Random or fate?!

Part 18

Ak v tejto časti nebude aspoň jeden comment, prestanem pridávať ďalšie časti... 

O pár týždňov....

„Vianoce... už o dva týždne?!“ prezerala som si kalendár na mojom písacom stole. Rýchlo som sa začala prehrabovať v kabelke a hľadať peňaženku. Keď som ju otvorila, zívala prázdnotou. Ešte že zajtra dostanem vreckové a o pár dní mi na účte pribudne trénerský plat. Celkom sa nám darí. Teda deckám. Za posledný mesiac sme vyhrali všetky zápasy. Sú naozaj šikovné.

„Lucy! Lucy!“ mamin hlas sa vznášal po celom dome.

„Áno mami! Idem!“ odkričala som naspäť.  Postavila som sa z kresla a bežala dole. Hluk práčky a do toho ešte aj sušička... Ten hluk, raz ma to zabije.

„Lucy, návšteva.“ Povedala s úškrnom a poslala ma na chodbu. V strede chodby stál Harry. Bol mi otočený chrbtom a zjavne ma nepočul prichádzať. To sa čudujem, lebo dupem ako kôň. Rozbehla som sa a hodila som sa mu na chrbát.

„Miláčik!“ povedala som a zasypala som ho bozkami na líce a potom na krk.

„Aj ja ťa milujem.“ Povedal a skladal ma na zem. Silno som si ho pritiahla k telu a pobozkala som ho. Harry sa ma nechcel vzdať ani po tom, čo ho nejaké šialené fanúšičky skoro zabili na ulici. Ešte viac ma to nabudilo a prinútilo dostať zo seba všetko čo k nemu cítim. Nie sme spolu dennodenne, no sme spolu často.

„Čo tu robíš?“ Viedla som ho cez obývačku do svojej izby.

„Nemohol som bez teba vydržať.“ Povedal s úsmevom a pobozkal ma na líce. V izbe sme sa zvalili na posteľ a...

„Luc, inak mám ťa pozvať na silvestrovskú párty.“ Povedal len tak mimochodom.

„A kto?“ zodvihla som sa z jeho hrude pozrel som na neho.

„Niall a Ed. Vymysleli to predvčerom. Bol to len nápad do vzduchu no Ed hneď začal plánovať veci a samozrejme pán Horan ho v tom podporuje.“ Povedal otrávene.

„Jasné, spravím si v diári miesto.“ Zasmiala som sa a spať som si ľahla na jeho hruď. Čas plynul a moje viečka začínali byť ťažšie  a ťažšie a nakoniec som zaspala.

„Miláčik, vstávaj.“ Harry ma hladil po vlasoch a tichým hláskom mi šepkal do ucha. Pocítila som jeho pery na svojich vlasoch, potom na krku, na líci a nakoniec na perách. Zľahka som sa usmiala.

„Dobré ránko.“ Pohladil ma končekmi prstov po líci. Pomaly som otvorila oči a prvý pohľad bol na vysmiateho Harryho. Jeho nádherné biele zúbky a pery, ktoré chcem do konca života bozkávať. Ruky som si obmotala okolo jeho krku a pobozkala som ho.

„Bré ránko.“ Usmiala som sa a posadila som sa.

„Ako si sa vyspala?“ pozrel na mňa. V tom som si uvedomila,  že som asi celú noc spala s hlavou položenou na jeho hrudi. Ale ak by mu to vadilo, tak ma odstrčí...

„Úžasne miláčik.“ Zasmiala som sa a vtisla som mu ešte jeden bozk. Chvíľu sme ešte ležali v posteli ,no keď sa začalo v kuchyni hrmotať hrncami zišli sme  dole. Mama už pobehovala medzi kuchyňou a obývačkou, otec znova sedel za počítačom, dvojičky sedeli pred nedeľnými rozprávkami a Martin práve schádzal po schodoch. Dovalil sa do kuchyne tesne za nami.

„Hej, čo to tu toto?“ pozrel na nás. Práve som stála pred chladničkou a Harry pri mne.

