Random or fate?!

Lucy Moore... Tak to je meno hlavnej hrdinky tohto príbehu. Moore, presne ako Demi Moore. Mená majú rovnaké, no život úplne odlišný. Demi Moore je svetoznáma herečka, zatiaľ čo Lucy je obyčajné, nevýrazné dievča z Londýna.  Lucy má dlhé hnedé vlasy, modré očká a nezabudnuteľný úsmev. Jej nevýrazný život sa však zmenil, keď u nej objavili lásku k futbalu. Lucy, hrá už ten rok v Anglickom tíme, zmiešanej ligy a celkom sa jej darí. Futbal a k tomu ešte aj gitara a zošit plný piesní... Jej život je úžasný, aspoň pre nenáročného človeka až kým...

Tento deň sa začal presne ako každý iný.  Ráno som vstala, zabehla som si kilometer do parku a späť. Zastavila som sa v obchode a kúpil som pečivo na raňajky. Každodenný rituál. Keďže som si ako zvyčajne  zabudla kľúče, použila som tie náhradné pod kvetináčom. Všetci ešte spali aj keď už bolo pol ôsmej. Pečivo som im nechala na stole a išla som sa osprchovať. Posledný týždeň školy je vždy ten najlepší. Mokré vlasy som si zviazala do chvosta, obliekla som si biele tričko s nápisom Crazy Mofos, rifľové kraťase, moje krásne modré Vansky a išla som sa do kúpeľne namaľovať. Len tak jednoducho, aby som nevyzerala ako múmia.

„Kriste pane! Lucy! Prečo ti to trvá tak dlho.“ Nechápem to! Na túto kúpeľňu mám rovnaké právo ako všetci v tejto domácnosti. Môj nedočkavý brat sekundu čo sekundu klopal na dvere. 

„Dobre Martin!“ otvorila som dvere tak prudko, že skoro spadol na zem. Z izby som si vzala tašku a zbehla som do kuchyne. Vypila som citrónovú vodu a utekala som do školy. Naozaj budem musieť skrátiť ten čas v kúpeľni. Emily ma už netrpezlivo čakala pri bráne.

„Prepáč, že zase meškám.“ Rýchlo som sa jej ospravedlnila a spoločne sme kráčali chodbami. Všetci sa ponáhľali do tried. Emily som odprevadila do učebne chémie a som si to zamierila rovno na ihrisko. Tréner tam na nás už čakal. Rýchlo som sa utekala prezliecť do šatne, napustila som si do fľaše vodu a spoločne s chalanmi som vyšla na ihrisko. Odzdravili sme sa a hneď sme začali behať. Chalani potom postavili bránky a začali sme hrať. Nejako nám to dneska nešlo, preto nás tréner pustil skôr. V šatni som zo seba zhodila ten hrozný dres s trinástkou a obliekla som si konečne niečo normálne. Dresy čo máme na tréningy sú staré a strašne škriabu... Išla som sa osprchovať a potom do triedy. Máme anglinu s tou neznesiteľnou múmiou.  Sadla som si do voľnej lavice pri okne a čakala som kým príde do triedy. Namiesto múmie prišla do triedy riaditeľka.

„Poprosím pár žiakov, aby nám išli pomôcť s výzdobou na ples. Ďakujem.“ Hovorila to tak monotónne... Celá trieda sme sa zbehli pri dverách a nasledovali sme ju do telocvične. V stredu nás čaká koncoročný ples. Celkom sa teším, no nemám partnera. Ideme tam ako partia a nie ako páry... Ja, Emily, James a Derek... Sme kamoši už strašne dlho a tak sme sa dohodli. V telocvični bolo veľa ozdôb, rozostavaný mixážny pult a 5 mikrofónov. Stále pekne vedľa seba pred pultom. V pravom rohu za pódiom boli bicie a klavír a na druhej strane boli položené tri gitary. Hovorilo sa o tom, že zavolajú živú skupinu, ale... Riaditeľka nás rozdelila na dve skupiny. Tí čo budú triediť výzdobu a tí čo ju budú vešať.  Jasné, že som boli pri tých čo ju budú vešať... Veď prečo nie?? Pred celou triedou sa strepať z rebríka to bol vždy môj sen... Chalani to vešali po stenách a mne do ruky strčili reťaz.

„Tam to zaviaž a ja to priviažem tu. OK?“ Jack mi podal koniec reťaze. Pozrela som na seba, rebrík a reťaz. Zhlboka som sa nadýchla a prikývla som.  Stupeň po stupni som vyšla až na vrch rebríka, chytila som reťaz do ruky, natiahla som sa a .... pošmykla sa mi noha a letela som k zemi. Zavrela som oči a už som si myslela, že tam ležím mŕtva s rozbitou hlavou, no opak bol pravdou. Niekto ma zachytil. Pomaly som otvorila oči a videla som svojho záchrancu. V rukách ma držal akýsi kučeravý chalan s veľkým úsmevom na tvári. Jeho zelené oči blikali ako reflektory. Vtedy som si uvedomila, že na neho pozerám a on ma stále drží na rukách. Začala som sa červenať. Rýchlo som zoskočila z jeho náruče.