Random or fate?!

Part 20

Zase sa opakujem, "Votes and Comments please" :D 

„Miláčik, naozaj sa nič nedeje?“ hladil ma rukou po chrbte. So slzami v očiach som na neho pozrela.

„Harry...“ Neprestajne ma hladil po chrbte a snažil sa utierať slzy, ktoré mi stekali po lícach.

„Harry, je toho na mňa priveľa.“ Povedala som a fňukla som. Harry súhlasne pokyvkal hlavou.

„Chápem ťa.“ Povedal a cítila som v jeho hlase, mierne pochopenie.

„Naozaj? Ako?! Veď žiješ úžasný život! Si star Harry. Máš úžasnú rodinu, sestru, priateľov.“

„Mám toho veľa... hmotne... ale kým som nestretol teba, nevedel som čo je ozajstná láska. Vieš kým som bol malý... teda... pred X Factorom, takmer nikto nevedel že som. Mal som aj vtedy priateľov, tých skutočných. Lenže po X Factore... akoby som na nich zabudol... Nestretával som sa s nimi a už som mal len chalanov. Louis mi bol ako brat, ktorého som nikdy nemal. Preto vznikli tie dohady, že sme teplí... Odišiel som zo školy a hneď som sa stal známym... Nie vždy je to jednoduché...“ hovoril... vedel čo vraví... Neboli to len výmysly. Verím mu, že to mal ťažké...

„Môžem ťa objať?“ pozrela som na neho. Bral to ako samozrejmosť, obmotal svoje ruky okolo mňa a silno si ma pritiahol k telu. Oprela som si čelo o jeho rameno a vdychovala som jeho vôňu. Nikdy o neho nechcem prísť.

„Miluješ ma?“ pozrela som mu do očí. V tých zelených očiach blikali iskričky.

„Jasné, že ťa milujem, čo je to otázku?“ pozrel na mňa nechápavo.

„Len som to chcela počuť.“ Povedala som a oprela som sa o jeho hruď. Pobozkal ma do vlasov, hladil ma po chrbte, bola to pre mňa ako uspávanka. Zaspala som. Ráno som sa zobudila prikrytá v Harryho náručí. Sladko odfukoval. Bol taký nádherný. Kučery mu padali do tváre a niektoré a šteklili na krku. Pootvoril ústa a vyfúkol. Pery znova spojil, mierne sa usmial a spal ďalej. Vypáčila som sa z jeho objatia a potichu som šla do kúpeľne. Dvojičky práve vychádzali z izby, Martin bežal na autobus, mama už bola v kuchyni a ocko... Pískanie kolies nášho auta bolo počuť na kilometre ďaleko. V kúpeľni som sa dala ako tak do poriadku a keď som sa vrátila do izby, Harry ešte stále spal. Nechcela som ho budiť. Jemne som ho pobozkala na pery, vzala som si tašku a bežala so do školy...

Z Harryho pohľadu...

„Lucy?“ so zatvorenými očami som sa snažil nahmatať jej telo. Keď som otvoril oči, nebola tam. Nechápavo som sa poobzeral po izbe, no nikde nikoho. Obliekol som si rifle, tričko a zišiel som dole. V celom dome bolo nezvyčajné ticho. V kuchyni boli na stole rozbabraná dvoje raňajky. Predpokladám dvojičky. Jedna nedopitá káva, na pohári odtlačky rúžu. Lucyina mama. Nedotknutý čaj a chlieb, to takto bude Lucy. Určite šla  do školy... Vytiahol som mobil a snažil som sa jej dovolať, no mala odkazovú schránku. Vybehol som ešte raz do je izby, vzal som si kľúče od domu a odišiel som... Cesta mi netrvala dlho. Predsa, čas keď sú všetci v práci. Otvoril som dvere... Skoro som odpadol! Vidno, že som nebol pár dní doma. Po celej obývačke obaly od chipsov, pizza, pepsi, čína... Ten Niall je ale nenažraný.

„Chalani!“ zakričal som čo najhlasnejšie. Nikto sa neozval. Tak ešte raz.

„Chalani!“ Počkal som a začul som jemný šum. Zrazu zívnutie a následný rachot.

