Kniha Osudu

I.

Bežím. Netuším ako dlho. Netuším kam. Jediné, čo viem je, že sa musím dostať čo najďalej.

Neviem dokedy vydržím bežať. Nohy som si prestala cítiť asi pred hodinou. Každú chvíľu odolávam pokušeniu vzdať to. Jediné, čo ma poháňa vpred je myšlienka, že nič už nikdy nebude ako predtým.

Aby bolo jasné, možno to znie blbo, ale utekám pred vlastným strýkom. Je spisovateľ a je v tom naozaj dobrý. Ževraj. Ja knihy veľmi nečítam, takže to neviem posúdiť. Keď som uňho bývala, celý čas bol v pracovni a dom bol vždy prázdny. No posledné dni sa po chodbách začali premávať čudní ľudia. Čo bolo na nich čudné? Všetko od výzoru po správanie. A čo bolo na nich najčudnejšie? Všetci na slovo poslúchali strýka, ako by od toho závisel ich život. A keď som šla za strýkom s otázkou čo to má všetko znamemať, pochopila som. Strýko je šialený.

Na úteku som mu vzala kľúč. Netušila som, prečo to robím a doteraz neviem, prečo som ho brala. Možno, keby som ho tam nechala, nemala by som teraz v pätách týchto dvoch dotieravých strýkových ľudí, ktorí si neviem z akého dôvodu vravia stopári. Každopádne, ten kľúč mi prišiel ako niečo, čo strýko potrebuje, takže som si vravela: Prečo nie?
Teraz už veľmi dobre viem prečo.

Keď som pred asi dvoma hodinami vbehla do lesa, myslela som si, že stopárov strasiem, alebo aspoň unavím, lenže jediný, kto je tu unavený som ja. Konáre ma šľahajú do tváre, ruky mám doškriabané od tŕňov a nohy... Tie som rada, že ma ešte vôbec poslúchajú. Vlasy mi vejú do tváre a zabraňujú mi vo výhľade na cestu pred sebou.

Za sebou počujem neutíchajúce kroky a hlasy:
,,Stoj ty krpatá!"
,,Vráť nám kľúč, Zlodejka!"
- dôkaz, že stopári ma stále prenasledujú. Musím sa ich striasť, poviem si a prudko zahnem za najbližší strom. Cestou schmatnem jeden konár, pritiahnem ho k sebe a dúfam, že môj plán vyjde. Stojím chrbtom opretá o kmeň stromu a využívam krátku chvíľku na vydýchanie sa. Kroky sa blížia. Raz, počítam v duchu,
dva, napnem konár.
Tri!
V okamihu konár pustím a rozbehnem sa preč. Začujem hlasné Auu! Obzriem sa cez plece a uškrniem sa, keď vidím, že konár trafil môjho prenasledovateľa rovno do tváre.
Jedného som striasla. Ale druhý ma stále prenasleduje. Bežím najrýchlejšie, ako mi moje unavené nohy dovoľujú, ale stopár je očividne rýchlejší. Obzriem sa. A to je chyba. Nohou zavadím o koreň a kým stihnem zazrieť stopára, ležím na zemi.

Stopár je bleskovo pri mne.
,,Zlodejka! Myslela si si, že ujdeš, čo?!" kričí na mňa, keď ku mne kráča. Má tmavé strapaté vlasy a oblečenú koženú bundu. Na krku má uviazanú červenú šatku.
Chcem mu odpovedať, no nezmôžem sa na slovo. V ruke stále zvieram kľúč. Hlava ma strašne bolí. Asi som sa poriadne udrela. Stopár je asi dva kroky odo mňa a došlo mi, že akýkoľvek pokus o útek je zbytočný.
,,Daj kľúč!" vyzve ma a natiahne ruku.
,,Snívaj ďalej!" odvetím.
,,Ty malá drzá Zlodejka!"
Je očividné, že ho to nahnevalo, no nepovolím. Viem, že keď mu kľúč dám, nedopadne to o nič lepšie. Stopár v hneve pristupuje bližšie a mne od strachu búši srdce.

,,Ďalej ani krok!" ozve sa spoza nás. Stopár v okamihu zastaví a vyľakane sa obzerá. Ja som sa horko-ťažko nadvihla a tiež celá zvedavá vykúkam spoza stopára. Stojí tam postava v dlhom plášti a s kapucňou cez tvár. Spopod kapucne jej vytŕčajú strapaté blonďavé vlasy. V ruke drží veľkú palicu.
,,Je to zlodejka. Len si chcem vziať to, čo je moje." vyľakane vyhŕkne stopár.
,,Si na cudzom území. Tu nie je nič tvoje." pokojne odvetí postava.

Spoza stopára dokríva môj druhý prenasledovateľ - ten, ktorého som zasiahla konárom do tváre. Je to žena s krátkymi hnedými vlasmi, ktoré jej stoja na všetky strany a tiež oblečená v koženej bunde. Na líce si pritíska ruku a keď ju dá dole, odhalí veľký škrabanec. Zastaví pri svojom partnerovi a so strachom v očiach pohľadom zastaví na postave s kapucňou.  Som plná napätia, no nedokážem sa ubrániť. Hlava mi klesne a oči sa zatvoria.