Ráno som vstala a prvé kam som bežala, bola toaleta. Neviem či to bol stres alebo....
„Danielle, kde si?“ mobil som pevne zvierala v ruke opretá o umývadlo.
„Lucy, prepáč. Dnes to naozaj nestihnem. Prepáč, naozaj musíme skúšať. Prepáč...“ Zložila a ja som ostala sama. Pobalila som si veci do kabelky a pobrala sa k lekárovi. Sedela som v čakárni a uvažovala či nezdrhnem.
„Tak slečna Moore.“ Sestrička ma zavolala dnu. Celá rozklepaná som si sadla počkala na doktorku.
„Tak slečna, môžem vám povedať...“ nachvíľu sa odmlčala a pozrela na mňa. „Gratulujem vám mamička.“ Zdesene som na ňu pozrela. „Netešíte sa?“ prekvapene zodvihla zrak od papierov a pozrela na mňa.
„Nie, teda ja neviem...“ povedala som v rozpakoch.
„Ranné nevoľnosti môžu byť teraz normálne, no mali by ste sa mi prísť o pár dní ukázať. Prikývla som vzala papiere a dobre, že som sa nezložila rovno na chodbe. Rukou som si stále prechádzala po bruchu a pýtala som sa ako? Predsa už som dospelá no... Nie som pripravená a ani Harry... Harry! Ako mu poviem, že bude otcom?!! Nie, ja mu to nepoviem a dám si to vziať...
„Lucy! Lucy! Prišla som!“ Danielle v teplákoch bežala po chodbe a zastalo priamo pri mne. „Tak čo?“ s úsmevom pozrela na mňa. Mne tak do smiechu nebolo...
„Danielle, ja ja ja...“
„Ja som to vedela!“ objala ma.
„Ale.... ale ja nie som pripravená.“ Povedala som, keď sme už kráčali po chodníku smerom k môjmu autu.
„Lucy, to vraví každá! Budeš úžasná! Už sa teším ako budem vychovávať malého Stylesa.“ Tlieskala ako zmyslov zbavená.
„Dan, ale to malé bude vyrastať v mojom tele.“ Naštartovala som a vyšla na cestu.
„Lucy, len mi nechci povedať, že to dieťa nechceš?“
„Danielle ja neviem...“ povedala som a zastala na červenej.
„Lucy! Toto nerob! Harry by ti to nedovolil! A ani nedovolí!“ postupne zvyšovala hlas.
„Danielle, ale ja študujem! Mala som plány a teraz...“ slza sa mi skotúľala po líci.
„Lucy, mala by si si to riadne premyslieť!“ povedala rázne. „Prosím, tu ma vyhoď. Musím sa ešte vrátiť do telocvične. Večer ti zavolám a naozaj si to premysli.“ Vyskočila takmer za jazdy. Keď som prišla domov, bolo tam ticho ako v hrobe. To tichu mi dobre padlo. Ľahla som si na posteľ a stále som myslela na tú malú fazuľku v mojom brušku. Zrazu mi začal vedľa hlavy vibrovať mobil.
„Lucy, ahoj ako...“
„Harry musíme sa porozprávať.“ Povedala som rázne a posadila sa. To však cez mobil vidieť nemohol.
„Dobre, dúfam, že sa nestalo niečo vážne. Prídem po teba? Môžeme ísť do mesta.“
„Nie, príď k nám. Potrebujeme sa naozaj vážne porozprávať.“ Povedala som. Súhlasil, že príde o pol hodinku. Trochu som si upratala izbu a...
„Cŕŕŕŕn!“ zbehla som dole a s obavami otvorila dvere.
„Ahoj miláčik!“ chytil ma za pás a pobozkal.
„Poď.“ Vyšli sme hore a sadli si na moju posteľ.
„Deje sa niečo?“ pozrel zhrozene na mňa.
„Harry, ja, teda my.... my.... my....“ utrela som si slzu. „Harry budeš otcom.“ Povedala som a začala vzlykať.
„Robíš si zo mňa srandu?“
„Nie, dnes som bola u lekárky. Mám to potvrdené.“ Nadýchla som a vydýchla.
„To je úžasné!“ povedal a silno ma objal.
„Harry, ale my teda ja aj my nie sme pripravený. Ja ešte študujem, ty cestuješ....“
„Si mi prednejšia ako nejaké turné! To dieťa je moje a budem sa o neho plnohodnotne starať. Budem ho milovať tak ako teba.“ Usmial sa. Bude naozaj úžasný otec, no aká budem ja matka?
„Takže by si to dieťa chcel?“ prekvapene som hľadela.
„Samozrejme! Ani na to nemysli, že...“
„Dúfam, že budeme dobrými rodičmi.“ Usmiala som sa a objala ho.
„Najlepšími.“ Pobozkal ma. Potom sme si ľahli vedľa seba, on mi hladil brucho a spoločne sme premýšľali ako to oznámiť rodičom. Nakoniec sme vedľa seba i zaspali.
New part! I love you so much :* votes and comments please :)
YOU ARE READING
Random or fate?!
FanfictionStretnúť človeka, ktorého milujete nie je jednoduché... Lucy Moore sa to podarilo, no podarilo sa jej ho aj stratiť... Jediná otázka čo jej po celý čas udiera v mysli je: "Náhoda či osud?"
