Random or fate?!

Part 12

Votes and comments please. :) Naozaj chcem vedieť názor čitateľov. Comments please :) 

O dve hodiny...

Sedela som s mobilom v ruke, rozhodnutá povedať Harrymu, že je koniec. Odblokovala som obrazovku, stlačila volané hovory, no keď som už mala prst nad Harryho číslom, vtrhol do izby Martin.

„Lucy, máš návštevu.“ Povedal. Nikto však nevošiel do mojej izby. „Čaká ťa vonku. Nechcel som ho vpúšťať do domu. Tú špinu sem nepustím.“ Trochu tvrdý slovník... Je tu?! Presne tak... Harry. Ako sem mohol prísť. Mobil som dala do vrecka teplákov, dala som si mikinu, jeden letmý pohľad do zrkadla a zbehla som po schodoch. Presne ako Martin povedal, Harry stál pred dverami. V rukách mal veľkú kyticu ruží ako pred tým keď prišiel z USA. Martin stál tesne za mnou. Kývla som mu, že môže odísť, že to zvládnem. Zišla som po posledných dvoch schodoch, zavrela som vchodové dvere a ocitla som sa s Harrym na ulici.

„Ahoj.“ Povedal skleslo. Chcel ma pobozkať, no očividne si bol istý, že sa odtiahnem. Podal mi aspoň kvety, no ani tie som si nezobrala. Už od neho nepotrebujem nič...

„Môžem ti to vysvetliť?“ pozrel na mňa.

„Čo mi chceš vysvetliť? To, že si ma podviedol? To, že si sa na mňa proste vykašľal?“ začala som kričať. Slzy mi tiekli po lícach a hlavou mi udieral hnev.

„Prosím, vypočuj ma. Prosím.“ Zhlboka som sa nadýchla a prikývla.  Harry začal rozprávať. Všetko čo vravel... Prišlo mi to iba ako výhovorky...

„Harry, prepáč, no ja...“

„Chápem, že teraz ma nenávidíš a myslíš si, že som ti zničil život, no prosím....“ povedal a sklonil hlavu.

„Harry, nechaj ma si to premyslieť.“ Potrebujem viac času. Čo ak mi vraví pravdu... Čo ak to boli naozaj iba následky alkoholu. Veď vlastne je slobodný človek...

„Máš času, koľko len budeš chcieť.“ Povedal s menším náznakom úsmevu.

„A teraz, ja už pôjdem.“ Pomaly som odomykala, keď som ucítila jeho ruku na svojom predlaktí.

„Môžem?“ pozrel na mňa. Bola som v rozpakoch, no skôr ako som stihla odpovedať to Harry spravil. Pobozkal ma. Mala som pocit, že už to neboli tie pery ako pred tým. Boli na nich stopy... Odtiahla som sa, vošla dnu a zavrela za sebou dvere. Oprela som sa o ne a potoky sĺz sa znova spustili. Keby ma Martin neutíšil a neodviedol do izby. Fňukám tam doteraz.

„Lucy, poď dole.“ Je presne osem dvanásť a práve som to mala namierené smer kúpeľňa. Hodila som si veci na umývadlo a pomaly som zišla až do obývačky. Mama, otec, dvojičky aj Martin sa usmievali od ucha k uchu.

„Som mimo?“ pozrela som na nechápavo. Dvojičky sa začali chichúňať a Martin sa k nim po chvíli pridal.

„Ideme na dovolenku.“ Povedala mama. Dovolenku? Rodinnú? Spolu? Všetci?

„Kedy?“ pozrela som na nich. Oni si zo mňa strieľajú... Už to vidím, natáčajú to a potom sa na tom budú smiať ešte dlhé roky. Naozaj to nebolo fér pri mojej situácii...

„Zajtra ráno.“ Povedal otec a hľadel do notebooku. Zajtra ráno??! Vyvalila som oči, tak, že mi skoro vypadli z jamiek. Ráno? A zajtra?

„A kam ideme?“ ešte stále som bola celkom mimo, lebo informácie dovolenka, zajtra ráno neboli príliš jasné.

