Random or fate?!

Part 51

Naložili sme všetky do Range Rovera a šli rovno do nášho domčeka.

„Zajtra sme pozvaní do jednej zo show...“                                                                           

„Kto?“

„Všetci, my dvaja, Louis s El aj s malým, Liam so Sophiou, Zayn s Perrie a Niall.“ Prekvapene som pozrela na Harryho. Ten s kamennou tvárou šoféroval.

„A?“

„Pôjdeme?“

„Chceš, aby sme šli?“

„Bolo by načase oznámiť, že z nás bude rodina.“

„Naozaj?“ pred nejakým časom mi to nechcel povedať ani Emily a chalanom.

„Luc, chcem aby všetci vedeli, že patríme k sebe.“ Usmial sa. Konečne! Zajasala som vo vnútri.

„Harry vieš, že ťa milujem.“ Pohladila som ho po ruke. Keď sme prišli domov, prvé na čo mi padli oči bolo asi dvadsať tašiek v našej obývačke.

„Harry čo to preboha je?“ oblečenie od dojčaťa asi do dvoch rokov.

„Mama poslala...“ hodil sa na sedačku a zapol telku. Pomaly som začala preberať vecičky. Boli naozaj chutné.

„Musím sa jej poďakovať, požičiaš mi mobil?“ bez slova mi ho podal, zavrela som sa v kúpeľni a telefonovala vyše hodiny. Okolo desiatej som si šla ľahnúť. Bola som uťahaná a unavená.

„Zlatko, vstávaj.“ Harryho sladký hlas ma prebudil z tej nočnej mory. Otvorila som oči. Harry sa nado mnou skláňal s úsmevom od ucha k uchu. „O pol hodinu máme byť v centre...“ rýchlo som vystrelila do kúpeľne. Obliekla som si Skinny jeans, trochu voľné tričko, upravila som si vlasy, namaľovala som sa a rýchlo bežala za Hazzom do auta.

„Nemusíš sa báť.“ Usmial sa Harry a pohladil po kolene. Len som sa usmiala a ako mi skrúcalo žalúdok, radšej som neodpovedala. Louis, Eleanor a ostatný už stály pred budovou.

„Ahojte.“ Letmo som každého objala a potom sme vstúpili dnu. Boli sme v live show.

„Znova sme tu s celebritami tohto týždňa. Je tu celé zastúpenie One Direction a ich polovičky.“ Usmiala sa do kamery a potom na nás. Redaktorka meno Rachel kládla otázky na telo. Najprv si vzala na mušku Liama a Sophiu, potom sa rozplývala nad Tomom, Zaynovi a Perrie poblahoželala už k dávnym zásnubám, Nialla ponúkla jedlom a nakoniec začala spovedať mňa a Harryho.

„Lucy naša kamera si všimla, že akosi často navštevuješ obchody s detskými vecami.“ Ukázala pár fotiek ako som bola s Harrym a potom ak osom v L.A vyberala kočík. „Netajíte nám niečo?“ usmiala sa na nás. Pozrela som na Harryho, ten prikývol a dal sa do reči.

„Mohol by som neodpovedať a povedať čo sa nám staráte do súkromia, ale ja budem ústretový a aj tak by vám to bolo čoskoro jasné. Ja a Lucy budeme rodičia.“ Usmiala som sa do kamery, ktorá mi práve zameriavala tvár.

„Tak to gratulujeme.“ Podala nám ruky a letmo pobozkala na obe líca. „A viete už čo to bude?“ spýtala sa hneď ako sme sa posadili.

„Na to je ešte priskoro.“ Usmiala som sa.

„Dúfame, že o tom budeme vedieť ako prvý.“ Zasmiala sa Rachel. Naše pôsobenie ukončil Tomov plač. Všetci sme sa po skončení rozišli a každý šiel vlastnou cestou. Nemala som chuť nejak extrémne komunikovať. Oprela som si hlavu o sklo a celou cestou som bola ticho.

