Kniha Osudu

XXXIX.

Keď na konci poľa vybehnem z ovosného porastu, predomnou sa rozprestiera lúka s pásom stromov. Za nimi v doline vidím mesto. Zbehnem dole kopcom po lúke, zastavím až v tieni stromov. Potom sa odvážim obzrieť. S úľavou zistím, že ma nikto neprenasleduje. Zatiaľ. Napätie zo mňa trocha vyprchá, no hneď sa vráti, pretože na zátylku pocítim chladnú hlaveň pištole.
,,Na to, aby si pred nami ušla, ti nestačí úbohé šťastie," ozve sa spoza mňa sebaistý dievčenský hlas. Pomaly a opatrne zdvihnem spútané ruky nad hlavu. Napriek tomu, že som bezcenná, nedajú mi len tak pokoj.
,,Nezastrelíš ma," poviem, snažiac sa o pokojný tón. Prosím, nech je sama.
,,Prečo myslíš?" spýta sa Cara pobavene.
,,Už by si to urobila." odpoviem a energicky sa zvrtnem tvárou k nej. Skôr, ako stihne zareagovať jej vyrazím pištoľ z ruky a rozbehnem sa preč.
,,Hlupaňa!" zakričí za mnou a vzápätí začujem výstrel. Inštinktívne sa prikrčím, no nezastavujem. Musím sa spoľahnúť na to, že ma stromy ochránia. Nemôžem riskovať, že ma chytia. Môjmu plánu by bolo v tom okamihu koniec.
Rýchlo kľučkujem pomedzi stromy, keď začujem hlasy ostatných Preživších. Dobiehajú ma.
Paráda, Sophia! Ty teda vieš, ako sa dostať z problému do ešte väčšieho problému... Už stačí len, že sa tu objaví taká Mariška a zastaví mi čas. Potom už bude koniec hry.

Nemám s tým veľmi dobré skúsenosti, ale nakoniec to risknem a obzriem sa. V pätách mám Gallyho, Finnicka a Jasea. Ostatných vidím trochu viac vzadu, roztrúsených medzi stromami.
Všetko mi vraví, že je zbytočné bojovať, no napriek tomu trvdohlavo bežím ďalej. So spútanými rukami sa beží fakt nanič.
Predomnou sa končí pás stromov a ja neviem, čo budem robiť, keď sa ocitnem na voľnom priestranstve. Tam bude oveľa jednoduchšie ma dostať. Napriek tomu nespomaľujem.

