú časť jej teórie som si pripúšťala.

„Na tvojom mieste by som šla k lekárovi.“

„Pôjdem a ty so mnou, ale Harrymu zatiaľ ani slovo...“ povedala som a spoločne sme vyšli z kúpeľne. Harry aj s Niallom, Zaynom a Perrie popíjali víno, no ja som akosi chuť nemala. Vlastne nemala som chuť na nič.

„Harry ja už pôjdem domov. Danielle ma odvezie.“ Harry potácavo vstal a pobozkal ma.

„Zajtra miláčik.“ Dodal, keď som už bola takmer pri dverách. Len som sa usmiala a spoločne s Danielle nasadli do auta. Cesta prebehla v tichosti. Naozaj som nevedela čo mám robiť. Keď som prišla domov, šla som sa osprchovať a potom som si prezerala svoje ploské brucho v zrkadle.

„Nie to nie je možné...“ konštatovala som nahlas. Na moment som si seba predstavila s bruchom ako pneumatika, no rýchlo som tie myšlienky rozohnala. Nakoniec som si ľahla do postele a uvažovala som čo ak...

Och.... nová časť. People please comments :) an votes :)