Random or fate?!

Part 16

Please votes and comment. :) 

A nie od seba... Postavil som sa, zvalil som to hnusné červené kreslo na zem a rozkopol som dvere. Doslova! Sekretárka skoro zinfarktovala, no nezmohol som sa ani na „Prepáčte.“ . Naštvaný som zišiel na prízemie a odtiaľ som si to namieril do prvého baru, ktorý je otvorený aj o jedenástej doobeda. Chvála Bohu USA je USA. Lial som do seba pohárik za pohárikom. Až do nemoty....

Z pohľadu Lucy...

Dni ubiehali čoraz rýchlejšie. Budíček, beh, škola, úlohy, môj tréning, ja ako trénerka... Veci mi začínali prerastať cez hlavu a do toho ešte aj Harry. Nechcel mi povedať, prečo bol v USA, no odkedy sa vrátil, mám ho za zadkom minútu čo minútu. Dookola mi opakuje ako ma miluje a ako je rád, že sme spolu. Určite za tým niečo bude...

„Elisa! Nohy vyššie! Ešte vyššie!“ kričala som, už som takmer strácala hlas. Bola mi zima. Zima ako na Himalájach. Fúkalo a nečudovala by som sa ak by začalo snežiť.

„Josh! William! Chris! Čo to zase robíte!“ Ani jeden z nich tomu nevenoval dostatočnú pozornosť.

„Ešte raz a poriadne!“ kričala som. Mám ich už po krk. Idú mi z nich nervy prasknúť! Keby ma aspoň počúvali... Čo však môžem čakať od šesť ročných deciek?!

„Lucy! Lucy!“ Harry... vzdychla som si a otočila som sa. Namiesto Harryho tam stál... Niall?!

„Niall!“ rozbehla som sa k nemu. Skočila som mu do náruče. Niall! Nevideli sme sa odkedy sa Harry vrátil. Mám pocit, že na neho žiarlil...

„Lucy!“ povedal Niall a ešte raz ma silno objal.

„Čo tu pre boha robíš?“ pozrela som na neho. Na sebe mal tričko s krátkym rukávom a rifle.

„Dvojičky... zavolali ma... nevedela si?“ povedal so zdvihnutým obočím. Dvojičky?! Kedy?! A ako?! Pokrútila som hlavou. Mykol plecami a obaja sme sa začali smiať.

„Tak čo trénerka?“ povedal s úškrnom. Vrazila som mu takú riadnu do ramena. „Au!“ povedal a pošúchal si miesto úderu.

„Emma! Čo sme si povedali! Dvadsať drepov!“ kričala som a pomaly som sa blížila k pokraju síl. Dievča menom Emma, rebelka s dvoma vrkočmi a tými najzlatšími modrými kukadlami aké som kedy videla, začala s nechuťou drepovať. Akoby som videla seba... pred niekoľkými rokmi...

„Si tvrdá...“ povedal Niall, keď som sa k nemu vrátila.

„A čo mám! Mám im všetko dovoliť?! Nie! Tak sa nič nenaučia!“ začala som kričať. Nemyslela som si, že ešte on ma bude poučovať...

„Ja som len konštatoval.“ Povedal s úsmevom. Ten na ňom zbožňujem! Sú chvíle, keď si vravím prečo nie Niall? No potom... A prečo Harry?! Vtom si uvedomím aký je Harry skvelý a za nič na svete by som ho nedala. Proste je môj... Ukončila som tréning a poslala deti domov.

„Josh, Will? Čo to má do pekla znamenať?“ pozrela som na nich, hladiac na Nialla cez sklené dvere.

„Chceli  sme...“ začali splietať piate cez deviate. Takže od nich sa toho veľa nedozviem... A Nialla sa opýtať, mi prišlo nezdvorilé. Počkala som, kým sa šatňa vyprázdni a všetkých si prevezmú rodičia.

„Tak a teraz?“ pozrela som na chalanov a potom na Nialla.

„Dáme pizzu?“ povedal William.

„Skvelý nápad krpec.“ Povedal Niall a usmial sa. Bože... Ešte, že som nemusela sedieť s Niallom v jednom aute. Dlhšie som ho presviedčala o tom, že tu auto nechať nemôžem. Podarilo sa. Dvojičky však odmietali byť so mnou, preto si ich vzal Niall do auta. Pred nedávnom, teda takmer pred mesiacom a pol oslávil narodeniny. Keďže som tam nemohla ísť.... a darček som mu ešte stále nekúpila... Mala by som mu niečo dať... Myšlienky ma natoľko ovládli, že ak by mi Niall nezavolal, že už zastavujeme, idem ďalej. Zastali sme pred malou pizzeriou. Dvojičky hneď smerovali k pultu so zmrzlinou. Keď som im ju však zatrhla, zvyšok večera sa so mnou nerozprávali. Chvála Bohu!

