Random or fate?!

Part 22

Jedna ešte z tých šťastnejších častí... Votes and comments please. 

Pár dní pred Vianocami...

„Áno pani Stylesová, rada prídem..“ telefón som si pritlačila čo najbližšie k uchu, aby som rozumela. Po včerajšom páde do snehu, začal štrajkovať.

„Naozaj! Nie mame to vadiť nebude. Bude rada, že má o jeden hladný krk menej.“ Zasmiala som sa a pozrela som sa cez okno. Práve Harry zaparkoval svoje auto pred domom.

„Takže sme dohodnuté. Veľmi sa teším a pozdravujte doma.“ Telefonáty s Harryho mamou sú niekedy nekonečne dlhé. Bežala som Harrymu otvoriť.

„Miláčik!“ hodila som sa mu do náručia. Jeho vôňu som vdychovala, akoby to mala byť naša posledná schôdzka. Vzala som si kabát, rozlúčila som sa s mamou a šla som s Harrym na večeru. Objednal stôl v jednej indickej reštaurácii. Bola to asi jediná reštaurácia v meste, ktorú sme za posledných týždeň nevyskúšali. Usadili sme sa a čakali na čašníka. Obyčajné cestoviny boli najlepšia voľba.

„Lucy, iste ti už moja mama volala.“ Povedal a hladil ma po ruke.

„Áno, dnes.“ Povedala som a usmiala som sa. Vždy keď som s ňou volala, Harry mal strach. Vraj bola jeho mama sekera, no miloval ju. Na mňa bola vždy milá a príjemná.

„Dúfam, že...“

„Miláčik, pozvala ma k vám na Vianočnú večeru, nič viac.“ Povedala som a stlačila som mu ruku, aby sa nebál nejakej katastrofy.

„Súhlasila si?“ pozeral s desením.

„Áno, nemala som?“ pozrela som prekvapene.

„Ja len, obávam sa. Obávam sa mať dve milované osoby pod jednou strechou.“ Povedal a sklonil hlavu.

„Vyhovorím sa z toho, chceš?“ povedala som. Nebolo to príjemné, no...

„Nie. Ja to zvládnem.“ Povedal, zavolal čašníka, zaplatil účet a šli sme. Odviezol ma domov, rozlúčil sa odišiel. V našom dome rozvoniavali koláče. Mama stála v kuchyni s táckou koláčov a otec sa jej snažil aspoň jeden ukradnúť. Vyzerali ako za mlada. Bezstarostní, bezdetní, šťastní...

„Lucy, pomôž mi.“ Povedal otec a zasmial sa. Vzala som mame tácku a podala ju otcovi.

„Tak ďakujem, už ani vlastná dcéra so mnou nedrží... to je mi život.“ Mama sa hrala na urazenú. Chvíľu som to ľutovala, ale keď ma otec ponúkol koláčmi, jasné, že som si jeden vzala. Potom som šla do izby a čakala som na vhodnú chvíľu ako našim oznámiť, že Vianoce strávim u Harryho. Keď v dome zavládlo ticho a bola som si na sto percent istá, že dvojičky sa už odpratali do svojej izby, zišla som dole. Naši sedeli v objatí na sedačke, v pohároch mali naliate červené víno, v krbe praskala drevo a v telke hrala jedna z vianočných rozprávok. Keď sa vydám, chcem žiť ako moji rodičia. Pomaly som sa k nim blížila, nechcela som ich vyrušiť, preto som najprv preskenovala situáciu.

„Ehm.. mami, oci?“ sadla som si do kresla oproti nim.

„Deje sa niečo?“ spýtala sa mama spokojným a vyrovnaným hlasom. Nastal čas...

„Strávim Vianoce v Cheshire.“ Povedal a som a čakala na reakciu.

„U Harryho?“ spýtal sa otec.

„U jeho rodiny.“ Povedala som, aby nemal strach, že budeme sami.

„Budeš nás informovať, stráviš tam Vianoce a potom dva či tri dni sa vrátiš domov.“ Povedala mama, no nejaká šťastná z toho nebola. Ani ja som tam neplánovala byť dlhšie ako tri dni. Na druhý deň po škole som ešte vybehla kúpiť nejaké darčeky, vzala som dvojičky a bežali sme na tréning. Posledný tréning pred prázdninami.