Kniha Osudu

XLIX.

»∞«

Sophia POV.
Znova zahrmí a tentokrát sa spustí lejak. Obloha je úplne zatiahnutá, akokeby sa zapadajúce slnko nechcelo na večer ďalej pozerať na tento zvrátený svet.

Ja a Damon stojíme za rohom ulice, na ktorej je strýkov dom. Henrietta, Newt a Scott prídu asi desať minút po nás, ak im dovtedy nedám signál, že je všetko v poriadku. Ich úlohou bude vkradnúť sa do domu cez pivnicu, dostať sa do podkrovnej knižnice a prepustiť strýkovu armádu knižných postáv. Mojou úlohou je presvedčiť strýka, nech túto hru s osudom nechá. Damon má za úlohu nájsť Cass a Jade, ktoré som mu čo najdetailnejšie opísala. Takisto som všetkým nakreslila plán strýkovho domu a vyznačila cestu do podkrovnej knižnice a všetky možné miesta, kde by mohol strýko držať Cass a Jade. Sme dokonale pripravení, no napriek tomu mám strašný pocit, že to nepôjde tak ľahko.

,,Si v pohode?" spýta sa ma Damon, čím ma vytiahne z pochmúrnych myšlienok.
,,Bojím sa," priznám, ,,myslela som, že som to už prekonala, ale stále sa bojím."
,,Strach je ako fénix," povie na to, zahľadený na zatiahnutú oblohu, ,,môžeš ho vidieť zhorieť tisíckrát, no aj tak vieš, že sa vráti."
Po tomto zostanem ako obarená.
,,Odkiaľ to máš?" spýtam sa ho.
Damon sa zarazí.
,,To bolo už dávno," namietne, ,,Čo som tým chcel povedať je, že strach je prirodzený. Iba hlupáci a blázni sa neboja. Podstatné je, vedieť svoj strach prekonať, keď treba."
Zostanem naňho hľadieť ako na zjavenie. Niečo také by určite povedala Jade, keby tu bola.
,,Kto si, Damon?" spýtam sa ho.
,,Som na tvojej strane." odpovie, čím ma vôbec neupokojí, aj keď jeho oči mi tvrdia, že vraví pravdu.
Asi nevyzerám veľmi presvedčene. Damon ma chytí za ruky a zahľadí sa mi priamo do očí.
,,Sľubujem. Prisahám. Čokoľvek chceš. Nezradím ťa, Sophia. Ale teraz poďme, kým nebude neskoro."
Nato ma potiahne za ruku a vykročíme spoza rohu. Sprevádzaní zvukom dažďa sa vydáme smerom k strýkovmu domu.

Brána sa pred nami sama otvorí a odhalí nám menšiu predzáhradku. Stojí v nej jediný človek, obrátený chrbtom ku mne. Jej rozpustené blonďavé vlasy sú mokré od dažďa, no vôbec jej to neuberá na vyrovnanosti a tvrdohlavej sebaistote, s akou tam stojí. Oblečené má to isté, v čom som ju videla naposledy a v ruke drží tú istú palicu, s ktorou ma toľkokrát pri výcviku zrazila k zemi.
,,Cass!" zvolám a s radosťou, akú som už dlho nepocítila sa rozbehnem k nej. Damon za mnou niečo zakričí, no nevnímam ho. Keď sa priblížim, Cass sa zrazu prudko otočí a švihne palicou. Jej koniec ku mne príde tak nečakane, že nemám šancu stihnúť sa uhnúť a schytám to plnou silou priamo do líca.
,,Sophia!" zakričí Damon moje meno.
Rana ma odhodí na zem. Líce mám v ohni. Keď ma rodičia zajtra uvidia takú dobitú, ešte budem mať čo vysvetľovať.
,,Jade! Choď!" zakričím na Damona, keď vstávam zo zeme. Ona bude vedieť, čo robiť. Damon chvíľu váha, no potom sa stratí za rohom domu.
Cass nado mnou stojí ako víťaz v gladiátorských zápasoch nad porazeným. Viem, čo sa stalo, no nechcem tomu uveriť. Nemôžem. Fakt, že strýko proti mne obrátil aj Cass je príliš nepríjemný.

