Kniha Osudu

XLII.

Rýchlo sa oblečiem do toho svetro-županu, ktorý na mňa predtým spadol, čím sa pokúsim zakryť moje špinavé oblečenie a veľký škrabanec na ramene. Zároveň sa snažím okamžite vymyslieť nejaký dôveryhodný príbeh, ktorý by odpovedal na otázku, čo robím skrčená pod štendrom so svetrami.
,,Ó...mhm...áno..." kokcem. Dokelu, tak už niečo vymysli!
Pozriem na predavačku a z jej otráveného výrazu vyčítam, že má dnes už nervy v háji a nechýba veľa k tomu, aby na mňa začala vrieskať. Letmo skontrolujem Finnicka a Damona - stále zabratí do rozhovoru. Som si však istá, že ak na mňa predavačka vyletí, Finnick sa obzrie a to bude môj koniec.

Neohrabane sa postavím, dbajúc na to, aby svetro-župan zakrýval čo najväčšiu časť môjho špinavého a dotrhaného oblečenia.
,,Viete, chcela som si vyskúšať jeden s týchto štýlových svetrov, lenže som hľadala svoju veľkosť, pretože tento mi je trochu..."
*bleskový pohľad na môj sveter, siahajúci kamsi pod kolená*
,,...veľký." usúdim. Predavačka sa zháči, no ignorujem ju.
,,No a keď som ju hľadala, jeden mi spadol na zem a stratila som od neho vešiak." dokončím. Prosím, zožer mi to.
Predavačka sa zamračí a chystá sa zohnúť pod štender, že stratený vešiak nájde, no rýchlo ju zastavím.
,,Neunúvajte sa, ja to dám do poriadku," poviem asi trochu prehnane ochotne. V tom momente však našťastie zazvoní zvonček pri dverách a tak predavačka nadomnou len mávne rukou, potom sa otočí a hundrajúc niečo o neznalcoch módy a dievčatách, ktoré všetko zhadzujú vykročí naspäť k pokladni.

Možno ani ja nie som taká zlá v klamaní, pomyslím si, no na Damona stále nemám. Keď si spomeniem, s akou prirodzenosťou a ľahkosťou vymýšľal pred Finnickom jedno klamstvo za druhým, až ma zamrazí. Rozhodne sa s ním musím porozprávať medzi štyrmi očami, keď sa nám podarí odtiaľto pokojne odísť.

Finnick s Damonom stále vedú nenútený rozhovor a tak schmatnem jednu veľkú mikinu s kapucňou, oblečiem si ju na moju roztrhanú košeľu a rozhodnem sa prejsť po obchode v snahe nájsť nejaký hrebeň alebo kefu.

Nezájdem ďaleko, pretože len čo zabočím do ďalšej uličky, zavadím nohou o niečo veľké na zemi a to niečo v momente skríkne:
,,Jaauuvajs!"
V šoku uskočím a ledva vybalancujem nasledujúci pád medzi štendre s plavkami. Predomnou je na zemi skrčené strapaté blonďavé dievčatko, nemôže mať viac ako osem rokov, a zdvíha popadanú hordu plaviek. To ona ich zrejme zhodila, keď sme s Damonom prišli.
,,Dávaj pozor!" poviem skôr pre seba, ako pre ňu, no malá blondínka si to vezme osobne.
,,Dávaj pozor! Všetko len ničíš! Si hlúpejšia ako môj pes!" zamrmle urazene, ,,Úbohá Freddie, všetci po tebe len vrieskajú..."
Chvíľku mi potrvá, kým si uvedomím, že sa baví sama so sebou.
Je mi jasné, že na takéto veci nemám čas, no aj tak si k nej čupnem a zodvihnem zo zeme najbližšie plavky. Aká som rada, že veľká mikina zakrýva väčšinu môjho divokého vzhľadu, takto mám väčšiu nádej, že dievča nevyľakám a možno sa aj niečo užitočné dozviem.
,,Prepáč mi," poviem jej mierne,
,,Nechcela som do teba nabúrať. Dnešný deň mi robí samé problémy."

