Kniha Osudu

XXI.

Tma a ticho.
To sú prvé zmeny, ktoré pocítim po prechode bariérou. A hneď po nich príde ďalšia zmena.
Chlad.
Chvíľu len tak stojím na mieste a čakám, kým si moje oči privyknú na tmu natoľko, že aj niečo uvidia. Pomaly rozoznávam obrysy stromov a ostatných rebelov a o trošku neskôr si všimnem jasnejší svet za bariérou - Údolie Tieňov. Oproti tomuto je tma v Údolí ako denné svetlo. Pozriem sa na druhú stranu, ale nevidím nič. Iba tmu. Nespomínam si, že by v našom svete bolo niekedy takéto počasie. Ak sa to teda dá nazvať počasím...

Vzápätí sa biela plachta, čo mám na sebe slabučko rozžiari.
Páni! Robí to len ten kontrast čiernej tmy s bielou, alebo je v tom nejaké kúzlo?... No čo?! Za tých pár dní, čo som na úteku od strýka sa toho zmenilo dosť, takže áno, aj keby som to normálne nikdy nepovedala, verím na kúzla.
Keď sa pozriem na ostatných, nachvíľu ma v tejto tme oslepia. Už v Údolí Tieňov mi pripomínali duchov, no tu, za bariérou, sú na nerozoznanie. Keďže sú celkom bieli, v tomto tmavom prostredí žiaria celí.
Postavia sa do kruhu chrbtami k sebe a vytiahnu zbrane. Z ich pohľadov vyčítam, že sú napätí a odhodlaní - čierni agenti musia byť blízko. Možno ich vedia vycítiť. napadne mi.
Podídem k nim a postavím sa medzi Vasilisu a Finnicka. Vzápätí ich uvidím. Zo všetkých strán sa ku nám pomaly blížia postavy v čiernom. Tvár im zahaľujú široké kapucne. Vyzerajú celkom ako nejaké prízraky tmy a vzbudzujú celkom dosť desivé pocity.

,,Držme sa pokope. Majte na pamäti, že stačí jediný dotyk a hra sa skončila - ste zas v Údolí." vraví Newt. Jeho slová však v tomto divnom prostredí znejú len ako šepot. Toto nemôže byť náš svet, usúdim. Je to akokeby sme sa nachádzali priamo v bariére.
,,Potrebujeme sa dostať k druhej vrstve. Sophia, ty si z nás jediná, kto cez ňu dokáže prejsť. Len čo to bude možné, skús ju nejak vypnúť. My zatiaľ zdržíme agentov." vysvetľuje Will, nespúšťajúc pohľad z blížiacej sa hrozby. No tak počkať...
,,Ty mi chceš povedať, že tá bariéra má vrstvy?!" spýtam sa neveriacky.
,,vrstvy ako... cibuľa?" tresnem prvú blbosť, čo mi napadne.
,,Nazval by som to skôr niečo ako levely, ale ak chceš, kľudne si predstavuj, že Údolie Tieňov je strčené do gigantickej čiernej cibule..." odpovie Finnick,
,,To by aspoň vysvetľovalo, prečo väčšina postáv po príchode plače. "
Nad tou predstavou sa pousmejem, no potom si spomeniem na svoju úlohu.

,,Tou druhou vrstvou myslíte tú tmu tam vzadu?" spýtam sa.
,,Hádam sa len nebojíš?!" ozve sa Cara uštipačne.
,,Každý má z niečoho strach a ja sa už teším, kedy odhalím ten tvoj." odvrkne jej Tris, čím sa ma zastane.
,,Nebojím sa." poviem vyrovnane, aj keď si nie som celkom istá, či to je pravda.
,,Zato ja mám už plné gate." poznamená Henrietta.
,,Mala si počúvnuť a ostať s Chuckom." poznamená Newt.
,,Ani náhodou! Ty kokso, toto je vzrušujúce!" vykríkne Henrietta.
Len čo pohľadom vyhľadám agentov, pochopím, čo tým myslí. Ale nezdá sa mi to ani trochu vzrušujúce.

Agenti sa rozbehnú. A s nimi akokeby sa blížila aj veľká zima. Zrazu som úplne zmrznutá, akoby som spadla do ľadovej vody v Antarktíde. Skôr ako si to stihnem uvedomiť, strhne sa bitka. Agenti mieria svoje dotyky na rebelov, rebeli ich svojimi zbraňami odrážajú a snažia sa udržať mimo ich dosahu. Ja z nejakého dôvodu stojím uprostred krúžku rebelov a ako vymazaná sa to všetko snažím spracovať.
,,Sophia, bež!" zakričí na mňa Newt. To má vytrhne z tranzu.
Bleskovo sa vrátim naspäť do reality a pohľadom zhodnotím situáciu.
V ceste mi stojí húf čiernych agentov. Vasilisa a Finnick ich odrážajú, ale keď budem chcieť okolo nich preniknúť, určite na seba upútam ich pozornosť. Kašli na to, poviem si v duchu.

Rozbehnem sa. Priamo agentom v ústrety. Sophia, ty nie si normálna, počujem svoje svedomie.
No a čo?! Risk je zisk. presvedčím ho, alebo sa o to aspoň pokúsim. Vzápätí panicky skríknem a bleskovo zabočím vpravo - ruka čierneho agenta minie bielu plachtu čo mám na sebe len o chlp. Nestihnem si ani vydýchnuť a už  čelím ďalším dvom agentom. Kde sa ich tu toľko vzalo, dokelu??!
Z koženého popruhu, čo mám prehodený cez chrbát vytiahnem palicu a odrazím ich ruky smerujúce priamo na mňa.
Vlastne som mala chvíľu pocit, že nemierili priamo na mňa. Mierili na tú svietiacu bielu plachtu, čo mám cez seba prehodenú. Že by...? Sophia nebuď hlúpa! Radšej sa sústreď na úlohu, čo máš pred sebou.

Vyhnem sa ďalšiemu agentovi, potom sa hodím na zem a spravím kotrmelec. Moja plachta sa o niečo zachytí a zostane ležať v tom blate na zemi. Ja sa zdvihnem a bežím rovno do tej tmy, čo Will nazval "druhá vrstva bariéry".  Neobzerám sa. Mám zlé tušenie, že tú plachtu mi pristúpil jeden z agentov a tým pádom ich mám za chrbtom aspoň štyroch. Nepotrebujem to vidieť. Keď som sa naposledy obzrela za svojimi prenasledovateľmi, neskončilo to úspechom. Len bežím ďalej, čvachtajúc v blate, ktoré je stále mokrejšie a mokrejšie.