Random or fate?!

Part 37

Keď som nastúpila do autobusu, oprela som hlavu o okno a nechala som sa odviesť až na konečnú stanicu...

O dva týždne...

„Jackonson! Na operačku! Rýchlo!“ sestrička sa stresujúco dovalila do ambulancie. Posledný pacient z čakárne ležal vyzlečený na stole a Jackonson mu ohmatával koleno. V momente vyštartoval a kývol mi, aby som to tu ukončila. Predbežná diagnóza... plicektómia... Dala som mu papiere a zamkla ambulanciu. Už vyše týždňa som tu sama. Všetci z mojej skupiny to vzdali. Jedine ja som sa rozhodla tvrdohlavo čeliť Jackonsonovým narážkam. Keďže toto  bol posledný deň praxe, a keďže Jackonson bol privolaný na operáciu, prečo ho neukončiť skôr?! V šatni som sa prezliekla do civilu, na recepcii odovzdala kľúče od ambulancie a s úsmevom som opustila nemocnicu. Na hlavu som si dala prilbu a na mojej nádhernej motorke som šla domov. Carla sa pred týždňom vrátila. Opálená, aj pochybujem, že tam vlastne niečo robila... Luke si našiel lepšiu prácu a ja som momentálne pohádaná s mojou polovičkou v Londýne.

„Lucy, volal mi Harry.“ Oznámila Carla len čo som odložila kľúče na vešiak.

„A?“ prečo nevolal mne?!  

„Pýtal sa na teba, ako žiješ a vravel, že možno sa cez víkend zastaví.“ ČO?!

„Úžasné...“ zanôtila som jej do ucha, keď som prechádzala okolo nej do kúpeľne.

„Ty sa netešíš?“ oprela sa o zárubňu dverí a ruky si založila na prsiach.

„Ak si nepamätáš v akom stave som prišla pred dvoma týždňami z Londýna a k tomu, volal tebe a vravel tebe, že sa zastaví, nie mne. V podstate ani nemusím byť doma... Nie?“ znova som sa vyhla jej pohľadu a odišla som do izby. Chcela som si niečo naplánovať na víkend, no Ellie ma ako celý mesiac znova ignorovala. Ed odišiel späť do Kanady a nikto iný nemá záujem stráviť víkend so mnou. Niekto mi zaklopal na dvere.

„Carla ak mi chceš dohovárať, tak vypadni!“ položila som kôpku učebníc na druhý koniec stola.

„Nie to som ja.“ Luke mierne pootvoril dvere.

„Vyslala ťa Carla?“

„Nie, nie je doma.“ Vošiel, no pre istotu zavrel dvere.

„Čo by si si želal ty môj potencionálny strýko?“ zasmiala som sa a hodila som nejaké študijné knihy na posteľ.

„Ako bolo v nemocnici?“ nadhodil po chvíli ticha.

„Ako keby ťa to zaujímalo...“ pár kníh mi ešte chýbalo....

„Lucy chcel som... teda vieš, že Carlu milujem, no a bolo by na čase...“

„Ó bože, ukáž ten prsteň!“ hodila som doňho vankúš so širokým úsmevom.

„No veď to som chcel... nijaký nemám!“ povedal sklesnuto.

„A s čím ju chceš požiadať o ruku?“ zodvihla som obočie.

„Potrebujem poradiť! Pred nejakým časom som bol v obchode. Tam toho bolo toľko, že buď jeden alebo všetky.“

„Beriem to ako rozkaz.“ zasmiala som sa a po vypočutí jeho snov o prsteni som ho vyhodila z izby. Aspoň sa vyhnem tej Harryho návšteve. Večer som si sadla do obývačky ku Carle a Lukovi. Keď Luke požiada Carlu o ruku budú chcieť mať súkromie. No som tu ja? Mala by som si začať hľadať nejaký skromný byt ak nechcem skončiť na intráku. S úsmevom som obišla ich bozkávajúce osoby a ponorila som sa pod perinu. Ráno ma zobudila neobvyklá vôňa. Káva, volské oká, koláčik... Luke stál za sporákom v zástere a s varechou v ruke.

„Luke?“ zasmiala som sa a naliala som si kávu.