„Lucy niečo sa stalo?“ Harry mi priniesol obed na gauč.

„Nie.“ Tanier som položila na stôl.

„Nebudeš?“

„Nemám chuť.“ Oprela som sa a ďalej sledovala telku.

„Nie je ti zle? Alebo niečo také? Nebolí ťa brucho?“

„Harry, naozaj. Len nemám extrémne dobrú náladu.“ Vypla som telku, vstala a odišla hore. Ľahla som si do postele a čumela na béžovú stenu pred sebou.

„Lucy, niečo sa deje... Prosím, povedz mi ak je niečo zlé, ak som niečo urobil alebo...“

„Nie Harry, ty si ten najúžasnejší.“ Usmiala som sa a pobozkala ho. „Som len unavená.“

„Tak si pospi a ja si ľahnem k tebe, aby som vedel, že si ty aj naše maličké vporiadku.“ Prikryl ma na ľahol si vedľa mňa. Naozaj som od únavy zaspala...

Nasledujúce mesiace boli naozaj ťažké. Veľa vecí sa začalo tehotenstvom v mojom živote meniť. Začalo sa to zmenou môjho tela. Už to neboli tie dokonalé krivky. Začala som sa zväčšovať, no Harry mi stále tvrdil, že som krásna aj keď som vedela, že to tak nie je. Moje nálady sa rázne menili. Niekedy by som Harryho vyhodila aj cez okno, inokedy som bez neho nemohla vydržať čo i len minútu.  Harry bol v poslednom čase zavalený prácou a ja som doma sedela pred telkou a pojedala čokoládu. Eleanor s Danielle mi deň čo deň nosili nejaké oblečenie pre maličké. Mama s otcom vyberali staré dupačky po dvojičkách a Anne mi volala keď nie každú hodinu.

„Paul, prosím.“ Ukázala som na ten dav predo mnou. Paul mi spravil bezpečný koridor, aby som sa bez ujmy na zdravý presunula ku vchodu do nemocnice. Dnes som mala ďalšiu prehliadku, na ktorú som ako vždy šla sama. Zväčša s tehotnými ženami chodia ich partneri, no ten môj bol práve teraz niekde v lietadle nad tichým oceánom smer Severná Amerika. Kým som čakala v čakárni, prezerala som si nejaké zariadenie do izby pre malé.

„Môžete ísť, doktorka vás už čaká.“ Položila som katalóg na stoličku a vošla dnu.

„Tak ako sa má naša budúca mamička?“ doktorka bola ako vždy vysmiata. No mne až tak do smiechu nebolo.

„Ujde to.“ Odpovedala som sucho.

„Vidím, že tehotenské nálady vás neobišli.“ Ak by si tú poznámku odpustila, nič by sa jej nestalo...

„Chcete vedieť čo to bude?“ pozerala som na monitor, akoby to nebolo jasné. Napriek tomu som prikývla.

„Dievčatko.“ Usmiala sa. Na monitore mi ukázala hlavičku, ručičky, nožičky, popriala mi šťastie a nechala ma ísť. V Londýne sa ani cez leto neoteplilo a už znova tu bola zima. November vitaj... Naša maličká má prísť na svet už o mesiac. Decembre... Chúďa, do tej zimy... Paul ma bezpečne dostal do auta a potom zaviezol domov.

„Lucy ak niečo budeš potrebovať...“

„Áno zavolám.“ Zamávala som mu a zavrela dvere. Čakalo ma veľa práce. Detská izba už bola vymaľovaná, nábytok postavaný...

„Lucy, len volám, že sme už pristáli. Milujem ťa.“ Harry rozprával prirýchlo, preto som mu dobre nerozumela.

„Harry budeme mať dievčatko.“ Povedala so skôr ako zložil.

„Dievčatko? Lucy naozaj vás milujem, ale teraz už musím ísť...“ zložil... 

Dúfam, že sa vám to aspoň trochu páči. :) naozaj ďakujem tým  čo to čítajú :) I love you :*