Z pohľadu Lucy...
Dnes je to tretí deň... Emily ma okrem výletu na ihrisko, nikam nechcela vziať. Mobil som mala rozbitý ešte v L.A. Nemohla som zavolať ani Zaynovi, aby mi priniesol nejaký svoj, lebo som nevedela jeho číslo.
„Chytaj!“ Emily mi hodila svoj mobil.
„Ty si ma nepočúvala? Už pol hodinu ti tu vravím, že nemám na nich číslo.“
„Nevidíš koho meno tam svieti?“ pozrela som na displej. Harry? Ako? Ako môže? „Celý deň! Celý boží deň! Ty mi píliš uši, že sa nudíš, súry mi termín na odovzdanie troch prác, Kevin potrebuje pomôcť, mama mi stále nadáva, on mi celý deň vyvoláva... Lucy zdvihni to!“ pozrela som ešte raz na zvoniaci mobil.
„Emily! Emily! Haló? Je u teba Lucy! Prosím povedz, že áno! Si moja posledná záchrana! Prosím!“
„Harry, som to ja.“ Povedala som potichu.
„Lucy prosím nechaj ma ti to vysvetliť!“ Začal rýchlo rozprávať. Ak by som mu mala veriť...
„Harry nechcem už počuť ani slovo!“ povedala som drsne.
„Lucy, počúvaj ma! Prosím! Prídem po teba. Porozprávame sa. Prosím daj mi ešte šancu...“
„Harry, mal si ich už veľa, no chcem si ťa vypočuť. O hodinu u Emily.“
„O hodinu, nemôžem povedať, že sa teším, lebo toto je bude ten najhorší rozhovor...“ zložila som, nemohla som ho už ďalej počúvať... Slzy mi začali vytekať z očí.
„Prosím ťa neplač! Choď sa obliecť.“ Vyhnala ma z kresla.
„Emily?“
„Bodyguarda ti robiť nebudem!“ povedala a hodila mi tričko. Obliekla som si ho.
„Nie, len som chcela...“
„Miluješ ho?“ pozrela na mňa a podávala mi béžové rifle.
„To je to najhoršie. Milujem.“ Povedala som a obliekla si rifle.
„Tak mu to povedz! Povedz mu ako ťa raní! Daj mu už konečne najavo tú obrovskú lásku!“ objala ma. „A neplač už!“ utrela mi slzu. Potom ma nechala v kúpeľni upraviť sa a nakoniec sme skončili v obývačke na sedačke. Zvonček zazvonil. Čas prišiel... Obula som si čižmy, obliekla bundu a na hlavu som si dala čiapku. Emily otvorila dvere a ubezpečila sa, že sa nezabijeme skôr ako si sadneme do auta. Keď Harry naštartoval, nastalo hrobové ticho. Harry len mlčky šoféroval a ja som bez slov hľadela na cestu pred nami.
„Lucy, prosím. Môžem ti to vysvetliť?“ Pozrel na mňa a zastal pred malou kaviarňou v neveľkej štvrti.
„Harry, vypočujem si ťa, no nesľubujem ti, že...“
„Lucy, prosím.“ Prikývla som. Sedeli sme v aute, na parkovisku pred kaviarňou a počúvala som slovo za slovom. Hltala som to čo mi vravel. Znelo to tak pravdivo.
„Lucy, prosím povedz mi, že si nemyslíš, že by som ťa dokázal podviesť. Som rád, že ťa mám späť a ver mi, nikdy, ale že nikdy by som ťa nepodviedol.“ Povedal a chytil mi ruku.
„Harry možno sme sa urýchlili.“ Povedala som a pozrela na Harryho.
„Lucy, nechceš sa rozísť? Povedz, že nie...“ pozeral na mňa s tvárou zúfalstva.
„Nie, len... mali by sme spomaliť. To s tým domom, bolo to rýchle. Ani jeden nebol pripravený na spoločnú domácnosť. Harry mali by sme všetko vrátiť do starých koľají. Ja budem v L.A učiť sa pri lampičke hlboko do noci a ty budeš tu spoločne s chalanmi chodiť na párty, leňošiť do obeda v posteli a tvrdo skúšať.“ Povedala som a sklonila som tvár.
YOU ARE READING
Random or fate?!
FanfictionStretnúť človeka, ktorého milujete nie je jednoduché... Lucy Moore sa to podarilo, no podarilo sa jej ho aj stratiť... Jediná otázka čo jej po celý čas udiera v mysli je: "Náhoda či osud?"