„Nerob scény...“ povedala som a zavrela chladničku. S plným náručím jedla som sadla za stôl. Harry sa cítil nesvoj. Veď sa mu ani nečudujem... Martin vniesol do kuchyne napätie. Harry si uvedomoval, že z Martinovej strany je v dome nevítaný. Martin však tento dom nevlastní.

„Dáš si?“ pozrela som na neho a do misky som si sypala cereálie.

„Nie ďakujem.“ Slušne mi odpovedal? Chce spraviť dojem?

„Tak?“ ukázala som na chlieb a nejakú šunku či niečo podobné. Pokrútil hlavou.

„Mám ťa nakŕmiť?“ položila som pred neho tanier s chlebom. Čakal kým som začala jesť cereálie a až vtedy sa zahryzol do toho chleba. Martin ho celý čas prebodával pohľadom. Keď sme dojedli, šli sme za otcom do obývačky. Sedel pred počítačom a zízal doň.

„Ahoj ocko.“ Povedal som a dala som mu pusu na líce.

„Ahoj.“ Zodvihol hlavu a pozrel na Harryho. „Ahoj Harry, rád ťa znova vidím!“ postavil sa a potriasol mu rukou. Mlčky sme tam sedeli, no keď prišli dvojičky....

„Harry! Harry! Harry!“ začali sa po ňom váľať a takmer ho pridusili.

„Harry, prídeš na náš zápas?“ pozrel na neho William.

„To musí povedať tréner.“ Usmial sa na mňa. Zatvárila som sa, že nad tým premýšľam.

„No...“ dvojičky začali prosíkať. „Jasné, že áno.“ Dala som mu rýchli bozk. Otec medzi tým odišiel do kancelárie, mama stále postávala pri sporáku a Martin... akoby chcel Harryho vypudiť z domu svojou prítomnosťou.

„Obed deti.“ Mama prišla do obývačky s varechou a v tej typickej zástere. Dvojičky ako na povel sedeli za stolom, s Harrym sme ich tesne nasledovali a Martin prišiel posledný. Mali sme, no zase nejaký ten mamin experiment. No bolo to vcelku slušné... Po obede sme vzali spoločne s Harrym dvojičky do mesta. Nie Harryho Martin vypudil z domu, ale mňa. Už som sa nemohla ďalej pozerať na to ako na neho Martin zazerá. Chlapec si bude musieť zvyknúť... Chcela som pokúpiť nejaké veci už na Vianoce. Dvojičky zavliekli Harryho do hračkárstva. No a Harry nevie povedať „NIE!“ kúpil im čo si povedali. Domov sme sa preto vracali s plným kufrom. Doma nás na stole čakal odkaz.

Šli sme s ockom ku starkým. Zajtra sa vrátime. Perfektné... povedala som si v duchu a pokrútila som hlavou. Dnes som chcela konečne stráviť romantický večer so svojím priateľom, no znova to nebude možné.

„Musím strážiť dvojičky, tak inokedy.“ Povedala som a pobozkala Harryho.

„Pomôžem ti.“ Povedal a začal odnášať tašky z chodby. Dvojičky som nahnala osprchovať sa. Keď si rozbalili všetky legá a hračky, ktoré im Hazza kúpil, mohli ísť konečne spať. Okolo desiatej sme s Harrym klesli na gauč a tam sme ja zaspali.  Zasa... Z romantickej večere nebolo nič. Menej romantickejšie ako zaspávanie bolo to prebudenie.

„Vstávajte! Practe sa z toho gauča!“ Martinov hrubý hlas sa ozýval celým domom. Pomaly som otvorila oči, s dúfaním, že to je zlý sen. No nie. Ten kretén vrieskal na celý dom, stál pred nami a snažil sa byť dôležitý.

„Upokoj sa!“ povedala som a vstala som zo sedačky. Harry preľaknutý, robil to čo ja. Vstal a kráčal za mnou do mojej izby.

„Áno presne, tak patrí na psychiatriu.“ Povedala som a otvárala dvere na izbe.

„Nie, mám pocit, že ma neznáša.“

„Nevieš, že nie každý ťa musí milovať?“ Hodila som sa späť na posteľ a zavrela oči.

„No, vieš...myslel som si.“

„Ty prosím ťa nemysli a radšej spi!“ povedala som a už som sa znova ponorila do toho úžasného sna...