Random or fate?!

Part 28

„Kedy odlietame?“ zopakovala som svoju otázku a pozerala som sa priamo na Carlu.

„O dva dni.“ Povedala bez toho aby sa na mňa pozrela. Ed nahlas preglgol. Zazrela som na neho a on sa tváril, že nič. Obed prebehol v tichosti. Až na štrnganie príboru nebolo v celom dome počuť nič. Po obede som bola odprevadiť Eda na intrák a potom som šla k Ellie. Jej rodičia nemali žiadny problém s menším výletom do Londýna. Možno aj boli radi, že budú mať dom len pre seba. Keď som prišla domov, na stole ma čakal lístok a pri ňom peniaze na večeru.  Peniaze som si vzala, lístok som zahodila a pekne som odcupitala do svojej izby. Upratala som fotografie z postele, dala som ich späť do škatule a začala som si pripravovať nejaké veci na mesiac v Londýne.  Pondelok sme šli do školy, na prázdniny nám nabalili toľko učenia... Do večera som mala čo robiť, aby som stihla aspoň polovicu z toho. Nemala som čas ani na Eda.  Na druhý deň sme už odlietali. Ráno sme sa všetci stretli u nás. Varovala som ich, nech sa teplo oblečú. Londýnska zima je londýnska zima. Ellie aj Ed sa tešili ako malé deti. Let bol únavný a do toho ešte vreskot malého dieťaťa na začiatku lietadla. Čím bližšie sme boli k Londýnu, v žalúdku sa mi začali tvoriť motýliky. Presne viem čo to znamená, no nedá sa proti tomu bojovať. Bola som k nemu bližšie... Keď sme prileteli, taxíkmi sme sa odviezli pred náš dom. Bol ako keď som bola malá. Vysvietený... Cestička až ku dverám bola odhrnutá, pred dverami malý plastový sob s červeným nosom.

„Nádherné.“ Povedal Ed a objal ma. Pozerala som na dom akoby som ho videla prvý krát.

„Obrovské.“ Povedal Luke. A užasnuto hľadel na dom. Kým sa nedal dokopy s Carlou, býval najprv na intráku, potom v prenajatom byte, potom s priateľmi a nakoniec skončil pod krídlami Carle.

„Waw.“ Povedala Ellie a pohladila plastového soba. Vytiahla som kľúč spod rohožky, opatrne som ho vložila do zámky a zatočila. Otvorila som. Vôňa mi vynorila spomienky na detstvo. Vianoce, ktoré mama vždy osladila. Chcela som byť čo najtichšia, no mame neujde ani šum lístia.

„Deti!“ dovalila sa v zástere s rukami od múky. Rýchlo som ju objala. Predsa, dva roky sme sa „stretávali“ len cez skype...

„Lucy, vieš ako si mi chýbala!“ zmenila sa... Nová farba vlasov- ryšavá? Namaľované očné tiene, úsmev... Toto už nebola tá mama, utrápená, ustarostená, vyčerpaná.  

„Aj ty mne mami.“ Objala som ju a pobozkala som ju na líce.

„Sestrička moja maličká!“ Za maminým ramenom som zbadala svojho brata. Teda ak by nemal to pivo, ani by som ho nespoznala. Jeho neskrotné kučery zmizli, pehavá tvár bola čisto ak nie biela. Módne okuliare, svetrík priliehavé nohavice. Môj brat podľahol móde.

„Martin?“ začudovane som sa na neho pozrela, no skôr ako som stihla niečo povedať, jeho svalnaté ruky ma ovinuli. „Nezadus ma!“ vypáčila som sa z jeho objatia. Pobozkala som otca na líce, teda na to pod tým strniskom a nakoniec dvojičky. Nerastú len do výšky ale aj do krásy. Z nich budú riadny lámači sŕdc.

„Mami, oci, Elizabeth, Ellie moja kamarátka a Edward, Ed môj priateľ.“ Ako som vyslovila posledné dve slová, mama aj Martin ostali zarazený. Prekvapilo to aj dvojičky.

„Ty a?“ William si zdesene premeriaval Eda od hlavy až po päty.

„A Ed.“ Povedala som a chytila som ho za ruku. Mama radšej v tichu odišla do kuchyne po nejaké koláče. Otec sa vyvalil na sedačku, Martin s pivom v ruke prepínal programy a ostatný sme bez slova sledovali situáciu.

„Ako ide škola?“ pozrel na mňa otec. Nezaujímalo ho to, len aby nebolo ticho.

„Ujde, pôjdem praxovať do nemocnice.“ Po tom ako som vyslovila nemocnica, otec prestal reagovať. V tichosti, pri občasných záchvatoch smiechu sme sledovali televíziu. Na obed sme mali nejaký experiment, ktorý chutil fantasticky. Chýbalo mi toto teplé stravovanie.