Random or fate?!

Part 25

„Až do nemoty...“ otvoril som fľašu a napil sa...

Z pohľadu Lucy...

O dva týždne...

„Haló, Zem volá Lucy. Zem volá Lucy!“ Emily mi mávala rukou pred očami.

„Prítomná.“ Povedala som a ďalej hľadela do prázdna pred sebou.

„Volal mi.“ Povedala potichu. Mykla som plecami.

„Bojí sa o teba.“ Naďalej som bola ticha.

„Chce sa s tebou stretnúť.“

„Je pre mňa mŕtvy.“ Povedala som, vstala z postele a pozrela som sa von oknom. Pršalo a kvapky dažďa stekali po mojom okne. Emily potichu odišla z izby. Z oka mi vytiekla slza. Jedna, dve...

„Dosť!“ povedala som, zotrela som si slzy a vztýčila hlavu. Už dávno som si vymazala jeho číslo, fotky či ostané veci čo mi ho pripomínali som dala do škatule a tú som vyložila na skriňu. Harry ma presvedčil o tom, že tu už ostať nemôžem, preto už robím ročníkové práce. Polovicu už mám hotovú. Prírodné vedy a literatúra. Zajtra si podávam prihlášku na jednu zo škôl v L.A. Carla už s tým počíta, že bude mať spolubývajúcu, mama sa nedokáže vyrovnať s tým, že dve deti jej odídu v rovnaký rok. Otec ma práce až nad hlavu, takže toto ho nezaujíma a dvojičky sa tešia, že im budeme nosiť darčeky. Už som to povedala aj trénerovi a ten je zdrvený. Emily tiež a chalani to nechápu.  Moje rozhodnutie však nič neovplyvní.

    Deň po dni som sa pripravovala na záverečné skúšky. Svoj tím som pečlivo pripravovala na zápasy a seba som hnala vpred. Myslela som iba na školu a na futbal. Nič viac nič menej. Keď sa začala v novinách písať o našom rozchode s Harrym a paparazzi ma prenasledovali krok čo krok, rozhodla som sa radšej nevychádzať z domu. Emily mi začala nadávať, vraj som sa zmenila, už to nie je tá Lucy čo sa tešila zo života. Vraj sa zo mňa stala flegmatička, ktorá nemyslí na svojich priateľov. James s Derekom mi to nechcela povedať do očí, ale určite si to mysleli aj oni. Prestala som komunikovať so svetom. Mama mi vyčítala, že prestávam jesť a ak sa nedám doporiadku stane sa zo mňa troska. Nikto nebral ohľad na moje city, či na to čo som prežila ani nie pred mesiacom. Všetci videli len to, že som sa zmenila. Pre mňa však toto obdobie nebolo jednoduché! A ešte mi to zhoršovali!

„Lucy, pošta.“ Mama na mňa kričala z kuchyne. Práve sa vrátila domov, tresla dverami, položila tašky s nákupom na stôl a podala mi do rúk veľkú bielu obálku.  Zo školy v L.A. Rýchlo som vybehla hore, s nožnicami opatrne otvorila obálku a začala som sústredene čítať. 

„A vzhľadom na váš prospech sme sa rozhodli, že budeme poctený ak budete  študovať práve na našej univerzite.“ Dočítala som a začala som skákať dva metre do výšky. 

„Priali ma! Priali ma!“ kričala som a bežala dole. Mama ostala šokovaná. Myslela si, že ostanem študovať tu. Radšej by som sa obesila. Otec len pokyvkaval hlavou. Presne tak ako to robí vždy... Martin nebol doma, Emily sa to vôbec nepáčilo a chalani boli ako vždy na strane Emily. Večer som konečne dopísal prácu z biológie. Stiahla som si ju na kľúč a šla do neďalekého obchodíku vytlačiť.  Otvárala som dvere a do niekoho som vrazila.

„Lucy?“ bol to Zayn.

„Zayn.“ Povedala som potichu a mierne som sa usmiala. Odložil si cigarety do vrecka a silno ma objal.

„Vieš ako som sa o teba bál?“ pozeral mi do očí.

„Len ty?“ neodpustila so si túto otázku. Potrebovala som to počuť.

„Všetci! Lucy, všetci sme sa o teba báli. Ten sviniar, aj on sa bál.“ Povedal pohŕdavým tónom.

„Žijem ako vidíš.“ Otočila som sa chrbtom a šla k pokladni. Zatiaľ čo sa chlapík trápil s vytlačením  tridsiatich strán, ja som sa rozprávala so Zaynom.

