Random or fate?!

Part 11

Negatívne myslenie... Votes and comments please :) 

„Lucy... toto je...“ Eleanor sa odmlčala a pozrela na hodinky. „Lucy Danielle, Danielle Lucy.“ Podala som jej ruku. Slušnosť... To dievča mi bolo povedomé... Chvíľu sme tam mlčky stáli a potom zasiahla Eleanor.

„Musíme ísť...“ prikývla som a odomkla som otcove auto. Je v práci, takže toto sa dozvedieť nemusí. Zamierili sme si  to rovno do obchodov. S Danielle sme si úplne sadli... Plný kufor sme vyložili u chalanov v obývačke a nasledovala kozmetika a kaderníctvo. Celý deň sme zabili presne ako nejaké snobské paničky... Večer sme sa rozhodli netvrdnúť doma a ísť na párty. V meste, v jednom malom podniku sa konala párty hard. Neboli sme pozvané no dostať sa dnu nebolo ťažké...

„Nie je tu veľa ľudí...“ skonštatovala Danielle, keď  sme asi päť minút stáli pri bare a dívali sme sa na takmer prázdny parket.

„Hneď som späť.“  Povedala Eleanor s úškrnom a vzdialila sa od nás... S Dan sme sedeli ticho pri poháriku coly.

„Čo to tu vidím?“ začali sa k nám približovať dvaja neznámi. Zodvihla som obočie a pozrela na Danielle. Doľahol k nám ich smiech až stáli celkom pri nás. Kde je El?

„Čo tu robia takéto dve krásky osamote?“ Danielle sa len uškrnula, no mne sa to vôbec nepáčilo. Nevyzerali byť starší, skôr mladší. Danielle sa stále len usmievala. Jeden z nich vyzeral celkom milo, ale ten druhý...

„Idete tancovať?“ pozrel na nás ten milší. Danielle prikývla. Tanečnica sa v nej nezaprie.

„A ty, kráska?“ pozrel na mňa ten druhý. Po prvé sním... v živote! Po druhé, mám Harryho a po tretie, mám Harryho! Po piatich minútach presviedčania ma vytiahli na parket. Danielle si tam užívala tanec s Thomasom (ten milší) no ja... Dávala som si pozor ako ďaleko sa držím od Lucasa. Po tanci nás pozvali na pohárik, no ja som povedala, že nepijem. Pobrala som sa preto na toaletu. Len sa chcela premaľovať. Mala som toho dosť. Eleanor sa vyparila, Danielle si ich prítomnosť užívala, no ja vôbec. Vôbec sa mi to nepáčilo. Na toalete bolo narvané, preto som sa rozhodla vyvetrať. Obišla som skupinku fajčiarov, skupinku tínedžerov až som konečne pocítila ten lahodný čerstvý vzduch. Zavolala som Eleanor. Mohla som si myslieť, nezdvíhala. Ona sa na nás normálne vykašľala! Toto jej tak ľahko neodpustím! Rozhodla som sa ísť čo najďalej od toho hluku. Ešte aj o tri ulice ďalej som počula presne každé slovo piesní. Keď už som bola dostatočne ďaleko, ostalo mi chladno a musela som sa vrátiť. Keď som sa konečne pretlačila cez dav dovnútra, prvý koho som zbadala bola Danielle. Tancovala na parkete v kruhu ľudí a zdá sa, že si to užívala. Eleanor som našla pri bare.

„Kde si bola?“ pozrela na mňa, no ja som ju takmer vôbec nevnímala. Veľa ľudí do mňa vrazilo či nadávalo alebo pripito si spievalo.

„Vonku, ale to by som sa skôr mala pýtať ja teba. Nie?“ sadla som si vedľa nej na stoličku a odpila si z jej pohára. Zanechala som tam stopy po rúži... Eleanor otočila pohár na opačnú stranu a pozrela na mňa.

„No vieš...“ niečo kecala no ja som sa skôr sústredila na hudbu, ktorú som práve počula. Bola to jedna z tých piesní, v tú noc... Ráno som sa ani neviem ako prebrala na gauči. U chalanov doma... Eleanor ležala vedľa mňa a Danielle v kresle. Potichu som si to namierila do kúpeľne. Hodila som si rýchlu sprchu a potom domov. Nasadla som do auta a vďaka poloprázdnych cestách som bola za pár minút doma. Mama už stepovala pri sporáku a otec samozrejme ako vždy na gauči. Dvojičky boli na záhrade a Martin práve schádzal zo schodov. Hneď ako ma zbadal nahodil ten škodoradostný úsmev.

„Sestrička moja, pozri čo tu pre teba mám.“ Do ruky mi dal svoj mobil. Na obrazovke svietilo veľké „Styles sukničkár“ Začala som si čítať text a čím ďalej tým viac mi bolo do plaču.

„Ako mohol?!!“ vrazila som Martinovi mobil do hrude a so slzami stekajúcimi po lícach som utekala hore.

„Ako mohol?!!“ stále som si opakovala dookola. Zaborila som hlavu do vankúša a nechala som zo seba tiecť žiaľ. Ako mohol? Prečo Harry? Ja som ti verila! Som naivná! Martin mi to vravel!

„Lucy, neplač.“ Martin vtrhol do mojej izby a pomaly kráčal k mojej posteli.

„Martin prečo?“ pozrela som na neho.  Presne toto som mohla spraviť ja včera! Dobre mi tak! Plakala som Martinovi do náručia. Pol dňa som nič iné nerobila len hľadala viac po internete. Harry a nejaká ryšavka. Viacero fotiek bolo ako sa bozkávajú či smejú. Pri každej fotke sa do mňa vlievala zlosť a smútok. Mame som to všetko vyrozprávala, no nevedela čo mi má k tomu povedať... Nasledujúci deň bol ešte horší. Už to začali vysielať dokonca aj v telke. Eleanor mi v nedeľu viac krát volala, no nemala som chuť odpovedať. Harry mi zanechal dva či tri odkazy, ani tie som si nevypočula. Už len to by mi chýbalo. Aby som sa rozprávala so zradcom! Sukničkárom! Idiotom! Debilom! Dokázala by som vymenovať celý slovník. Žiadne pozitívne slovo by sa však v ňom nenašlo. Pondelok sa mali chalani vrátiť. Pevne rozhodnutá... Pevne rozhodnutá, že to ukončím... Ráno som si to ešte na sekundu rozmyslela, ale keď som si spomenula na to čo spravil... NIE! Nesmiem! Doobeda som to doma nemohla už vydržať. Dvojičky boli doma spoločne s oboma rodičmi a Martin stále niečo potreboval. Krik, prosby a vreskot... Bolela ma z toho hlava a ešte Harry... Vzala som si mobil, Brit a prechádzala som sa po lese... Nebola to však tá najšťastnejšia voľba. Prvý krát... tu... Harry a ja.... Rozplakala som sa a sadla som si k jednému z vysokých tmavých stromov. Brit niekam odbehla a ja som bola na dne. Slzy stekali a špirála vytvárala čierne čiary po mojich lícach.

„Stop!“ povedala som si nahlas s nenávisťou v hlase. Utrela som si slzy a rozmazanú špirálu. Stačí! Povedala som si no tento krát v mysli. Postavila som sa oprášila zadok a rozhodnutá som vykročila vpred...