Random or fate?!

Part 32

„Harry?“ povedala som preľaknuto. Náhoda či osud?! Nič nevravel, len vykašliaval zmes niečoho nechutného. Postavila som ho na nohy a oprela som ho o múr budovy.

„Harry si v poriadku?“ hladila som ho po tvári a prikladala vreckovku na miesto krvácania.

„Lucy? Si to ty?“ povedal potichu.

„Áno Harry, som tu s tebou.“ Mierne som sa usmiala.

„Je mi to všetko strašne ľúto. Ja...“ odkašľal si. „Prepáč mi.“ Povedal utrel si krvácajúce ústa.

„Harry musíme ísť do nemocnice, musia ti zašiť hlavu.“ Na čele mal väčšiu tržnú ranu.

„Nie, počúvaj ma teraz.“ Bol zrejme opitý, ale nie na mol.

„Harry najprv ideme do nemocnice a potom mi môžeš povedať čo chceš.“ Oprela som si ho o rameno a kráčali sme smerom na našu ulicu. Nasadli sme do môjho auta a šli sme do neďalekej nemocnice. Čakala som na chodbe, kým ho dali do poriadku. Keď vyšiel z ambulancie, na čele mal dva stehy a na ústach malý pásik. Poďakoval sa sestričke, hodil na ňu pekné očko a pozrel na mňa. Postavila som sa zo stoličky a podišla som k nemu.

„Si v poriadku?“ prezrela som si ho od hlavy po päty. Okrem stehov, pásiku a krvavej košele, bol ako obyčajne. Mierne pripitý a dotieravý.

„Ďakujem.“ Povedal milo a otvoril mi dvere, aby som mohla vyjsť z nemocnice.

„Nie je začo.“ Povedala som, snažila som sa zakryť strach. Sadli sme si do auta, v tichosti ma nechal sústrediť sa na cestu.

„Domov?“ pozrela som na neho. Mlčky prikývol.  Vnútro auta osvetľovali iba pouličné lampy. Zastala som pred jeho domom, ktorý mi bol známy. Sľúbila som si, že sa sem už v žite nevrátim. Zastala som a myslela som si, že tak mlčky ako prebiehala jazdy, prebehne aj jeho odchod.

„Prepáč mi. Naozaj ma mrzí všetko čo sa stalo. Prepáč. Nechcel som to, nemyslel som to tak. Prepáč. Lucy.“ Beznádejný na mňa pozeral. Aj v tej tme jeho oči svietili ako reflektory.

„Harry.“ Sklonila som hlavu a utrela som si slzy. Nadvihol mi hlavu, pozeral mi do očí, pobozkal ma, vyslovil tiché „Prepáč.“, otvoril dvere a odišiel. Pomaly som odšoférovala domov. Zavrela som sa v izbe a nikoho som nechcela vidieť. Vlastne, doma bol len ocko a toho to absolútne nezaujímalo. Ľahla som si na posteľ a v náručí som držala jeho starú mikinu. Bola v škatuli, ktorú som dala Martinovi, no ako som si mohla myslieť. Hneď po mojom odchode ju dal späť do mojej izby, do rohu izby. Vybrala som mikinu a zvierala som ju v náručí. Ten bozk... Harryho mäkké pery... Ten bozk vo mne vyvolával spomienky... spomienky na tie časy. Časy keď mi vravel „Milujem ťa.“ . Čas keď sme sa smiali, užívali si, hádali sa... Časy keď mi vravel do ucha...Navždy spolu... Začalo sa to aj skončilo príliš skoro a teraz...

        Na druhý deň ráno som sa zobudila s mizernou bolesťou hlavy. Keď som videla vyvaleného Eda na koberci hneď mi bolo jasné z čoho. Prekročila som ho a šla som sa dať do kúpeľne doporiadku. Kruhy pod očami však ani s make-upom nezmizli. Zliezla som dole skôr ako všetci vstali. Spravila som si kávu, ktorú som nevypila a šla som si prevetrať hlavu. Vzala som Brit a šla som sa prejsť zasneženou plážou.

„Lucy!“ Hlas za mnou mi bol známy, viac ako známy.  Pár centimetrov delilo moju tvár od tej jeho. „Prepáč ak som ťa vystrašil.“ Usmial sa a pohladil ma po ruke, v ktorej som držala vôdzku.

„Čo chceš Harry?“ odvrátila som zrak.

„Nebudem klamať, potreboval som ťa vidieť.“ Otočila som sa mu chrbtom a sledovala som búriace sa vlny. „Lucy, ďakujem za včerajšok, nebyť teba asi tam ležím doteraz.“

„Už som ti vravela, že nemáš za čo.“ Povedala som a ani som sa na neho nepozrela.

„Lucy, chcem sa porozprávať. Vážne.“ Chytil ma za ruku a prinútil ma, aby som sa na neho pozrela.

„Tak?“ pozrela som na neho a pustila som Brit vôdzku.

„Prepáč mi. To čo sa stalo. Ľutujem to, nikdy som to tak nepredstavoval. Myslel som si, že budeme šťastní, no ono to bolo naopak. Hádali sme sa . Každá jedna hádka ma bolela. Nikdy som si však nemyslel, že sa toto stane, že o teba prídem. Stratím ťa na taký dlhý čas. No teraz mám nádej ťa získať späť. Preto ešte raz. Prepáč.“

„Harry ty si to uvedomuješ? Uvedomuješ, čo teraz vravíš?“

„Lucy, viem čo vravím.“

„Vieš ako to bolelo mňa? Vieš ako mi to trhalo srdce? Nepredstavovala som si takto kus svojho života. Milovala som ťa, úprimne. Lenže ty si ma presvedčil o tom, že to bola iba slepá láska. Bola som zaslepená láskou. A kvôli tomu čo sa medzi nami stalo... už som tu nemohla ostať. Musela som odísť. Nechať futbal, rodinu a šla som študovať ďaleko odtiaľto.“ Utrela som si slzy, no neprestajne som na neho hľadela.

„Lucy, prosím odpusti mi.“

„Vieš ako mi trhalo srdce, keď mi Louis vravel ako si ničíš vlastný život. Vieš ako som sa cítila po našom rozchode. Hádala som sa s každým. Všetci ma obviňovali, že nekomunikujem, že sa zo mňa stáva flegmatička. Bolo mi hrozne, no v L.A som začala nový život.“

„V L.A? Utiekla si predo mnou?“

„Nie pred tebou, pred všetkým.“ Povedala som, no v hlave mi bilo veľké „Hlavne pred tebou.“

„Takže nemám šancu?“ zúfalo na mňa pozrel.

„Harry...“ utrela som si slzu. „Nenávidím ťa, no Louisove i Emilyine slová ma o niečom presvedčili. Stále tam niečo ešte je. Niečo čo sa nevytratilo a moje srdce pečlivo stráži. A ten včerajšok, keď som zistila, že si to ty... Nemohla som ťa tam nechať.“

„Mohol by som ťa získať späť?“ teraz za mňa vravelo srdce.

„Mohol.“ Usmiala som sa. Na jeho tvári sa vyčaril úsmev, chytil mi tvár a pobozkal. Chvíľu sme tam ešte stáli a dívali sa na more.

„Harry, najprv prestaň piť!“ povedala som vážne a pozrela som na neho.

„Od včera, ani kvapka.“ Usmial sa a pobozkal ma na líce. Ak umriem, iste pôjdem do pekla. Ed ma doma čaká a ja som tu s Harrym. Ako však mám Harrymu povedať, že mám priateľa...

Votes and comments please guys :) Dúfam, že sa vám to páči :)