Random or fate?!

Part 39

„Sám si to chcel!“ hodila som doňho vankúš, obula som si papuče a šla som do hosťovskej. Zamkla som dvere, lebo som vedela, že by som sa túto noc znova nevyspala.  Chvíľu mi klopal na dvere, no po tom ako som zaspala som to už nevnímala. Ráno som sa zobudila na zvonenie mobilu. Respektíve, budík. Potichu som vyšla z hosťovskej a šla do svojej izby s dúfaním, že Harry ešte spí. Potichu som otvorila dvere. Odfukoval na jednej polovičke mojej postele schúlený do klbka. Vzala som si tašku, veci, ktoré som si chcela obliecť, pobozkala som ho na čelíčko a stratila som sa v útrobách tmy. Prvý ranný spoj ma zaviezol takmer pred školu. Kúsok som si ako každý deň musela odšliapať.

„Moore, nepotrebuješ odvoz?“ vedľa mňa zastalo auto. Reflexne som otočila hlavou. Cez otvorené okienko strieborného bavoráka pozeral Jackonson. Hm?

„Nie ďakujem, mám to už len kúsok.“ Usmiala som sa a pozrela pred seba. Brána školy  sa už zelenala v mojom obzore.

„Nie, nasadni, aj tak idem k vám.“ Auto zastalo. V pomykove som pomaly otvorila dvere na strane spolujazdca a nasadla som dnu.

„Tak ďakujem.“ Povedala som, keď odlepil kolesá od cesty.

„Moore, chcem ísť za tvojím profesorom.“ Prekvapene som sa na neho pozrela. Sústredene pozeral pred seba. „Moore, chcel by som ti ponúknuť stáž u mňa na klinike v Londýne.“

„Stáž, ale veď?“ ešte som neskončila školu? Dokončila som v hlave.

„O rok.“ Dokončil za mňa, odparkoval a ja som vystúpila.

„Ďakujem.“ Zabuchla som dvere, rozlúčila som sa a šla som do triedy. Celý deň prešiel akosi prirýchlo. Chcela som aj zavolať domov, či je Harry ešte tam, no čas akoby hral proti mne.  Prácu som odovzdala profesorke. Bola rada, že som zatiaľ jediná. Na obed som si zašla aspoň do bufetu po kávu.  Nikde som na chodbách nevidela Jackonsona. Či už odišiel... ani mravec netuší... Po obede som zašla ešte na posledné dve prednášky a potom som využila situáciu a zavolala som Harrymu.

„Miláčik príď po mňa.“ Sadla som si na múrik.

„Jasné, hneď som tu.“ Zložil a netrvalo ani päť minút a už stál pred školou.

„Ahoj!“ pobozkala som ho a zabuchla dvere na aute.

„Tak ako bolo v škole?“ zaradil rýchlosť a vyštartoval vpred.

„Perfektne.“ Povedala som ironicky a hodila som si tašku dozadu.

„Mám pre teba prekvapenie.“ Usmial sa a podal mi akési papiere.

„Čo to je?“ nechápavo som to otvorila. Plány a obrázky nejakého úžasného domu.

„Náš dom.“

„Náš dom?“ zopakovala som.

„Vieš, keď prídem sem, nechcem byť stále ako hosť. Chcem mať taký ten pokoj svojej domácnosti. Dúfam, že sa tam presťahuješ so mnou.“

„Waw.“ Povedala som a pozrela sa ešte raz na obrázok ultra mega nádherného domu.

„Tak?“

„No ak sa v jednej domácnosti nezabijeme.“ Usmiala som sa a pobozkala som ho na líce.

„Ak mi prenecháš velenie v kuchyni...“

„S radosťou!“ padol mi kameň zo srdca. Nie že by som nevedela variť... teda som antitalent! Keď som ešte bývala v Londýne, či mne alebo Martinovi s dvojičkami stačila pizza. Keď som bola pred či po tréningu stačil mi jogurt a po ôsmej som už nejedla. Som nenáročná na stravovanie...

„A toto všetko,“ ukázala som na mega veľkú zelenú plochu, trávnik...“patrí ešte k pozemku?“ Harry mi vzal plány z ruky a zahľadel sa na obrázok.

„Samozrejme! Tam bude malý Tomlinson hrávať futbal.“ Zasmial sa.

„Waw.“ Povedala som už druhý krát. „Ako je to ďaleko?“ prebehlo mi mysľou, no asi aj jazykom.

„Pár kilometrov od centra. Neboj sa, do školy ťa zaveziem. A keď nebudem tu, máš moje auto.“ Obrátil hlavu ku mne a vyceril tie biele zúbky. „Chceš sa ísť naň pozrieť?“ zastali sme na červenej.

„Že váhaš!“ zasmiala som sa. Harry zvrtol volant a zabočil doprava. Potom doľava. Pár metrov šiel rovno. Znova doľava. Znova doprava. Potom cúval... bola som z toho magor. No nakoniec sme sa dostali tam kam sme chceli. Nádherná veľká brána.

„Chceš ty?“ podal mi malý tlačitkový kľúč od hlavnej brány.  Potlačila som tlačidlo s nápisom Open. Brána sa otvorila ako v nejakom Hollywoodskom filme. Harry s autom prešiel až úplne pred dom. Takmer mi oči vpadli z jamiek ako som naň zízala.

„Chceš?“ podal mi tento krát, kľúče od domu. Vybehla som z auta a bežala odomknúť. Dvere sa rozleteli a predo mnou stál dom plný luxusu. Veľká hala, nádherné schodište. Horné poschodie, obývačky, obrovská kuchyňa. Balkón, dvere, bazén, pes. Pes? Zrazu na mňa vyskočil veľký čierny labrador. Spomienky mi zablúdili za Brit.

„Ahoj kamarát.“ Začala som ho hladkať a maznať sa s ním. Milujem zvieratá, no na zviera v Carlinej domácnosti nebol čas. Luke si nenašiel čas ani vymeniť rybičkám vodu, takže, sladko odpočívajte rybičky.

„Lucy toto je Doggy. Doggy Lucy.“

„Pes bol zdarma k domu?“ zasmiala som sa.

„Doggy je tu preto, aby ti tu nebolo smutno, keď tu nebudem.“ Objal ma okolo pliec.

„Ďakujem Harry.“ Usmiala som sa a pobozkala som ho.

„Ideme vyskúšať spálňu?“ Harryho bočné úmysly v slovnom spojení „vyskúšať spálňu“ sa mi nepáčili..

Ani jeden koment, už ani jedna časť :! ale dúfam, že sa vám to zatiaľ aspoň trochu páči :)