„Musíš kričať?“ prudko som sa strhol. Za mnou, pod kopou škatúľ a nechcem ešte vedieť čoho bol Niall.

„Prečo si z domu spravil svinčík???“ pozrel som na neho. Práve si odhryzol z pizze, nečudoval by som sa ak by na nej rástli hríby... alebo pleseň!

„Chlapská párty. Aj teba sme chceli zavolať, no mysleli sme, že s Luc ti je lepšie.“ Chvíľu som tomu nemohol uveriť, že ma nezavolali na párty, no mali pravdu. S Lucy mi bolo lepšie...

„Uprac to tu!“ povedal som a šiel som do svojej izby. Aspoň v nej bol poriadok. Celý deň som strávil nad počítačom. Potreboval som niečo kúpiť Lucy. Originálne, pekné... Nič mi nenapadá! Hodil som notebook na posteľ a vytiahol som mobil. Posledná možnosť. Emily... Zavolal som jej no presne ako Lucy, odkazová schránka. Položil som mobil na stôl a oprel sa do kresla.

„Píp!“ prišla správa.

Emily: Čo si chcel? Som v škole. V sekunde som začal odpisovať. Dohodli sme sa na večer. V meste. Pomôže mi! Bože môj záchranca.

Ja: Strašne moc ti ďakujem, posielam pusinky. Keď som tú správu poslal, trochu som oľutoval tie pusinky...

Z pohľadu Lucy...

Sedela som na chémii a Emily vo vedľajšej lavici. Keďže učiteľov výklad bol nezaujímavý, väčšina ho ignorovala. Emily bola jedna z nich. Práve niekomu písala sms a šťastne sa pri tom usmievala. Niekto šťastný... Vytiahla som mobil, no hneď som na to doplatila. Učiteľ ma zbadal a vzal mi ho. Prečo len ja mám takéto šťastie! Do konca vyučovania, ostal v kabinete. Po poslednom zvonení som si hneď šla poň. Učiteľ ma už čakal.

„Prepáčte, naozaj sa to už nezopakuje.“ Povedala som a čakala kým mi vráti mobil. Len pokyvkal hlavou, vrátil mi mobil a už len čakal kedy vypracem miestnosť. Po škole som si to zamierila do bufetu, potom na ihrisko a večer s Louisom do mesta.

„Loui!“ objala som ho, keď sme sa stretli pred ich domom.

„Harry tu nie je, tak rýchlo.“ Povedal a otvoril dvere na aute. Prikývla som, sadla som si a potom so už počúvala, tie Louisove nezmyselné myšlienky. Keď sme konečne zastavili pred centrom, upozornil ma na paparazzov.

„Chápem.“ Povedala som na koniec jeho pokynov. Z veľkej športovej tašky som si vybrala mobil, peňaženku a vyšli sme z auta. Pár dievčat si vypýtalo podpis, fotku a pýtalo sa na Harryho a Eleanor. S obavami, že nestihneme obchody sme sa rýchlo predrali dnu. Prvá cesta bola do zlatníctva.

„Toto?“ ukázal Louis na malý prívesok v tvare srdca s veľkým červeným kameňom.

„A čo toto?“ do ruky som vzala retiazku. Jednoduchú, s príveskom srdca, kotvy a štvorlístka.

„Ten je úžasný, beriem!“ povedal, podal ho predavačke, tá ho pečlivo zabalila, Loui zaplatil a šli sme pohľadať niečo pre Harryho.

„Louis ja vôbec netuším.“ Povedala som ja sadla som si na lavičku.

„Cappucino?“ pozrel na mňa. Prikývla som. Dal mi do ruky, mierne horúci pohár. Odpila som si a ďalej som si lámala hlavu nad tým, čo mám dať Harrymu.

„Čo tak spoločnú fotku?“ pozrel na mňa. Nie je to zlý nápad, no taký otrepaný. Sú to prvá Vianoce, to chce niečo originálne.

„Hrnček s fotkami?“ pokývala som hlavu.

„Tričko s fotkou?“ pokývala som hlavou.

„Podušku s fotkou?“

„Louis, keby som chcela takéto trafené nápady, vezmem dvojičky!“ povedala som a zazrela som na neho.

„Tak poď so mnou..“ povedal a postavil sa. Nasledovala som ho... Tak to som zvedavá...