„Nebudem sa ťa pýtať ako sa máš. No nič iné mi nenapadá.“ Povedal a podupkával nohou.

„Hej, dnes ma priali na univerzitu, takže budem oslavovať s kakao v posteli pri nejakom filme.“ Zasmiala som sa. Zayn sa pousmial a pozrel na práve zvoniaci telefón v jeho ruke.

„Nechceš to zdvihnúť?“ práve som platila a vzala si kľúč jednotke do vlastných rúk.

„Nie.“ Povedal a vypol hovor.

„Radšej sa nepýtam.“ Otvoril mi dvere a pustil ma prvú.

„Ideš domov?“ pozrel na mňa a zapálil si cigaretu.

„No, hej.“ Pozrela som na mobil. Čas na kakavko...

„Môžem ťa odprevadiť?“ mykla som plecami. Chvíľu sme kráčali v tichosti, ktoré som si vychutnávala, ale Zayn ho prerušil.

„Vravela si, že  ťa priali na školu. Kam?“ zvedavý to človek.

„Nuž, ďaleko odtiaľto.“ Povedala som a pozrela som do zeme.

„Luc, no tak...“

„Nie Zayn. Proste preč a hotovo. A ahoj.“ Zastala som pred domom, objala som ho a bez ďalších slov som vošla dnu. Večer som, ako povedal Zaynovi, strávila pri kakau a Titanicu. Na druhý deň som odovzdala prácu, napísala posledný test z literatúry, stihla som sa pohádať s Emily, ale hneď sme sa udobrili a potom ma čakal tréning. Vtrhla som trénerovi do kancelárie. Nevedela som ako sa mám tváriť. Smutná byť nemôžem a aj veľmi sa tešiť nebolo primerané.

„Pán tréner.“ Začala som a sadla som si na stoličku.

„Áno Lucy.“ Povedal a vôbec sa na mňa nepozrel.

„Je čas hľadať si nového trénera.“ Povedala som smutne. Áno, za tými krpcami mi bude smutno. Prirástli mi k srdiečku. Hlavne Emma.

„Odchádzaš?“ zlomil sa mu hlas a vyhŕkla malá nebadateľná slza.

„Odchádzam.“ Povedala som, postavila som sa zo stoličky a keď som už otvárala dvere, tréner ma zastavil.

„Lucy, kedy odchádzaš?“ čas...

„Keďže je marec a škola končí v júny... o 3 mesiace.“ Povedala som, nečakala na ďalšie otázky a vyšla som na ihrisko. Deti ma tam už poslušne čakali. Vyhŕkla mi slzy, naozaj mi tie deti budú chýbať. Nebudem im to ešte vešať na tie ich malé a zvedavé nošteky. Po tréningu som ešte zvládla posilku a potom hrozný rozhovor s trénerom.

„Lucy, ako mám zohnať druhého trénera?“ povedal tréner vydesene.

„Poproste Jamesa alebo Dereka. Im na futbale záleží rovnako ako mne. Budú rovnako dobrý.“ Povedal som na svoju obranu.

„Lucy, no oni nie sú ako ty! A čo deti? Už si im to povedala?“

„Nie, tréner čakám. Poviem im to až bude za mňa náhrada.“

„Lucy, ja ťa nebudem presviedčať, ale sama vieš, že to nebude strata len pre tvoj tím, ale i pre celý klub.“

„Viem, no mám osobné dôvody, prečo odísť z tohto pekelného mesta.“ Nič nepovedal, prikývol, objal ma, poprial mi veľa šťastia a odišiel. Ostala som sama, v kancelárii. Nemohla som tam ostať dlhšie. Začali sa mi vynárať spomienky, dobré i zlé, prišlo mi to všetko ľúto, preto som radšej odišla. Kráčala som chodbou trofejí, medailí a diplomov. Moje meno sa nachádzalo takmer na každom. Veľa som pre tento klub obetovala, no teraz... Všetko zahodím kvôli jednému idiotovi. Možno vravím, že mi na ňom nezáleží, či ho už nemilujem, ale ak mám vravieť zo srdca, z toho najtmavšieho miesta, tak malý plamienok lásky tam ešte vždy horí. Každým dňom však prichádza o viac a viac kyslíka. Koniec koncov, všetko raz zhasne... 

Ľudia komentujte! Nebudem pridávať časti ak nebudete komentovať. Chcem vedieť názor, či mám vôbec ešte pridávať. Ďakujem, za každý koment som vďačná :) Votec and comments please guys :)