Random or fate?!

Part 31

Ako sme vtedy boli zamilovaní... Vtedy... To čo mi Louis vravel ma ranilo. Trhlina v srdci sa zväčšila a už ani Edova láska ju nezacelí. Ráno ma striaslo a následne som si riadne kýchla.

„Perfektné.“ Povedala som, zhodila som zo seba paplón a celá dolámaná som sa postavila. Keď som v kuchyni zbadala Ellie a Martina tvárila som sa, že som včera nič nevidela. Keď som si spravila raňajky, vypila som kávu a potom som bežala k Emily. Nemohla som sa dočkať, kedy zase uvidím tú kôpku šťastia. No namiesto vysmiatej Emily mi otvorila akési rozospaté monštrum.

„Emily?“ odhrnula som jej vlasy z tváre a áno bola to ona.

„Lucy?“ povedala s úplne upchatým nosom. Skolila ju chrípka? Silno som ju chytila do náruče a objala aj keď som riskovala, že o chvíľu budeme sopliť vo dvojici.

„Som chorá ak si si nevšimla.“ Povedala a vyhodila práve osmrkanú vreckovku do koša v kuchyni.  Nič sa tu za tie dva roky nezmenilo.

„Čo tu robíš a navyše tak skoro?“ pozrela na hodinky. Ani sama som si neuvedomila, koľko je hodín. Deväť je pre ňu skoro? Pre to ranné vtáča, čo mi každé ráno o siedmej zvonilo pri dverách a hnalo ma z postele?

„Nemôžem prísť pozrieť svoju najlepšiu kamarátku, čo je tu pre mňa hoci aj o pol noci?“ posledné slová som ju citovala. Povedala to, keď mala prvú depku v živote a ja som ju odignorovala.

„Ja som si myslela, že na mňa moja údajná najlepšia kamarátka v L.A. zabudla.“ Povedala urazene. Mala pravdu. Za tie dva roky som jej zavolala možno dva krát a to na jej narodeniny.

„Emily prepáč.“ Chytil som ju za ruku.

„Myslíš si, že keď sa tu zjavíš a povieš prepáč, všetko bude po starom.“

„No ja neviem čo sa zmenilo, ale áno.“ Usmiala som sa.

„Šak za to.“ Zasmiala sa a objala ma. Chvíľu sme ešte sedeli na gauči, rozprávali sa o tom čo sa dialo tu, na futbale, v škole, chalani a až sme sa dostali k téme pre mňa zabudnutej.

„Videla som ho spitého a ako ho Liam so Zaynom nakladali do sanitky.“ Ona sa proti mne s Louisom spikla. Nemo som na ňu hľadela a ona ma skenovala akoby vedela čo sa teraz deje v mojej mysli. Presne ako Louis.

„Lucy, viem, že nenávisť je nenávisť, no skús pouvažovať nad láskou.“  Objala ma a vyprevadila z domu. Nechcela som ju ťahať do toho mrazu, tak sme si radšej pokecali u nej.

„Vidíme sa.“ Zamávala som jej a kráčala som chladnou ulicou. Slová Louisa i Emily sa mi miešali v hlave.  Vraj, daj bokom nenávisť, mysli na lásku. Keby to bolo také jednoduché... Zastavila som sa v Starbuckse, kúpila som si raňajšiu kávičku a zašla som si do centra. Prešla som nejaké obchody, ochutnala tonu vianočných koláčikov a potom som sa podvečer vrátila domov. Celý deň som sa flákala po meste a zabudla som na všetky starosti. V hlave som mala iba vianočnú náladu. Keď som otvorila dvere, vôňa čistiacich prostriedkov mi prečistila nosné dutiny.

„Kde si bola celý deň?“ Prvá otázka, ktorá nasledovala hneď po vyzutí topánok.

„V meste.“ Usmiala som sa na Eda, Ellie, Martin a ostatných v obývačke.

„Sestrička si v pohode?“ zodvihol obočie. Zasmiala som sa a pozrela som na Ellie. Bola to tá najúžasnejšie baba, no nemala ku mne tak blízko ako Emily. Nemali sme tú pravú „sesterskú“ telepatiu.

„Nevyzerám?“ zvalila som sa vedľa dvojičiek do kresla. Ed i Martin pokrútili hlavou, no dnes mi náladu nikto nepokazí. Ed videl, že sa niečo deje, preto sa večer presťahoval do hosťovskej, Namietala som, no on sa nedal. V noci som nespala, počúvala som hudbu, čítala novinky na internete ako pravý tínedžer.

„Dobré ránko.“ Usmiala som sa a pobozkala som Eda na líce. Celú noc nespala, no vôbec som nebola ospalá, zato Martin s Ellie vyzerali ako po dvojdňovom žúre. Usmiala som sa na nich, vzala som si kávu a šla som sa vyvaliť do obývačky do kresla.

„Lucy, nechceš sa porozprávať?“ Ed si sadol vedľa mňa a pohladil ma po bruchu. Oprel si hlavu o moje rameno a čakal na odpoveď. Chcela som mu povedať toho veľa, no to by sa mu nepáčilo...

„Nie, všetko je tak ako má byť.“ Vyčarila som ten najkrajší úsmev, aký sa len dal, aby ukryl môj žiaľ. Chytil mi tvár do dlaní, pozrel mi do očí a pobozkal ma. Zvyšok dňa sme pomáhali mame v kuchyni. Piekli sme koláče, Ed pucoval s Martinom rybu, Ellie s dvojičkami zdobila stromček a všetko bolo akoby sme boli ultra mega šťastná rodina. Škoda, že to bola iba úbohá pretvárka. Po obede šiel Ed s Martinom a Ellie do mesta. Zahrala som to na to, že sa necítim príliš dobre. Večer som to však nevydržala a šla som prejsť. S dúfaním, že ich nestretnem som šla do centra. Opité skupinky, jednotlivci, starci na romantických večerných prechádzkach. Krok čo krok ďalej od domu som sa cítila sama. No zrazu plamienok nádeje začal záhadne horieť. Skupinka opilcov sa rozpustila a v strede na zemi ostal ležať muž. Odkašliaval. Niečo vo vnútri ma ťahalo k nemu. Bol celý od krvi.

„Pane ste v poriadku?“ z kabáta som vytiahla vreckovku a začala som mu utierať krv z tváre. Čím viac som z tváre odhaľovala, tým...

„Harry?“ 

A je to tu ľudia :D Ďakujem za votes and comments :) Som rada, že čítate moju story :)