Random or fate?!

Part 19

Tak tu je ďalšia časť... Nechce sa mi dookola písať "votes and comment please" :D 

„No, vieš...myslel som si.“

„Ty prosím ťa nemysli a radšej spi!“ povedala som a už som sa znova ponorila do toho úžasného sna... O dve hodiny som sa zobudila. Sama...

„Harry?“ povedala som s preľaknutým výrazom na tvári.

„Harry?“ zopakovala som. Nič... Rýchlo som zo seba zhodila paplón a bežala som dole. Martin sa spoločne s Harrym vyvaľoval na sedačke a ako starí kamaráti sledovali futbal. Musela som sa oprieť o zábradlie, inak by som asi odpadla. Ešte pred niekoľkými hodinami by ho Martin vyhodil aj cez zatvorené okno. A teraz? Neverím vlastným očiam. Spoločne sedia pred telkou, sledujú futbal, jedia z jednej misky...

„Góóóól!“ mužský krik mi opantal ušné bubienky. Práve vystrelili so sedačky a objali sa. Keby som to práve nevidela na vlastné oči, neverím... Oni sa objali?!!

„Ehm...“ musela som zasiahnuť...

„Lucy! Vyhrávame!“ vystrelil Martin smerom ku mne. Dal mi pusu na líce, obišiel a vzal si pivo, ktoré bolo položené na linke. Hm? To iba ja som taká nechápavá?

„Prepáč, že som ťa nezobudil, no tak krásne si spala.“ Povedal Harry a nežne ma pobozkal. On je taký úžasný... Niekedy si myslím, že nie som hodná s ním chodiť. Veď predsa... Harry je slávny, úžasný, krásny... a ja? Modrooký rebel, ktorý žije len pre futbal... to že sme sa stretli je možno náhoda? Alebo osud? Na chvíľu som si k ním sadla, no potom prišla mama a ja som jej musela pomôcť s večeroobedom. Potichu som krájala cibuľu a slzy mi stiekla po líci. Zväčša za to môže tá cibuľa, ale premýšľala som... Harry sedel v obývačke a tváril sa šťastne. Keď je on taký šťastný... prečo ja nie? Teraz je jedna z tých chvíľ, keď si upratujem myšlienky  a narazím na jednu, na ktorú sa snažím zabudnúť. Niall a ten bozk. Prečo som to Harrymu nedokázala povedať? Nechcela som mu zlomiť srdce? Takto však neoklamem samu seba... Nič necítim k Niallovi. Teda, už nie... Po bozku som zmiešané pocity, no Harry je iný. Milujem ho a nič sa na tom nemení.

„Je ti niečo?“ pozrel na mňa mama, keď som s uslzenými očami hádzala cibuľu do hrnca.

„Nie to tá cibuľa.“ Usmiala som sa. Nerada som klamala mame... Vždy sme spolu držali a nikdy som jej nič nezatajila. Odkedy však mama po materskej šla do práce, nemá na nič čas, stále vrieska, je podráždená a bojím sa jej povedať svoje bôle. V tichosti som postupovala podľa receptu a tvárila som sa, že všetko je tak ako má byť.

„Zlatko, pomôžem?“ Harry ma chytil za pás a pobozkal na líce. Práve som miešala tú experimentálnu polievku.

„Nie netreba.“ Povedala som a stále som miešala. Ani som sa na neho nepozrela.

„Deje sa niečo?“ otočil ma k sebe. Nemohla som sa ani brániť. Je o dosť silnejší než ja...

„Nie.“ Povedala som a chcela som sa otočiť, no Harry ma nepustil.

„Naozaj?“ skúmavo sa mi pozeral priamo do očí. Jeho prenikavý zelený pohľad ma prudko pichal pri srdci.

„Naozaj!“ povedala som čo najpresvedčivejšie a aby nerozvíjal túto tému ďalej, pobozkala som ho. Harry to prial akože mu vravím pravdu a šiel späť do obývačky. V kuchyni som ostala sama. Keď som konečne dovarila, už som ani nebola hladná. Prestrela som na stôl a kým všetci večerali, ja som šla na záhradu. Vonku bol už napadaný sneh a mrzlo. Šla som skontrolovať Brit. Schúlená v klbku, spala vo svojom pelechu. Aspoň ona je bez starostí. Vrecko na kabáte mi začalo nápadne vibrovať. So skrehnutými prstami som sa snažila priať hovor. Keď sa mi to konečne podarilo, priložila som si slúchadlo k uchu.

„Lucy, Lucy! Ahoj! Si tam?? “ Ten  hlas bol taký prenikavý... toto mohol byť iba jediný človek na svete. Loui.

„Áno, Loui, tu. Čo by si chcel?“ sadla som si na zamrznutú stoličku.

„No.. potreboval by som radu... teda... ak chápeš ako to myslím...“ tieto Louisove nezmyselné telefonáty... Jasné, že nerozumiem, keď povie, že potrebuje radu a nič viac... A že je z nich najstarší...

„Priblíž mi to.“ Povedala som a pomrvila som sa na svojom zamrznutom zadku.

„Potrebujem, vybrať darček pre Eleanor.“

„Aha. Jasné, no ty na oplátku pomôžeš mne.“ Povedala som. Tak toto mi prišlo vhod. Už dlhšie premýšľam čo kúpim Harrymu.

„Dobre, tak sa stretneme zajtra u nás.“ Povedal Louis

„Ok.“ Súhlasila som a zložila som. Konečne som sa postavila zo stoličky. Myslím, že to bude maximálne zápal močových ciest... Šla som dnu, rovno som sa posadila ku krbu a celý večer som počúvala ako mama vraví Harrymu tie trápne príhody z môjho detstva. Harry sa na tom mimoriadne dobre zabával.

„Mami!“ mierne som zvýšila hlas, keď mu začala ukazovať moje fotografie... Vytrhla som jej album a silno som si ho pritisla k telu. Nie že by ma Harry už nevidel nahú, no toto sú fotografie, na ktoré nie som veľmi pyšná... tie fotografie ukazujú, aký sú moji rodičia blázni, keď ma fotia ešte aj vo vaničke keď som mala takmer pol roka...

„Miláčik, ale no tak...“ povedal a vzal mi album.

„Ak si to budeš prezerať, nebudem sa s tebou rozprávať!“ povedala som a odišla som do svojej izby. Nezabudla som za sebou tresknúť dverami. Sadla som si na posteľ a vložila tvár do dlaní. O chvíľu som počula ako sa otvorili dvere a presne som vedela, že Harry kráča smerom ku mne.

„Miláčik, naozaj sa nič nedeje?“ hladil ma rukou po chrbte. So slzami v očiach som na neho pozrela.

„Harry...“