„Tak, čo máš nového?“ povedal Niall a odložil jedálni lístok.

„Aj nič, ty?“ s dúfaním, že povie niečo...

„Ale tak všetko po starom, len...“ tak a tu naša konverzácia uviazla.

„Chcem tam ísť!“ zakričal William.

„Ale ja nie!“ povedal Josh a znova sa začali hádať. Prečo?! Kým nám nedoniesli pizzu, dvojičky boli ako blázni. Pobehovali sem a tam, takmer zhodili čašníka, potom čašníčku, no a aby to nestačilo, rozbili pohár. Pizza, ktorú som si objednala, chutila ako nejaká žbrnda. Ani som ju celú nedojedla, no Niall áno. Ponúkla som sa, že zaplatím lenže Niall bol rýchlejší. Ako malé deti sme sa doťahovali, kto zaplatí. Keď to však už čašníčka nevydržala a vzala peniaze, ktoré boli na stole, bolo vyriešené. Cestou domov nebolo ľahké sústrediť sa na cestu. Stále som myslela na tento večer. Bol taký zvláštny... Neviem, ale... Zastavila som pred domom a čakala som, kým príde Niall. Vonku sa už zotmelo a celkom mi bola zima. Rodičia boli na nejakej dôležitej večeri, Martin bol u frajerky a Carla pred pár dňami odetela späť do USA. Takže dom bol prázdny. Konečne zastal čierny Range Rover, priamo pred maminou malou Audi.

„Tak teda zajtra.“ Povedal Niall a otvoril dvojičkám dvere. Otvorila som im dvere do domu a oni vleteli ako neriadené strely. Niall sa ku mne priblížil a vyzeral, že chce niečo povedať. Aj sa stalo....

„Ďakujem, za tento večer.“ Usmial sa a nebezpečne sa priblížil. Milimetre delili naše tváre až sa napokon naše pery spojili. V duchu som sa práve preklínala a zabíjala za to čo robím.

„Niall! Čo to! Pre Boha čo som to spravila! Nie! Choď preč!“ povedala som roztržito a mám pocit, že som práve oľutovala to čo som povedala. Zamkla som dvere a bežala som do izby. Ako som mohla, veď... v tom mi ešte prišla sms od Harryho.

Harry: Lucy, potrebujem sa s tebou porozprávať.  Znelo to naliehavo a prišlo to tak trochu nevhod. Nechcela som... O pár minút už stálo jeho auto pred našim domom. V rukách držal kyticu. Podal mi ju a nežne ma pobozkal. Keď som uložila dvojičky, sadli sme si do obývačky a nevedela som prehryznúť to ticho, čo bolo medzi nami. Napokon, odhodlala so sa začať.

„Harry, chcel si mi...“ Harry sa zhlboka nadýchol a potom vydýchol.

„Lucy, ťažko sa mi to vraví... no... manažment... manažment ma tlačí... chce.... chce, aby sme sa rozišli.“ Slzy sa mi nekontrolovateľne začali valiť po lícach.

„Prečo?!“ zmohla som sa iba na prečo. Aj to bolo ťažké. V hlave mi udieralo plno otázok, no ani jednu sa mi nepodarilo vysloviť.

„Vraj.. fanúšičky! Ja však nechcem! Nechcem! Chcem byť s tebou! Len a len s tebou!“ povedal a nadvihol mi tvár. Dvoma prstami mi ju podoprel a hľadel mi do očí. „Ja si ťa nedám!“ vyslovil jasne. S malou nádejou v mojej hrudi som ho pobozkala a ovinula som ruky okolo jeho pása. Chvíľu sme tam sedeli v objatí.

„Ale ak má náš vzťah ohroziť skupinu...“ to bolo čo som istotne nechcela.  Nie že by mi na vzťahu nezáležalo, no ak by som mala na svedomí rozpad skupiny... Radšej by som sa obesila...

„Lucy! Teraz mi nepovedz, že pochybuješ!“ povedal s odtiahol sa odo mňa.

„Ja som len chcela...“ povedala som a utrela som si slzu, ktorá mi práve stekala po líci.

„Lucy... viem, že je to ťažké. Nikdy som nevravel, že to bude ľahké. Máš pravdu. Môže to ohroziť skupinu, no ja sa ťa nechcem vzdať. Zatiaľ to môžeme vyriešiť...“ hlas sa mu zlomil a z oka sa mu vykotúľala slza. Spadla mu z líca a dopadla na moju dlaň. Pohladila som ho po líci a pobozkala.

„Nemali by sme sa stretávať. Aspoň nie na verejnosti...“ povedala som s prudkým pichnutím v hrudníku. V srdci sa mi spravila veľká trhlina. Harry nechcel, no nakoniec som ho presvedčila, že to bude jednoduchšie... Takto... Oddelene...