Kniha Osudu

XII.

»∞«

Cass POV.
Bežím lesom. Nikto ma neprenasleduje a nikoho sa nesnažím dobehnúť. Napriek tomu bežím najrýchlejšie ako dokážem.
,,Cass..." počujem vzdialený hlas. Zastavím a obzerám sa, ale nikoho nevidím.
,,Cass..." zase.
Pomaly kráčam za hlasom. Čím som bližšie, tým je hlas zreteľnejší. A zrazu ho spoznám. Naplní ma hrôza.
,,Cass.." volá na mňa.
Spisovateľ.
Zvrtnem sa a bežím čo najďalej od neho, ale hlas sa napriek tomu ešte viac približuje.
,,Cass." Preskočím vyvrátený strom a bežím ďalej.
,,Cass... Cass!" Zrazu stratím obraz pred očami a pohltí ma tma.
Nič. Čo to má znamenať?! Som mŕtva? Zmocnil sa ma Spisovateľ? Moje úvahy preruší jedno slovo:
,,Cass."
,,Nieeeeee!!!"

Prudko sa posadím a hlavou do niečoho nabúram. Strecha stanu. Otvorím oči a uvedomím si, že to bola Jade, kto na mňa zavolal poslednýkrát. Stačí mi jeden pohľad do jej vystrašených očí a hneď pochopím, že niečo nie je vporiadku.
,,Sophie," hlesne. V momente si uvedomím, že nie je v stane. Na jej mieste teraz leží už len zasvietená baterka. Zvonku k nám doliehajú zvuky dažďa.
,,Kde je?!" spýtam sa a ponáhľam sa k východu zo stanu.
,,Sophia!" zakričím do tmy vonku. Pri strome, kam som večer odložila palice zbadám pohyb.
,,Sophia, neblbni! Chceš sa zabiť?!" zakričím na ňu. Otočí sa, akokeby má nepočula, schytí palicu a rozbehne sa do tmy.
,,Čo to do nej vošlo?" spýta sa Jade, ktorá sa objaví vedľa mňa.
,,Musím ísť za ňou," poviem, ,,ostaň tu."
,,Idem s tebou."
,,Je to nebezpečné," varujem ju.
,,No a čo?!" odsekne.
Nemám čas jej to vyhovoriť. Vezmem Sophiinu baterku a rozbehnem sa do do lesa a do búrky.

,,Sophia!" zakričím na ňu, keď ju uvidím pred sebou.
,,Je príliš ďaleko, nepočuje ťa!" zakričí na mňa Jade. Stojí necelý meter odomňa a ledva ju počujem. Má pravdu. Musíme ju dobehnúť.
,,Nesmieme ju stratiť z dohľadu!" snažím sa prekričať ten hluk dažďa.

Zablysne sa a okamžite zahrmí. Bežím ďalej. Ani netuším, či ma Jade stále nasleduje. Nemám čas sa obzerať.
Ďalší blesk. A ďalší hrom.
Sophia, čo ťa viedlo k tomu, aby si vyviedla takú hlúposť? Dúfam, že ju nenájdem niekde ležať na zemi, trafenú bleskom... Okamžite zaženiem tieto pesimistické myšlienky.
Záblesk. Hrom.
Prebehnem po kameňoch a preskočím zvalený kmeň. Pred sebou zazriem teplú oranžovú žiaru.
Nie, prosím len toto nie. 
O chvíľu ma už obkľučuje lesný požiar. A čo je horšie, uvedomím si, že som stratila Sophiu z dohľadu. Na krátky moment zastavím a obzerám sa dookola. Zo všetkých strán ma obklopuje oheň. Šla som vôbec správne? Potom si v blate všimnem jej stopy... A kúsok ďalej aj samotnú Sophiu.
Zrazu tesne vedľa nej udrie blesk a ju to odhodí nabok.
,,Niee!" zúfalo vykríknem. Preskočím horiaci kmeň a bežím na miesto kde ešte predchvíľou stála. Nečakane sa podomnou prepadne zem.
,,Ááááá!" padám.
Nie nepadám. O niečo som sa zachytila. Pozriem hore a uvidím Jade, ako ma zo všetkých síl drží za tričko.
,,Podaj mi ruku!" zakričí na mňa.
Vyšvihnem sa a natiahnem k nej ruku, ale skôr ako ma Jade za ňu stihne pevne chytiť, vyšmykne sa jej. Jade skoro spadne zamnou, ale podarí sa jej udržať stabilitu.
,,Ešte raz!" zakričí.
Zopakujem svoj pohyb a tentokrát ma Jade už pevne chytí za ruku a vytiahne hore.
Potom sa zahľadím tam dole, kam som skoro spadla a kam s najväčšou pravdepodobnosťou spadla aj Sophia, ibaže ona šla po menej strmom svahu.
,,Čo je tam dole?" spýta sa Jade.
,,Údolie Tieňov," odpoviem,
,,Sophia bude potrebovať našu pomoc."