Odkedy sme podzemnou chodbou ušli zo Škriekajúcej búdy, všetko ide dole vodou. Nenaskočím na vlak, vyrúti sa na mňa banda Preživších, pozostávajúca prevažne s mojich priateľov z Údolia Tieňov, následne ma Cara skoro zastrelí a potom ako sa im stratím, sa sama takmer prezradím, keď napochodujem do obchodu priamo Finnickovi pod nos. Dá sa povedať, že jediným svetlým bodom tohto dňa je Damon, s ktorým sa poznám len pár hodín, no už ma stihol dvakrát zachrániť.

,,Nič si z toho nerob. Do Freddie všetci len kopú. Na Freddie všetci len kričia. Freddie sa nikto neospravedlňuje." vraví dievča ufňukane. Chúďa, má určite hrozné detstvo...

,,Kde máš rodičov, Freddie?" spýtam sa jej.
,,Otec mi dal úlohu a keď ju nesplním, budem mať trest." posťažuje sa.
Zvláštne. Žijem už šestnásť rokov, no ešte som sa nestretla s tým, aby rodičia trestali svoje deti za to, že niečo nesplnia. Alebo nezvládnu.

Ktovie kde sú moji rodičia, prebehne mi hlavou. Áno, odišli uprostred leta na služobnú a áno, nechali ma nastarosť strýkovi, o ktorom zrejme nevedeli, že to nemá v hlave celkom v poriadku. Ostáva mi len dúfať, že tam kde sú, nehrozia žiadne umelo-vytvorené prírodné katastrofy ohrozujúce život.
A že keď sa koncom augusta vrátia, bude všetko vyriešené. Koncom augusta. Dvadsiateho tretieho augusta.

,,Prepáč, možno to bude znieť zvláštne, ale nevieš, aký je dnes dátum?" spýtam sa Freddie.
,,Dvadsiaty prvý august." odpovie Freddie zdvíhajúc zo zeme ďalší kus plaviek.
Super. Takže mám dva dni na to, aby som zachránila svet. Znie to hrozne absurdne. Šestnásťročné skeptické dievča, ktoré ešte pred týždňom neverilo ani v priania pri padajúcej hviezde má zachrániť svet pred človekom, ktorý má armádu bývalých fiktívnych postáv a chce písať osud ľudí. Písať náš osud. A len ja mu to môžem prekaziť a mám na to len dva dni. Nehovoriac o fakte, že vôbec netuším, kde sa nachádzam. To som teda dopadla.

,,Počuj, Freddie, čo je toto vlastne za mesto?" spýtam sa v momente, keď zavesím posledné plavky.
,,Kremnica, samozrejme. Čo iné by to bolo?" povie Freddie.
Pokrčím plecami. Freddie sa zrazu rozžiari, akokeby jej problémy, na ktoré sa teraz sťažovala, nikdy neexistovali.
,,Kam ideš? Môžem ťa sprevádzať. Aspoň sa nestratíš."
Týmto ma teda naozaj prekvapí.
,,A čo tvoji rodičia, Freddie? Nemala by si ísť tak ďaleko od domu." napomeniem ju. Freddie sa začervená.
,,Bývam v Banskej Štiavnici. Ušla som z domu, lebo som sa bála." povie hanblivo.
Pozrime sa: Malá rebelka!
Zhodou náhod strýko býva tiež v Štiavnici a s malým dievčaťom budeme s Damonom ešte menej nápadní...
,,Prosím, prosím, prosííím..." žobroní dievčatko. Keď som chvíľu ticho, urobí na mňa psie oči. Je neskutočne zlatá.

,,Máš šťastie, Freddie, pretože idem do Banskej Štiavnice. Môžem ťa odprevadiť domov." oznámim, načo sa Freddie ešte viac usmeje a zvolá ,,Hurá!"
V obave sa pozriem ponad štendre na Finnicka, no namiesto neho pri pokladni stojí Damon a ukazuje mi vztýčený palec. Finnick je preč. Vzduch je čistý. Vydýchnem od úľavy. Potom chytím Freddie za jej malú rúčku a potiahnem ju.
,,Poď, ideme domov." poviem jej.