Kniha Osudu

L.

»∞«

Damon POV.
Nemal som ju tam nechať. Cass je pre ňu nebezpečná. Ktovie, čo za úlohu dostala od svojho pána. To ja som mal ostať s Cass. Sophia predsa mala ísť vyjednávať so svojim strýkom. Zatiaľ čo vstúpim vonkajším vchodom do pivnice, svedomie mi nedá pokoja.
Nemal som ju tam nechať.

Lenže už si tak spravil, tak prestaň myslieť na to čo si nemal a sprav, čo spraviť máš, prikážem svojmu svedomiu.

Pokúsim sa predstaviť si plán domu, čo nám Sophia nakreslila na porade. V pivnici je tma, no odmietam zasvietiť svetlo a pútať na seba nežiadajú pozornosť. Našľapujem pomaly a opatrne, ruky vystreté pred seba, aby som nenabúral do... hocičoho, čo tu len môže byť.
V detstve sme sa často hrávali na skúšku odvahy, ktorá zahŕňala pochod osamote dlhým tmavým tunelom. Zatiaľ čo ja som tmu neznášal, ona si ju zamilovala, pretože pre ňu pôsobila tajomne a ona zbožňovala tajomstvá. Ja som bol skôr ten typ, ktorý mal radšej istotu. No pochody tmou sa teraz ukázali ako výhoda, pretože už po pár krokoch si môj zrak privykne na tmu a ja pred sebou uvidím jediné dvere, ktoré podľa Sophiinho nákresu vedú do chodby. Sú otvorené dokorán, akoby ma pozývali, nech vstúpim ďalej. Vstúpim. Chodba vedie doprava aj doľava a po dĺžke steny oproti sa nachádza trojo dverí - všetky zatvorené. Na pravom konci vedú schody hore do domu a na ľavom konci sú podľa Sophiinho nákresu dvere do kotolne. Zamierim najskôr k nim.

Zvonku sa ozýva tlmené hrmenie a klopkanie dažďových kvapiek.
Z ústrednej pivničnej chodby to počuť strašne vzdialene, len ako živú spomienku - živšiu o to, že som do nitky premočený a istotne za sebou zanechávam mokré stopy. Nájsť ma nebude zložité. Preto sa musím poponáhľať.

Dvere potichu zavŕzgajú a ja vstúpim dnu. Privíta ma vyhriata prázdna miestnosť osvetľovaná len slabým svetlom z pece. Nikde žiadna Jade, ani nikto iný, len hromada nasekaného dreva a pracovný stôl s dvoma policami a kopou náradia od šrobovákov až po veľkú sekeru zaseknutú v jednom kúsku dreva.
Zo stola vezmem kúsok drôtu a schovám si ho do vrecka, potom zdvihnem lovecký nôž. Nebudem ho potrebovať, no ten svoj som stratil, keď môj domov zhorel do tla.
Zrovna sa chystám na odchod, keď dvere do chodby slabo zavŕzgajú a v kotolni sa rozsvieti. Do miestnosti vstúpi chudý tmavovlasý chalan a keď ma uvidí, zostane zarazene stáť vo dverách.

,,Čo tu robíš?" spýta sa ostražito.
,,Spisovateľ ma poslal zakúriť do pece," poviem prvú blbosť, ktorá mi napadne a rýchlo blúdim pohľadom po okolí v snahe chytiť sa niečoho, čím urobím svoju odpoveď dôveryhodnejšiu.
,,A..." chalan sa poškrabe po hlave, ,,načo ti je pri tom hento?" kývne hlavou na nôž v mojej ruke.
Vyhodím ho do vzduchu, kde sa otočí a následne ho znova chytím.
,,Dvierka sú zaseknuté, tak som hľadal niečo, čím ich vypáčiť," vysvetlím.
,,Ahá," chalanovi sa rozjasní pohľad, ,,myslím, že toto ti na to lepšie poslúži." Nato prejde cez miestnosť a nahne sa poza pec. Okamžite využijem príležitosť a tresnem ho opakom noža zozadu do hlavy, presne podľa vzoru z akčných filmov a chalan sa presne podľa vzoru z akčných filmov zvezie k zemi.
,,Prepáč," poviem jeho bezvládnemu telu, keď ho opriem o stenu. Potom zastrčím nôž za opasok, vyjdem na chodbu a ledva zabrzdím. Predomnou stoja dvaja preslávení Spisovateľovi poskokovia - Jen a Kyra. Vidím ich po prvýkrát, no aj tak ich okamžite spoznám.

,,Teba som tu ešte nevidel," poznamená Jen.
,,Som tu nový," poviem sebaisto.
,,Načo sú Spisovateľovi noví ľudia, keď  jeho jediná prekážka je jeho neposlušná neter?" opáči Kyra.
,,Mám tajnú úlohu. Spisovateľ potreboval niekoho, koho nepoznajú,"  priznám.
,,To bola rečnícka otázka." Kyra na mňa hodí sklamaný pohľad.
,,Nás neprechytračíš, kamarát," vyhlási Jen, ,,videli sme, ako si sem prišiel so Sophiou."
,,Ups," usmejem sa. To je poprvýkrát, čo mi nevyšla moja improvizácia. A tuším som sa práve dostal do veľkého maléru. Pohľadom prechádzam po okolí a snažím sa nájsť niečoho, čoho by som sa mohol chytiť. Niečo, ako sa mi podarí vykĺznuť z tejto situácie, lenže chodba je prázdna.
,,Nejak ti došli slová," poznamená Kyra. Zovriem v ruke svoj nový nôž, no nevytiahnem ho. Nemám na to, obísť dvoch cvičených stopárov, či už mám nôž, alebo nie.

,,Máš šťastie, že sme na tvojej strane," povie Jen. Význam jeho slov si uvedomím s menším oneskorením.
,,Neverím vám."
,,Tak počúvaj, krpec, nemusíš prijať našu pomoc, no potom nevrav, že sme ti nepomohli." obviní má Jen.
,,Nie som krpec! Keby som ťa lepšie poznal, povedal by som, že si sa práve urazil," vrátim mu.
,,A bodaj by nie! Kým sa tu ty si svojou kamoškou Sophiou hráte na záchrancov sveta, uniká vám podstata. A jediní ľudia, čo si to zrejme uvedomujú sme my dvaja. Riskujeme pre vás svoje životy. Keď nás Spisovateľ odhalí, nezľutuje sa nad nami!" Kyra je z toho očividne dosť na nervy.
,,Neodhalil nás len preto, že ho viac zaujíma Kniha Osudu a súboj Sophie a Cass."

Snažím sa to všetko pospájať s tým, či už viem, no nedáva to zmysel. A čas beží a ja nemám čas na jeho hľadanie. Preto sa rozhodnem pre tri otázky.
,,Prečo by ste to robili?"
,,S Cass sa poznáme dlho. Nezaslúži si to, čím sa stala." odpovie Jen.
,,Viete, čo robiť?" položím druhú otázku.
,,Je v tranze služobníka. Treba nájsť jej knihu. Pomocou nej ju Spisovateľ ovláda. Keď ju Cass dostane do rúk, bude zas sama sebou." vysvetlí Kyra. A posledná otázka:
,,Ako viem, že vám môžem veriť?"
,,To je jednoduché," Jen zdvihne ruku s kľúčmi, ,,Poď, zavedieme ťa k Jade."