Keď však bežím okolo posledných stromov, spoza jedného sa vystrčia ruky a stiahnu ma nabok. Chcem vykríknuť, ale niekto mi zakryje rukou ústa. Srdce sa mi rýchlo rozbúcha. Nevidím ho, lebo stojí za mnou. Chrbtom sa opieram oňho a tipujem, že on sa opiera o ten hrubý kmeň stromu, ktorý vidím periférne aj napravo aj naľavo od seba.
,,Ukľudni sa," pošepne mi do ucha chlapčenský hlas. Prestanem sa snažiť vytrhnúť sa mu zo zovretia, no to je asi tak všetko. Ukľudniť sa nedokážem. Nie, keď neviem, kto to je a aký má úmysel. Keď prestanem bojovať, zloží mi ruku z úst. Som na toľko múdra, aby som držala jazyk za zubami. Okolo nás prebehne najprv Finnick, potom Jase. Za nimi Gally a Cara. Všetci nás postupne obiehajú, nikto si nás nevšimne. Keď prebehne ako posledná Henrietta, ešte viac ma začne žrať svedomie. Povedala som jej, nech nezabudne na svoj príbeh, sľúbila som jej, že ju dostanem naspäť. Namiesto toho nad ňou zvíťazil strýko.
Prikrčíme sa do krovia a chvíľu len tak čakáme, pre prípad, že by sa niekto z nich obzrel. Keď sú už všetci dostatočne ďaleko, chalan uvoľní svoje zovretie a tak sa môžem konečne otočiť a pozrieť mu do tváre. Je asi o rok starší odo mňa, na hlave má očmudený kovbojský klobúk, ktorý mu na tvár vrhá záhadný tieň. Spod klobúka mu trčia krátke tmavé vlasy a na tvári mu pohráva spokojný úsmev. Po líci sa mu tiahne dlhá jazva, končiaca na krku. Odhadom k nej prišiel len nedávno.
,,Kto si?" spýtam sa ho, ,,Čo tu robíš?"
,,Moje otázky na teba sú tie isté, plus prečo ťa naháňa ozbrojená banda čudných ľudí a prečo si spútaná?" rýchlym pohľadom prejde po okolí. ,,Natáča sa tu nejaký film?" spýta sa. Vyzerá to tak, že nevie nič o žijúcich fiktívnych postavách, ani o Knihe Osudu. No už nemienim spraviť znova tú istú chybu, ako s Carou.
,,Počúvaj. Ak si strýkov špión, už ti na to neskočím. Ak naozaj nič nevieš, buď rád. Ďakujem za záchranu. Teraz by som už mala ísť." poviem, zhlboka sa nadýchnem, otočím sa a chystám sa odísť.
,,Hej!" chalan ma chytí za ruku a zastaví.
,,Si v poho? Čo sa tu deje?"
Venujem mu posledný pohľad.
,,Na vysvetľovanie nemám čas. O dva dni už bude neskoro."
Zadíva sa na mňa ako na blázna. Čo si o mne asi myslí?
,,Tak mi to vysvetlíš cestou," navrhne.
Rozhodnem sa nakoniec súhlasiť, pretože mi bude lepšie, keď budem mať spoločníka a tiež aj preto, lebo mi môže pomôcť zbaviť sa pút. Nepoviem mu však svoj plán. Ešte nie.

,,Ako si vravel, že sa voláš?" spýtam sa ho, keď kráčame dole kopcom smerom k mestu. Preživších nikde nevidím, takže už budú zrejme tam, prehľadávať domy. Nie je najlepší plán ísť im priamo v ústrety, no na opatrnosť nemám čas. Bude musieť stačiť malé prestrojenie a to, že som bola sama a teraz mám spoločníka. Navyše sa vraví, že pod svetlom je najväčšia tma - aspoň zistím, či to tak funguje aj v reáli.
,,Nevravel som," odpovie chalan na moju otázku, ,,Volaj ma Damon. Všetci ma tak volajú."
,,Si z toho mesta?" pýtam sa ďalej a ukážem na zhluk domov pred sebou.
,,Vlastne nie. Som..." zaváha ,,Z osady za horou. Do mesta som šiel nakúpiť."
Toto ma veľmi nepresvedčuje.
,,Tak ďaleko?" spýtam sa.
Damon pokrčí plecami, ,,Po požiari v lese nie je dostatok zdrojov pre všetkých. Je to najbližšie mesto na okolí."
Bez slova prikývnem. Niečo mi tají. Vidím to na ňom. Jeho chladný pohľad, ktorý na mňa upiera spod klobúka je záhadný, no prezrádza, že nedávno zažil niečo zlé a nevie sa s tým zmieriť. Nejak to určite bude súvisieť s tou tajomnou jazvou.

Chvíľu kráčame potichu, až kým ho Damon nepreruší.
,,A čo ty? Ešte si mi nepovedala svoj príbeh."
Čakala som, že to príde. Damon nevyzerá ako niekto, kto by ma zradil. Napriek tomu musím byť opatrná. Nespravím tú istú chybu dvakrát. Potrebujem ho, aby mi pomohol s putami. A potrebujem ho, aby som lepšie zapadla v dave. Preto potrebujem, aby mi viac dôveroval, aj keď ja mu tú dôveru veľmi nemôžem oplatiť. Nakoniec sa mu rozhodnem povedať len toľko, koľko vie aj strýko.
,,Volám sa Sophia," začnem, ,,a chystám sa zachrániť svet."