Postavím sa oproti nej a teraz si hneď všimnem zmenu.
Cassin pohľad je prázdny. Nie je tam viac jej odhodlanie, sebaistota, tvrdohlavosť, ani rozhodnosť. Nie je tam ani výsmech. Ani strach. Ani radosť, ani smútok. Ani zvedavosť. Nie je tam nič. Predomnou stojí Cass, ktorá už viac nie je Cass. Nemá žiadnu minulosť ani budúcnosť. Nemá nič, len úbohú úlohu, ktorú dostala od svojho pána Spisovateľa. Stavím sa, že tou úlohou je zastaviť ma.

,,Cass," oslovím ju. Viem, že je to zbytočné, no za skúšku nič nedám. Za posledných pár dní sa zo mňa stal taký naivný optimista, že keby mi to niekto povedal pred mesiacom, vysmiala by som sa mu do tváre.
,,Žiadna Cass tu už viac nie je," odpovie pomaly, vychutnávajúc si každé slovo, akokeby to bola jedna z jej prvých viet a ona iba spoznáva zvuk svojho hlasu. Po chrbte mi znova prebehne mráz, no dám čokoľvek za to, že tentoraz to nemá nič spoločné s faktom, že som celá mokrá od studeného dažďa.
,,Neverím ti," oznámim, no presnejšie povedané by bolo Nechcem ti veriť.
,,Viem, že si stále tam, Cass. Si silnejšia, ako Spisovateľ. Zostaň sama sebou. Bojuj s ním."
Je to tak zbytočné, akokeby som sa snažila presvedčiť búrku, nech ustane.
,,Ale ja predsa nebojujem s ním. Bojujem s tebou, tak sa prestaň vyhovárať a dokáž, že nie si taká zbabelá, ako vyzeráš!"
Potom už viac nečaká. Zovrie v ruke svoju palicu a zaútočí na mňa.

»∞«

Spisovateľ POV.
,,Hej, Freda!" zavolám na ňu, popíjajúc kávu a sledujúc z podkrovného okna priamy prenos bitky Cariny a Sophie.
Kniha Osudu je naozaj skvelá vec. Vždy som chcel mať veľké podkrovné okno s výhľadom na záhradu.
Sophia je znova zrazená k zemi, no znova vstáva a znova kričí po Carine, nech si spomenie, kým naozaj je. V jej tvári sa zračí beznádej, no aj tak to skúša znova a znova. Aj tak sa snaží zo všetkých síl presvedčiť Carinu, že stojí na zlej strane.
Už vieš, aké to je, keď sa človek, ktorého máš rád a ktorému dávaš svoju dôveru, obráti proti tebe. Poviem jej v mysli.
,,Aaáno, pane?" Freda sa došuchce a čaká, čo jej poviem.
,,Viedla si si dobre, Frederika a z toho usudzujem, že ti môžem veriť. Je to tak?"
,,Aáno, pane."
,,Tak ma dobre počúvaj," zdvihnem Carininu knihu zo stola,
,,Dám ti túto knihu. A ty ju nikomu nedáš, rozumieš? NIKOMU A ZA ŽIADNYCH OKOLNOSTÍ!"
Freda prikývne.
,,Tak si ju zober a choď sa s ňou niekam skryť, kde ťa nikto nenájde."
,,Aaáno pane," povie naposledy a potom sa aj s knihou stratí vo dverách. Ja sa s potešením vrátim ku sledovaniu Cariny a Sophie, keď si uvedomím, že za oknom viac nie sú. Sophia musela presmerovať súboj inde.
,,Mne sa neschováš, Sophia," poviem do prázdna a natiahnem sa po Knihu Osudu.