„Sa ti na mňa pozerá!“ zakrúžil panvou... Odvrátila som zrak inak by tá káva skončila na tej jeho zástere. PO tých raňajkách, ktoré Luke zaniesol Carle do izby, som nemala nič. Sebec. Keďže sa z izby ozývalo nechutné chichúňanie, prechádzajúce do kriku po celom dome a vzdychom, rozhodla som sa radšej opustiť dom. Obliekla som si legíny, tričko, čiapku, tenisky a šla som si zabehať. Odkedy som prišla do L.A bola som behať maximálne tri krát. Moja kondícia bola minimálna... Po kilometri a pol som už fučala a takmer som vypľula pľúca. Keď som už nevládala, kráčala som naspäť. Bola som pekne ďaleko od domu a len som dúfala, že sa nezrútim na zem. Pár metrov pred domom som už bola so silami v koncoch. Nohy stratili stabilitu a zrútila som sa na zem. Ťažko sa mi dýchalo a začala som kašľať. Oči mi začali slziť a zrazu som mala čierno. Nič som nevidela, nevnímala, mala som pocit, že som už asi umrela.

O niekoľko hodín...

Harryho pohľad...

„Pán doktor, ako jej je? Je v poriadku?“ snažil som sa zistiť čo sa stalo. Keď som ju tam našiel ležať, takmer nedýchala.

„Stav pacientky je stabilný.“ Povedal, tváril sa pri tom tak múdro.

„Môžem ísť za ňou?“ už vyše troch hodín sedím na tejto tvrdej nemocničnej stoličke a čakám na túto odpoveď.

„Hlavne pokojne, pacientka je vporiadku no oddych by jej prospel.“

„Na chvíľu?“ prosebný výraz mi mal pomôcť.

„Na chvíľu. Sestrička vás zavedie.“ Milá blondína ma odviedla pred izbu 144. Otvoril som biele dvere a videl som Lucy ležať na posteli. Sadol som si na stoličku vedľa jej postele a chytil som jej ruku. Pomaly otvorila oči a otočila hlavu smerom ku mne.

„Lucy! Opatrne.“ Povedal som preľaknuto.

„Harry, odpadla som?“ na hlave si nahmatala dva stehy. Pri páde si zrejme rozbila hlavu. Tiekla jej z nej krv, keď som pribehol. Mohla tam ležať už celé hodiny.

„Predpokladám, že áno. Vysvetlíš mi čo si tam robila?“ Pohladil som ju po vlasoch. Zavrela oči no vzápätí ich otvorila.

„Bežala som. Bola som si zabehať, no moja kondička je akosi...“

„V riti?“ dokončil som za ňu. Prikývla a pozrela na mňa.

„Ďakujem.“ Povedala potichu.

„Pre teba všetko zlatko.“ Zodvihol som jej ruku a pobozkal. Zavrela oči a zaspala. Pred hodinou som volala Carle, čo sa stalo. Ani nevedela, že Lucy nie je doma. Vravela, že sa oblečie a hneď príde. Dvere sa rozleteli a stála v nich Carla s beznádejným výrazom. Keď však videla Lucy pokojne vydychovať, počul som ten kameň, ktorý jej padol zo srdca. Povedal som jej všetko čo i mne povedali lekári. Jej to však nestačilo. Spravila na oddelení rozruch a hľadala nejakého schopného lekára. Luke zatiaľ sedel na sedačke v izbe a pozeral do mobilu. Nepustil som Lucy ruku. Ostanem tu hoci aj celú noc, len aby som vedel, že je vporiadku.

„Pán Styles, mali by ste ísť domov.“ Povedala sestrička. Rýchlo som otvoril oči a pozrel som na kvapkajúcu tekutinu.

„Mohol by som tu ostať?“ milo som sa usmial.

„Prepáčte, no nemala by som vám to dovoliť. Už dávno je po návštevných hodinách, no keďže ste to vy. Prinesiem vám deku a vankúš.“ Povedala a už vychádzala z izby.

„Ak sa čo i len pokúsiš o to na čo práve myslíš.“ Začul som Lucyin hlas. Bola hore a kto vie ako dlho?

„Miláčik si hore?“ zodvihol som hlavu. Už nevyzerala ako vyšťavený pomaranč. Farba do líc sa jej začala pomaly vracať a plamienok v očiach sa rozohnil ako vatra.

„Harry mal by si ísť domov.“ Povedala a pohladila ma po hlave. Ako keby som bol malé dieťa...

„Nie! Ostanem tu s tebou.“

„Harry...“ hlas sa jej zlomil a ostala ticho. Sestrička práve vošla do izby a položila vankúš s dekou na sedačku.

„Tak tu ostaň, ale za zničený chrbát ma potom neobviňuj.“ Zavrela oči a ďalej spala. Kým som si nebol stopercentne istý, že spí, sedel som pri nej. Pred pol nocou som sa usadil na ten pekelný gauč, ktorý mi do rána určite zničí chrbticu.

Tak a nová časť je tu :D *Votes and comments please* :) prosím komentujte, aby ysom vedela či ďalej pridávať...