„Prekvapenie!“ povedal Martin a prepol program v telke. „Len sa zbaľ.“ Dokončil a už celý naplnený dobrou energiu sledoval telku. Dovolenka, zajtra... Veľa mi toho povedali. Z kuchyne som si vzala jeden z koláčov a bežala som hore. Natlačila som si ho do úst a vletela do kúpeľne. Z horúceho kúpeľu- alebo ako ja vravím vymívač myšlienok- dnes asi nič nebude. Rýchla sprcha... Zviazala som si vlasy, obliekla som si pyžamo a šla som sa pobaliť. Na posteli aj po zemi  som mala vyložený obsah svojej skrine. Pomaly som ich triedila na kopy „ÁNO“ a „NIE“. Kopa „ÁNO“ bola samozrejme väčšia. Keď som toho konečne mala dosť, narvala som to do kufra a išla spať. Ráno, ešte ani päť nebolo, ma zobudili dvojičky.

„Vstávaj, vstávaj, vstávaj!“ obaja sa hodili ku mne do postele, no Josh sa odrazil a spadol. S plačom odišiel a William ako starostlivý brat utekal za ním. Rýchlo som sa obliekla. Veci som si včera položila na stoličku, no moja tvár bola v katastrofálnom stave. Make-up všetko vyrieši. O pätnásť minút sme už všetci nastúpený v pozore čakali, kým otec naloží všetky kufre do nášho úžasného autíčka.

„Uff... hotovo, len dúfam, že sa nám po ceste na letisko neotvorí kufor.“ Dodal, keď sme už vychádzali z príjazdovej cesty. Cestou na letisko si všetci pospevovali. Až na mňa... Hlavu som mala opretú o okno a sledovala som ako míňame budovu za budovou. Na letisku som si ani nevšimla kam nás zaregistrovali. Mojou jedinou úlohou bolo držať sa našich. Len čo sme prišla, dvere na nástup do lietadla sa začali otvárať. Vymenila som si miesto s Martinom a dívala som sa ako stúpame. Po niekoľkých neúnavných hodinách dívania sa na mraky som zaspala.

„Vitajte v Miami.“ Hlas letušky ma prebral zo sna. Miami? „Svoju batožinu si môže vyzdvihnúť pri 1-3.“ Dvojičky mali len jednu starosť... Vypariť sa z dohľadu našim. Podarilo sa im to. Zatiaľ čo ja, Martin a ocko sme pozbierali príručnú batožinu, mama naháňala dvojičky po príletovej hale. Otec a Martin vzali kufre, ja dvojičky a mama išla zohnať taxík. Pár minút trvalo, kým sme sa pretrepali von. Žltý taxík, do ktorého sme sa však všetci nezmestili. Ja a Martin sme preto čakali na druhý.

„Tak čo, môže byť? Miami?“ pozrel na mňa s tým jeho typickým úškrnom. Takže toto má na svedomí  on...

„Úžasne Martin.“ Povedala som ironicky a nasadla do práve parkujúceho taxíka. Martin podal taxikárovi lístok s naškrabanou adresou. O pár minút sme stáli pred obrovským hotelom.

„Naše ubytovanie na celý týždeň.“ Povedal, keď sme stáli na recepcii. Podali nám kľúče od izby. Úžasne spoločná izba... lepšie to už ani nemohlo byť... Vytrepali sme sa na neuveriteľné 22 poschodie a potom už len hľadať izbu číslo 369. Martin priložil kartičku k jednej so štyroch izieb na rovnakej strane. Zámok cvakol. Správne! Môj braček sa trafil. Izba bola úžasne veľká a mali sme výhľad  na pláž.

„Ideme?“ pozrel na mňa Martin. Mal na sebe plavky a v ruke mobil. Zodvihla som obočie. Ešte som takmer ani nestála za prahom izby a on už bol oblečený??!!

„Prídem za tebou...“ povedala som a hodila som sa na posteľ. Samozrejme mäkká posteľ a únava sú úžasná kombinácia. V momente som zaspala.